Taliansko (3. mája, RV) – Svätý Otec sa včera v popoludňajších hodinách po
stretnutí s mladými odobral do Turínskeho dómu, kde je v týchto dňoch vystavené posvätné
plátno. Pred touto vzácnou relikviou predniesol nasledujúcu meditáciu:
Drahí
priatelia, toto je pre mňa chvíľa, na ktorú som veľmi čakal. Pri rôznych iných
príležitostiach som už stál pred posvätným plátnom, ale tentoraz prežívam túto púť
a toto zastavenie zvlášť intenzívne; možno preto, že som postupom času stále vnímavejší
na posolstvo tejto mimoriadnej ikony; možno, a povedal by som, že predovšetkým preto,
že som tu ako Petrov nástupca a nesiem vo svojom srdci celú Cirkev, ba dokonca celé
ľudstvo. Ďakujem Bohu za dar tejto púte a tiež za možnosť podeliť sa s vami o krátku
meditáciu, ktorú ponúka podtitul tejto slávnostnej výstavy: „Tajomstvo Bielej soboty“.
Môže sa povedať, že Turínske plátno je ikonou tohto tajomstva, ikonou Bielej
soboty. Ide predsa o pohrebné plátno, do ktorého bolo zavinuté telo ukrižovaného muža,
úplne zodpovedajúce tomu, čo nám evanjeliá hovoria o Ježišovi, ktorý bol ukrižovaný
okolo poludnia a vydýchol okolo tretej hodiny popoludní. Nastal večer, a pretože bol
deň nekvasených chlebov, teda vigília sviatočnej Veľkonočnej soboty, požiadal bohatý
a vážený človek veľrady, Jozef z Arimatei, o to, aby mohol pochovať Ježiša vo svojom
novom hrobe, ktorý si nechal vytesať do skaly neďaleko Golgoty. Dostal povolenie,
kúpil plátno, sňal Ježišovo telo z kríža, zavinul ho do plátna a uložil do toho hrobu
(porov. Mk 15, 42-46). Tak referuje evanjelium podľa Marka v zhode s inými evanjeliami.
Od tejto chvíle zostal Ježiš v hrobe až do rána prvého dňa po sobote a Turínske plátno
nám podáva obraz toho, ako bolo jeho telo uložené v hrobe počas doby, ktorá bola chronologicky
krátka (asi jeden a pol dňa), ale bola nesmierna a nekonečná, čo sa týka hodnoty a svojho
významu.
Biela sobota je dňom skrytosti Boha, ako čítame v jednej
antickej homílii: „Čo sa to deje? Dnes je na zemi veľké ticho, veľké ticho asamota. Veľké ticho, lebo Kráľ spí... Boh zomrel v tele a zostúpil
vyburcovať kráľovstvo zosnulých“ (Omelia dil Sabato Santo, OG 43,439). V Kréde
vyznávame, že Ježiš Kristus bol ukrižovaný „za vlády Poncia Piláta, umrel a bol
pochovaný, zostúpil k zosnulým a tretieho dňa vstal z mŕtvych“.
Drahí
bratia a sestry, v našich časoch sa ľudstvo najmä po tom, čo prešlo minulým storočím,
stalo osobitne citlivým na tajomstvo Bielej soboty. Skrytosť Boha je súčasťou spirituality
dnešného človeka existenciálnym, kvázi podvedomím spôsobom, ako prázdnota v srdci,
ktorá sa stále viac šíri. Na konci 19. storočia napísal Nietzsche: „Boh je mŕtvy!
A my sme ho zabili!“ Je dobré vedieť, že tento slávny výrok je vzatý takmer doslovne
z kresťanskej tradície, často ho citujeme v pobožnosti Krížovej cesty možno bez toho,
aby sme si plne uvedomili to, čo hovoríme. Po dvoch svetových vojnách, lágroch
a gulagoch, Hirošime a Nagasaki sa naša epocha stala stále viac meradlom Veľkej
soboty. Temnota tohto dňa interpeluje všetkých tých, ktorí sa pýtajú na život, osobitne
interpeluje nás, veriacich. Aj nás sa týka táto temnota.
Jednako smrť Syna
Božieho, Ježiša z Nazaretu, má pozitívny aspekt, úplne pozitívny, je zdrojom útechy
a nádeje. A toto ma privádza k myšlienke, že posvätné plátno má charakter „fotografického
dokumentu“, ktorý v sebe obsahuje „pozitív“ i „negatív“. A skutočne,
je to tak. Najtemnejšie tajomstvo viery je súčasne najžiarivejším znamením nádeje,
ktorá nemá hraníc. Biela sobota je „územím nikoho“ medzi smrťou a zmŕtvychvstaním,
ale na toto „územie nikoho“ vstúpil Jeden, Jedinečný, ktorý ju prešiel so znakmi
svojho utrpenia, ktoré podstúpil pre človeka: „Passio Chirsti. Passio Hominis“.
A plátno nám jasne hovorí o tom momente, dosvedčuje presne tento jedinečný a neopakovateľný
interval v dejinách ľudstva a vesmíru, v ktorom Boh v Ježišovi Kristovi zdieľal nielen
naše umieranie, ale tiež naše zotrvanie v smrti. To je najradikálnejšia solidarita.
V tomto
„čase mimo času“ Ježiš Kristus „zostúpil do pekiel“. Čo znamená toto
vyjadrenie? Znamená, že Boh, ktorý sa stal človekom, dospel k bodu, keď vošiel do
extrémnej a absolútnej samoty človeka, kam nedosiahne žiadny lúč lásky a kde panuje
totálna opustenosť bez akéhokoľvek slova útechy: „do pekiel“. Ježiš Kristus,
zostanúc v smrti, prekročil brány tejto poslednej samoty, aby priviedol i nás k jej
prekročeniu spolu s ním. Všetci sme už niekedy zakúsili tento desivý pocit opustenosti.
To, čoho sa na smrti najviac bojíme, je práve to, že ako deti máme strach zostať sami
v tme a iba osoba, ktorá nás má rada, nám môže dať istotu. Hľa, práve to sa stalo
na Bielu sobotu: v kráľovstve smrti zaznel Boží hlas. Stalo sa niečo nemysliteľné.
Láska prenikla „do pekiel“: i v extrémnej temnote absolútnej ľudskej samoty
môžeme počuť hlas, ktorý nás volá a nájsť ruku, ktorá nás uchopí a povedie von. Ľudská
bytosť žije zo skutočnosti, že je milovaná a môže milovať; a ak i do priestoru smrti
prenikla láska, potom tam dosiahol i život. V hodine extrémnej samoty nebudeme nikdy
sami: „Passio Chirsti. Passio Hominis“.
Toto je tajomstvo
Bielej soboty! Práve tam, z temnoty smrti Božieho Syna, vyšlo svetlo novej nádeje:
svetlo zmŕtvychvstania. A tak mi pripadá, že keď hľadím na toto posvätné plátno očami
viery, vnímam niečo z tohto svetla. V skutočnosti bolo plátno ponorené do hlbokej
tmy, ale súčasne oslňuje. Myslím, že keď tisíce a tisíce ľudí si ho prichádzajú uctiť,
nepočítajúc tých, ktorí ho kontemplujú prostredníctvom obrazov, robia to preto, pretože
v ňom nevidia len temnotu, ale tiež svetlo; ani nie tak porážku života a lásky, ako
skôr víťazstvo života nad smrťou, lásky nad nenávisťou; vidia v ňom Ježišovu smrť,
ale tušia jeho zmŕtvychvstanie. V lone smrti teraz pulzuje život, lebo tam prebýva
láska. Tá je mocou Turínskeho plátna. Z tváre toho „muža bolesti“, ktorý na
sebe nesie utrpenie človeka každej doby a každého miesta a tiež naše útrapy, bolesti,
naše ťažkosti a naše hriechy - „Passio Christi. Passio Hominis“ – vychádza
slávnostný majestát, paradoxná zvrchovanosť. Táto tvár, tieto ruky a tieto nohy, tento
bok, celé toto telo hovorí, ono samo je slovom, ktoré môžeme v tichu načúvať. Ako
hovorí Turínske plátno? Hovorí krvou a krv je život. Turínske plátno je ikona písaná
krvou; krvou bičovaného, tŕním korunovaného, ukrižovaného a na pravom boku zraneného
muža. Obraz vytlačený na plátne je obrazom mŕtveho, ale krv hovorí o jeho živote.
Každá stopa krvi hovorí o láske a o živote. Osobitne tá veľká škvrna blízko boku,
z ktorého vyšla krv a voda, ktoré vyšli spolu z veľkej rany spôsobenej rímskym oštepom,
táto krv a táto voda hovoria o živote. Je ako prameň, ktorý zurčí v tichu a my ho
môžeme vnímať, môžeme ho počuť v tichu Bielej soboty. Drahí priatelia, stále
chváľme Pána za jeho vernú a milosrdnú lásku. Vychádzajúc z tohto svätého miesta nesme
si v očiach obraz Turínskeho plátna, nesme v srdci toto slovo lásky a chváľme Boha
životom plným viery, nádeje a lásky.