Zamyslenie nad liturgickými čítaniami 6. veľkonočnej nedele

Pripravil Mons. Vladimír Stahovec, rektor Pápežského slovenského kolégia sv. Cyrila a Metoda v Ríme
Sme Božím chrámom
Milí poslucháči! O nás, kresťanoch platí, že nás ľudia poznajú podľa lásky, ktorou sa navzájom milujeme. Lásky, ktorá však nie je ovocím našich sympatií, ale lásky, ktorú sme prijali od Ježiša Krista. Láska je totiž koncept veľmi široký, často nejasný a takmer vždy spájaný s emóciami. Skúsenosť nás učí, že láska – podľa toho ako ju kto chápe - má mnoho dimenzií napr. prechádza od fyzickej príťažlivosti až po najdôležitejšie životné voľby.

Pán Ježiš je v tejto otázke veľmi jasný a konkrétny. Evanjelium budúcej nedele je časťou jeho rozlúčkovej reči počas Poslednej večere so svojimi učeníkmi. Je to jeho posledná lekcia, môžeme povedať, že robí syntézu všetkého, čo v priebehu spoločného života s ním mohli počuť, vidieť a zažiť.

Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok.

Milovať Ježiša znamená žiť jeho slovo, žiť podľa jeho učenia. Tu môžeme vidieť aká priepasť je medzi vierou, ktorú vyznávame a tou, ktorú žijeme. Aká je priepasť medzi našou príslušnosťou byť kresťanmi a našim konkrétnym žitím evanjelia.

Hranicou medzi dobrom a zlom je ľudské srdce. Srdce však, tak ako ho chápe Písmo a mystika, nie je len jednoduchým sídlom citovosti, ale je symbolom celého človeka. Nech sa vám srdce nevzrušuje, povzbudzuje Ježiš učeníkov, ktorých naplnil strach a obavy keď im začal hovoriť o tom, že od nich odchádza. Ak ma budete milovať, Ja a Otec prídeme a budeme bývať u vás. Vo vašich srdciach. A v srdciach všetkých, ktorí budú zachovávať moje slovo.

Tu už prestáva platiť, že príbytkom Boha je Jeruzalemský chrám, Svätyňa svätých. Boh má teraz príbytok v srdciach ľudí, ktorí veria v Krista a zachovávajú jeho slovo. Stali sme sa chrámom Boha!

Srdce v ktorom býva Boh, je srdce pevné, ktoré si našlo svoje miesto vo svete a ktoré sa nevystraší v nešťastí, nezúfa v chorobe a nestráca odvahu v námahách.

Pre človeka musí byť veľkou radosťou keď objaví, že Boh má v ňom svoj príbytok. Že je uznávaný a milovaný Bohom. Taký objav mu otvára nové horizonty. Na jednej strane sa pýta: Kto som ja v tej veľkej a nádhernej mozaike stvorenia? A uznáva: som nepatrná časť veľkého celku. V tomto veľkom celku sa ja, napriek všetkým mojim limitom a krehkosti, môjmu strachu a mojim slabostiam, napriek tomu všetkému cítim, že som milovaný. Milovaný Bohom! A toto vedomie mi umožňuje s pokojom čeliť aj tým najväčším obavám – obavám z budúcnosti, z choroby, z neistoty v práci.

Objaviť v hĺbke svojho srdca túto skutočnosť je tajomstvom ľudského života. Ja som milovaný. Vy, milí poslucháči, ste milovaní. A spolu s Bohom, ktorý býva v nás môžeme meniť svet.

Som presvedčený, že toto tajomstvo Lásky – byť milovaný Bohom, ktorý býva v človeku – objavil a hlboko prežíval vzácny kňaz, ktorý by sa práve dnes dožil 85 rokov a na ktorého si s úctou a vďakou spomínam. Pán profesor Jozef Heriban. Prichádzal často do nášho Kolégia, aby viedol duchovné obnovy pre kňazov. Po každej jednej z nich nezabudol s dojatím poznamenať: Len sa majte radi, milujte sa. To je najdôležitejšie. Všetko ostatné je len literatúra. Život strávený štúdiom Písma ho neustále privádzal do Večeradla a k slovám, ktoré tam odzneli z úst Ježiša k učeníkom.

Milí poslucháči! Ľudia nás majú poznať podľa lásky, ktorou sa navzájom milujeme. V týchto ostatných dňoch veľkonočného obdobia, prosme Ducha Svätého, aby štedro rozlieval v našich srdciach Božiu lásku.

V. Stahovec