Katechéza Benedikta XVI. na generálnej audiencii: Úloha kňaza pri posväcovaní ľudí

Vatikán (5. mája, RV) – Pápež Benedikt XVI. dnes počas generálnej audiencie predniesol nasledujúcu katechézu:



Drahí bratia a sestry,



minulú nedeľu – počas mojej pastoračnej návštevy v Turíne – som mal možnosť pomodliť sa pred posvätným Turínskym plátnom. Pripojil som sa tak k vyše dvom miliónom pútnikov, ktorí plátno kontemplovali počas dní, keď bolo vystavené pre verejnosť. Tento posvätný kus látky dokáže oživiť a posilniť vieru, upevniť kresťanskú zbožnosť, pretože nás pohýna, aby sme sa priblížili ku Kristovej tvári, k telu ukrižovaného a vzkrieseného Krista, aby sme kontemplovali Veľkonočné tajomstvo, jadro kresťanského posolstva. My, drahí bratia a sestry, sme údmi Kristovho vzkrieseného tela, ktoré žije a pôsobí v dejinách (por. Rim 12,5) – každý z nás podľa vlastnej úlohy, podľa určenia, ktoré sa Pán rozhodol nám zveriť. Dnes, v tejto katechéze, by som sa chcel vrátiť k špecifickým úlohám kňazov, ktoré sú podľa tradície v podstate tri: vyučovať, posväcovať a riadiť. V jednej z predchádzajúcich katechéz som už hovoril o prvej z týchto úloh: o vyučovaní, ohlasovaní pravdy, ohlasovaní Boha, ktorý sa zjavil v Kristovi – alebo, inými slovami, o prorockej úlohe privádzať človeka k pravde, pomáhať mu spoznať to, čo je dôležité pre jeho život, pre realitu ako takú.



Dnes by som sa rád spolu s vami krátko zamyslel nad druhou úlohou, ktorá je vlastná kňazovi: nad posväcovaním ľudí, predovšetkým prostredníctvom sviatostí a cirkevného kultu. Tu sa musíme predovšetkým pýtať: Čo znamená slovo „svätý“? Odpoveď je nasledovná: Byť „svätý“, to je špecifická vlastnosť Božieho bytia, ktoré je absolútna pravda, dobro, láska, krása, čisté svetlo. Posvätiť človeka znamená teda priviesť ho do kontaktu s Bohom, s týmito vyjadreniami jeho bytia – svetlom, pravdou, čistou láskou. Je zrejmé, že toto stretnutie premieňa človeka. V minulosti existovalo takéto pevné presvedčenie: nik nemôže uvidieť Boha bez toho, aby zomrel. Sila pravdy a svetla je v ňom príliš veľká! Ak sa človek dotkne tohto absolútneho prúdu, neprežije. Na druhej strane však existovalo aj ďalšie presvedčenie: človek nemôže žiť ani celkom bez kontaktu s Bohom. Pravda, dobro a láska sú základnými podmienkami jeho bytia. Otázkou je: ako môže človek nájsť ten základný kontakt s Bohom bez toho, aby zomrel premožený veľkosťou Božieho bytia? Viera Cirkvi nám hovorí, že sám Boh vytvára tento kontakt, ktorý nás postupne pretvára na opravdivé Božie obrazy.



Tak znovu prichádzame k úlohe kňaza „posväcovať“. Žiadny človek sám od seba, čisto z vlastných síl, nedokáže priviesť druhého do kontaktu s Bohom. Podstatnou časťou milosti kňazstva je dar a zároveň úloha vytvárať tento kontakt. Uskutočňuje sa to v ohlasovaní Slova Božieho, v ktorom nám jeho svetlo prichádza naproti. Obzvlášť konkrétnym spôsobom sa to uskutočňuje vo sviatostiach. Ponorenie sa do veľkonočného tajomstva smrti a zmŕtvychvstania Kristovho sa uskutočňuje v krste, je posilnené pri birmovaní a vo svätej spovedi; oživuje ho Eucharistia, sviatosť, ktorá buduje Cirkev ako Boží ľud, Kristovo telo, chrám Ducha Svätého (por. Ján Pavol II, Exhortácia Pastores gregis, č. 32). Teda sám Kristus robí ľudí svätými, čiže priťahuje ich do Božej sféry. Avšak – ako prejav svojho nekonečného milosrdenstva – Kristus pozýva niektorých, aby „zostali“ s ním (por. Mk 3,14), aby sa prostredníctvom sviatosti kňazstva, napriek ľudskej slabosti, stali účastnými na jeho vlastnom Kňazstve, aby sa stali služobníkmi tohto posvätenia, vysluhovateľmi jeho tajomstiev, „mostmi“, ktoré umožnia stretnutie s ním a sprostredkovanie medzi Bohom a ľuďmi navzájom (por. PO, 5).



V posledných desaťročiach sme boli svedkami istých tendencií, ktoré sa snažili o to, aby v identite a misii kňaza prevládol rozmer ohlasovania – avšak oddelený od posväcovania; často sa tvrdilo, že treba prekonať čisto sviatostnú pastoráciu. Je ale možné autenticky vykonávať kňazskú službu, ak „prekonáme“ sviatostnú pastoráciu? Čo v skutočnosti znamená pre kňazov evanjelizovať, v čom spočíva tzv. primát ohlasovania? Ako nám o tom svedčia evanjeliá, Ježiš vraví, že ohlasovanie Kráľovstva Božieho je cieľom jeho poslania; toto ohlasovanie však nie je len „príhovor“, obsahuje aj jeho skutky; znamenia a zázraky, ktoré Ježiš koná, naznačujú, že Kráľovstvo prichádza ako prítomná skutočnosť a že sa v konečnom dôsledku zhoduje s jeho vlastnou osobou, so sebadarovaním, ako sme to aj dnes počuli v čítaní z evanjelia. A to isté platí aj pre vysväteného služobníka: on, kňaz, predstavuje Krista, poslaného od Otca: pokračuje v jeho misii – skrze „slovo“ a „sviatosť“ – v tejto plnosti tela a ducha, znaku a slova. Svätý Augustín, v jednom liste adresovanom biskupovi Onorátovi z Thiabe, hovoriac o kňazoch, píše takto: „Nech sú teda Kristovými sluhami, služobníkmi jeho slova a jeho sviatostí, veď práve toto im on sám prikázal a dovolil“ (Epist. 228,2). Je treba sa zamyslieť, či by v takýchto prípadoch podcenenie verného vykonávania munus sanctificandi neznamenalo oslabenie samotnej viery v spásonosnú účinnosť sviatostí, a tým aj oslabenie viery v neustále pôsobenie Krista a jeho Ducha prostredníctvom Cirkvi vo svete.



Kto teda zachráni svet a človeka? Jediná odpoveď, ktorú môžeme dať, je: Ježiš z Nazareta, Pán a Kristus, ukrižovaný a vzkriesený. A kde sa uskutočňuje Tajomstvo smrti a zmŕtvychvstania Krista, ktoré privádza k spáse? V pôsobení Krista prostredníctvom Cirkvi, predovšetkým vo sviatosti Eucharistie, ktorá sprítomňuje spásonosnú obetu Syna Božieho, vo sviatosti zmierenia, v ktorej sa zo smrti hriechu človek navracia k novému životu a v každom ďalšom sviatostnom akte posvätenia (por. PO, 5). Je teda dôležité podporovať náležitú katechézu, aby sa veriacim pomohlo pochopiť hodnotu sviatostí; je však rovnako nevyhnutné, podľa príkladu svätého arského farára, byť ochotnými, štedrými a pozornými v obdarúvaní bratov pokladmi tej milosti, ktorú Boh vložil do našich rúk, a ktorej nie sme pánmi, ale iba strážcami a správcami. Najmä v tomto našom čase, keď sa na jednej strane zdá, že viera slabne, na strane druhej sa vynárajú hlboká potreba a rozsiahle hľadanie duchovnosti, je potrebné, aby každý kňaz pamätal na to, že v jeho poslaní misijné ohlasovanie, kult a sviatosti nemôžu byť nikdy navzájom oddelené – a aby podporoval zdravú sviatostnú pastoráciu zameranú na formovanie Božieho ľudu, pomáhajúc mu naplno prežívať liturgiu, cirkevný kult a sviatosti ako nezaslúžené Božie dary, slobodné a účinné gestá jeho spásonosného konania.



Ako som pripomenul v tohoročnej omši svätenia olejov, jadrom kresťanského kultu je sviatosť. Sviatosť znamená, že na prvom mieste nekonáme my, ľudia, ale Boh nám vopred prichádza v ústrety svojim konaním, pozerá na nás a vedie nás k sebe. (...) Boh sa nás dotýka prostredníctvom materiálnych skutočností (...) ktoré používa pre svoj účel a robí z nich nástroje nášho stretnutia s ním“ (Omša svätenia olejov, 1. apríl 2010). Skutočnosť, že vo sviatosti „nekonáme my, ľudia“ sa týka a musí sa týkať aj svedomia kňazov: každý kňaz dobre vie, že je nástrojom potrebným pre spásonosné konanie Boha – avšak vždy len nástrojom. Toto vedomie nás musí robiť pokornými a štedrými vo vysluhovaní sviatostí – s rešpektom pre kanonické normy, ale aj v hlbokom presvedčení, že našou prvotnou úlohou je umožniť, aby sa všetci ľudia, zjednotení s Kristom, mohli Bohu ponúknuť ako živá, svätá hostia, ktorá v ňom nájde zaľúbenie (por. Rim 12,1). Príkladom pre nás, čo sa týka primátu munus sanctificandi a správneho chápania sviatostnej pastorácie, je tu ešte raz Ján Mária Vianney, ktorý jedného dňa, stretnúc muža, čo vravel, že nemá vieru a chcel s ním polemizovať, odpovedal takto: „Ach, priateľ môj! Ste na zlej adrese! Ja neviem argumentovať... Ale ak hľadáte útechu, poďte tam... (prstom ukázal na neúprosnú stoličku v spovednici) a verte mi, že mnohí tam už boli pred vami a určite to neľutovali“ (por. Monnin A., Il curato d´Ars. Vita di Gian-Battista-Maria Vianney, vol. I, Torino 1870, str. 163-164).



Drahí kňazi, prežívajte s radosťou a láskou liturgiu a kult: je to činnosť, ktorú v nás Vzkriesený dovršuje v sile Ducha Svätého, s nami a pre nás. Chcel by som obnoviť pozvanie, ako som to urobil nedávno, aby ste sa „vrátili k spovedniciam, ako k miestu, v ktorom sa slávi Sviatosť zmierenia, ale aj ako miestu kde budete „častejšie bývať“, kde môže veriaci nájsť milosrdenstvo, radu a útechu, kde sa cíti byť milovaný a pochopený Bohom a kde môže veriaci tiež zakúsiť prítomnosť Božieho milosrdenstva, ako je to pri skutočnej prítomnosti v Eucharistii.

Chcel by som tiež pozvať každého kňaza k intenzívnemu sláveniu a prežívaniu Eucharistie, ktorá leží v srdci posväcujúcej úlohy; je to Ježiš, ktorý chce byť s nami, žiť s nami, darovať seba samého, ukázať nám nekonečné milosrdenstvo a láskavosť Boha; je to jedinečná obeta lásky Krista, ktorý sa sprítomňuje, uskutočňuje medzi nami a siaha k trónu milosti, k Božej prítomnosti, objíma ľudstvo a zjednocuje nás s Ním. A kňaz je povolaný byť služobníkom tohto veľkého tajomstva v sviatosti a v živote.
Ak aj cirkevná tradícia správne oddelila sviatostnú účinnosť od konkrétnej existenciálnej situácie jednotlivého kňaza, čím ochránila oprávnené očakávania veriacich (vo vzťahu k platnosti vysluhovanej sviatosti – to znamená, že kňaz aj v ťažkom hriechu platne vysluhuje sviatosti pozn. Prekl.) nič to neumenšuje na skutočnosti, že je potrebné, aby sa služobník oltára snažil o morálnu dokonalosť, ktorá by mala prebývať v každom opravdivo kňazskom srdci”: Boží ľud oprávnene očakáva od svojich pastierov aj príklad viery a svedectvo svätosti.

A je to v slávení svätých tajomstiev, kde kňaz nachádza pôvod svojho posvätenia.
Drahí priatelia, buďte si vedomí veľkého daru, ktorým sú kňazi pre Cirkev a pre svet, prostredníctvom ich úradu Pán pokračuje v spáse ľudí, v jeho sprítomňovaní a v posväcovaní. Ďakujte Bohu a predovšetkým buďte na blízku vašim kňazom v modlitbe a podpore, najmä v ťažkostiach, aby boli stále viac pastiermi podľa Božieho srdca.

Preklad: Martin Kramara