Homília pápeža Benedikta XVI. počas svätej omše v Turíne
Taliansko (2. mája, RV) – Počas svätej omše v rámci pastoračnej návštevy
Turína Svätý Otec predniesol túto homíliu:
Drahí bratia a sestry,
teším
sa, že môžem spolu s vami v tento sviatočný deň sláviť Eucharistiu. Zdravím každého
z prítomných, osobitne pastierov vašej arcidiecézy kardinála Severina Poletta, ktorému
ďakujem za srdečné slová privítania, povedané v mene všetkých. Zdravím tiež prítomných
arcibiskupov a biskupov, kňazov, rehoľníkov a rehoľníčky, predstavených cirkevných
združení a hnutí. S úctou sa obraciam na primátora mesta, Sergia Chiampariniho, ktorému
ďakujem za jeho slová, na predstaviteľov vlády, občianskych a vojenských predstaviteľov
a zvlášť ďakujem všetkým, ktorí veľkoryso spolupracovali na príprave a uskutočnení
tejto mojej pastoračnej návštevy. Pamätám i na tých, ktorí tu nemôžu byt prítomní,
osobitne na chorých a osamelých ľudí a tých, ktorí sa ocitli v ťažkostiach. Zverujem
Pánovi mesto Turín a všetkých jeho obyvateľov v tejto Eucharistii, ktorá nás každú
nedeľu pozýva ku spoločnej účasti na dvojakej hostine Slova pravdy a Chleba vecného
života.
Prežívame Veľkonočné obdobie, ktoré je obdobím Ježišovho oslávenia.
Evanjelium, ktoré sme si pred chvíľou vypočuli, nám pripomína, že toto oslávenie bolo
uskutočnené utrpením. Vo veľkonočnom tajomstve je utrpenie a oslávenie úzko spojené,
vytvárajú nerozlučnú jednotu. Ježiš hovorí: „Teraz je Syn človeka oslávený a v ňom
je oslávený Boh“ (Ján 13,31). A hovorí to vtedy, keď Judáš vychádza z večeradla, aby
uskutočnil plán svojej zrady, ktorá vedie k smrti Majstra. Práve v tej chvíli začína
Ježišovo oslávenie. Evanjelista Ján to dáva jasne najavo; nehovorí totiž, že Ježiš
bol oslávený po umučení skrze vzkriesenie, ale ukazuje, že jeho oslávenie začalo práve
utrpením. V ňom Ježiš ukazuje svoju slávu, ktorá je slávou lásky, ktorá sa dáva celá.
On miloval Otca tým, že plnil jeho vôľu až do konca dokonalým darovaním; miloval ľudstvo
tým, že za nás dal svoj život. Tak je už vo svojom utrpení oslávený a Boh je oslávený
v ňom. Umučenie je však iba začiatok. Preto Ježiš hovorí o svojom oslávení v budúcom
čase. (porov. Ján 13,32) Potom Pán vo chvíli, kedy oznamuje svoj odchod z tohto sveta
(v. 33), temer ako závet dáva svojim učeníkom nové prikázanie, aby jeho prítomnosť
pokračovala novým spôsobom: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom.
Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“ (v. 34). Pokiaľ sa máme
vzájomne radi, potom je Ježiš medzi nami naďalej prítomný.
Ježiš hovorí o
„novom prikázaní“. V čom je však jeho novosť? Už v Starom zákone Boh dal prikázanie
lásky. Teraz sa však toto prikázanie stalo novým, pretože Ježiš k nemu pridáva niečo
veľmi dôležité: „Ako som ja miloval vás, milujte sa navzájom.“ Nové je práve ono „milovať
ako Ježiš miloval“. Starý zákon nepredložil žiadny model lásky, formuloval iba príkaz
lásky. Ježiš však dal sám seba za vzor a prameň lásky. Ide o lásku bezhraničnú, univerzálnu,
schopnú premeniť i všetky negatívne okolnosti a všetky prekážky na príležitosti k
rastu v láske.
Cirkev, ktorá je v Turíne, poznala v minulých storočiach bohatú
tradíciu svätosti veľkorysej služby bratom – ako spomenuli kardinál arcibiskup a pán
primátor – vďaka horlivým kňazom, rehoľníkom a rehoľníčkam činného i kontemplatívneho
života a veriacich laikov. Ježišovým slovám sa tak dostáva zvláštnej ozveny v tejto
veľkorysej a činnej Cirkvi, počínajúc jej kňazmi. Darom nového prikázania od nás Ježiš
žiada, aby sme žili jeho vlastnú lásku, ktorá je skutočne vierohodná, výrečným a účinným
znamením hlásania Božieho kráľovstva vo svete. Samozrejme, že čo sa týka našich síl,
sme slabí a obmedzení. Stále je v nás odpor proti láske a v našom živote je mnoho
ťažkosti, ktoré vyvolávajú rozdelenie, zášť a nevraživosť. Avšak Pán nám sľúbil, že
je v našom živote prítomný, uschopnil nás k tejto veľkorysej a úplnej láske, ktorá
dokáže prekonávať všetky prekážky. Ak sme zjednotení v Kristovi, môžeme skutočné týmto
spôsobom milovať. Mat radi druhých, ako ich mal rád Ježiš, je možné iba tou silou,
ktorá je nám udeľovaná vo vzťahu k nemu, osobitne v Eucharistii, v ktorej sa sprítomňuje
reálne jeho obeť lásky, ktorá rodí lásku.
Chcel by som preto povedať pár slov
povzbudenia osobitne kňazom a diakonom tejto Cirkvi, ktorí sa veľkoryso venujú pastoračnej
práci, ako i rehoľníkom a rehoľniciam. Byt robotníkom v Pánovej vinici môže byt niekedy
vyčerpávajúce, povinnosti sa množia, požiadaviek je mnoho, problémy nechýbajú: každodenným
vzťahom lásky k Bohu v modlitbe čerpajte silu k odovzdávaniu spásonosného posolstva,
znovu usmernite svoj život na podstatu evanjelia, pestujte reálnu dimenziu spoločenstva
a bratstva v rámci kňazstva, svojich komunít, vo vzťahoch s Božím ľuďom, svedčte v
službe o moci lásky, ktorá prichádza zhora.
Prvé čítanie, ktoré sme si vypočuli,
nám predstavuje zvláštnym spôsobom práve Ježišovo oslávenie: apoštolát a jeho plody.
Pavol a Barnabáš sa na záver svojej prvej apoštolskej cesty vracajú do miest, ktoré
už navštívili a znovu povzbudzujú učeníkov, napomínajúc ich, aby zostali pevní vo
viere, pretože ako sami hovoria, „do Božieho kráľovstva máme vojsť cez mnohé súženia“
(Sk 14,22). Kresťanský život, drahí bratia a sestry, nie je jednoduchý; viem, že ani
v Turíne nechýbajú ťažkosti, problémy, starosti. Myslím osobitne na tých, ktorí prežívajú
svoj život v citeľnom nedostatku následkom straty zamestnania, neistej budúcnosti,
fyzického a morálneho utrpenia; myslím na rodiny, na mládež, na starých ľudí, ktorí
často žijú osamotene, na ľudí na okraji spoločnosti, na imigrantov. Áno, život núti
k vyrovnaniu sa s mnohými ťažkosťami, mnohými problémami, ale je to práve istota,
ktorá sa nám dostáva z viery, istota, že nie sme sami, že Boh miluje každého bez rozdielu
a je nablízku každému svojou láskou, ktorá umožňuje riešiť každodenné problémy, žiť
a prekonávať únavu. Bola to univerzálna láska vzkrieseného Krista, ktorá prinútila
apoštolov, aby vyšli zo seba samých, šírili Božie slovo a vydali sa bezvýhradne druhým
s odvahou, radosťou a pokojom. Vzkriesený má moc lásky, ktorá prekonáva všetky obmedzenia,
nezastavuje sa pred žiadnou prekážkou. Kresťanské spoločenstvá, osobitne v tých pastoračne
najnáročnejších situáciách, musia byt konkrétnym nástrojom tejto Božej lásky.
Povzbudzujem
rodiny, aby žili kresťanskú dimenziu lásky v jednoduchých každodenných skutkoch, v
rodinných vzťahoch a prekonávali rozdelenie a nedorozumenie pestovaním viery, ktorá
ešte viac upevňuje spoločenstvo. Taktiež v rozmanitom a bohatom svete univerzít a
kultúry nech nechýbajú svedectvá lásky, o ktorých hovorí dnešné evanjelium v schopnosti
pozorného načúvania a pokorného dialógu pri hľadaní pravdy v istote, že sama pravda
nám vychádza v ústrety a uchvacuje nás. Rád by som tiež povzbudil často namáhavé úsilie
tých, ktorí sú povolaní spravovať verejné veci: spolupráca pri hľadaní spoločného
dobra a snaha mesto neustále zľudšťovať a robiť ho obývateľným je znamením toho, že
kresťanské chápanie človeka nie je nikdy proti jeho slobode, ale je v prospech väčšej
plnosti, ktorá sa uskutoční jedine v „civilizácii lásky“. Všetkým, osobitne mladým,
chcem povedať, aby nikdy nestrácali nádej, ktorá prichádza od zmŕtvychvstalého Krista,
z víťazstva Boha nad hriechom a smrťou.
Dnešné druhé čítanie nám podáva záverečné
dejstvo Ježišovho vzkriesenia: nový Jeruzalem, sväté mesto, ktoré zostupuje od Boha,
vystrojené ako nevesta okrášlená pre svojho ženícha. (porov. Zjv 21,2) Ten, ktorý
bol ukrižovaný, ktorý zdieľal naše utrpenie, ako nám výrečne pripomína posvätné plátno,
je tým, ktorý vstal z mŕtvych a chce nás všetkých zjednotiť vo svojej láske. Ide o
nádhernú, silnú a pevnú nádej, pretože ako hovorí kniha Zjavenia, „(Boh) Zotrie im
z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku, ani bolesti viac nebude,
lebo prvé sa pominulo“ (21,4). Nehovorí snáď posvätné Turínske plátno to isté? V ňom
svoje útrapy vidíme ako v zrkadle Kristovo utrpenia: „Passio Christi. Passio hominis.“
Práve preto je znamením nádeje: Kristus celil krížu, aby zabránil zlu, aby nám umožnil
vytušiť, že jeho Pascha je predzvesťou tej chvíle, kedy i nám bude zotretá každá slza
z oči a nebude už smrť, ani zármutok, ani nárek, ani bolesť.
Úryvok z Apokalypsy
končí tvrdením: „A ten, čo sedel na tróne, povedal: Hla, všetko robím nové“ (Zjv 21,5).
Prvou, absolútne novou vecou, ktorú Boh uskutočnil, je Ježišovo vzkriesenie, jeho
nebeské oslávenie. To je počiatkom celého radu „nových vecí“, na ktorých máme i my
účasť. „Veci nové“ – to je svet plný radosti, v ktorom už nie sú utrpenie a útlak,
už nie je zášť a nenávisť, ale jedine láska, ktorá vychádza od Boha a premieňa všetko.
Drahá
Cirkv v Turíne, prišiel som medzi vás, aby som vás utvrdil vo viere. Rád by som vás
mocne a srdečne povzbudil, aby ste zostali verní tej viere, ktorú ste prijali a ktorá
dáva životu zmysel, aby ste nikdy nestrácali svetlo nádeje vo vzkriesenom Kristovi,
ktorý je schopný premôcť realitu a všetko učiniť novým, aby ste v meste, vo štvrtiach,
v spoločenstvách, v rodinách žili jednoducho a konkrétne Božiu lásku: „Milujte sa
navzájom, ako som ja miloval vás“. Amen