Kardinál J. Tomko: Päť rokov od smrti Jána Pavla II.

Príhovor kardinála Jozefa Tomka. 
Dňa 2.apríla roku 2005 zomrel veľký pápež, sluha Boží Ján Pavol II. Na piate výročie jeho smrti slúžil Svätý Otec Benedikt XVI. omšu a v priliehavej homílii nazval svojho predchodcu „spoločníkom na ceste pre dnešného človeka“. Ešte sa pamätáme na miliónové zástupy ľudí na námestí sv. Petra pri jeho pohrabe.
Pre nás Slovákov bol Ján Pavol II. sused a blízky priateľ, ktorý nás mal naozaj mimoriadne rád. Preukázal to už ako arcibiskup v Krakove, neskôr ako pápež rôznymi spôsobmi, ale najmä po páde totalitného režimu troma cestami do všetkých slovenských diecéz. Cudzozemskí novinári zachytili tento hlboký vzťah, keď mi počas poslednej cesty prejavili údiv, že sa pápež rozhodol podujať sa na námahu, ktorá bola pri jeho zdravotnom stave priam bolestne viditeľná.
Neprestajný nával udalostí a správ nám však môže zatemniť v pamäti mimoriadne dojmy a skúsenosti, ktoré sme zažili vďaka Jánovi Pavlovi II. Prvý raz v histórii, behom štrnástich rokov sám pápež navštívil, a to trikrát, malú krajinu, akou je naše Slovensko. Pri tom nám zanechal ako hlava najväčšieho náboženského spoločenstva, ako priateľ a znalec našej duše a povahy, bohaté posolstvo. Na piate výročie jeho smrti je našou povinnosťou si pripomenúť jeho dobroprajné odkazy.
Láska Jána Pavla II. k Slovensku nebola povrchná: mala svoje korene v jeho pevnej viere; posilnenie viery bol tiež hlavný cieľ jeho ciest, ako to sám vyznal, keď 22. apríla 1990, teda pred dvadsiatimi rokmi, prvý raz stretol miliónový zástup na vajnorskom letisku. Po významnom bozku slovenskej zeme povedal na úvod svätej omše medzi iným toto: „S radosťou prichádzam medzi vás na Slovensko, aby som vás upevnil vo viere v zmŕtvychvstalého Ježiša Krista. Som rád, že môžem splniť vaše túžby, vaše želania, aby som navštívil vašu vlasť. V minulých rokoch, hoci som veľmi chcel, nemohol som k vám prísť, nebolo to možné. Nemožné sa stalo možným až teraz, keď vám po štyridsaťročnom putovaní púšťou a po toľkých Veľkých piatkoch svitlo veľkonočné ráno s radostným Aleluja“. Vidiac obetavý zástup, ktorý zväčša strávil noc pod dažďom, potom pridal tieto srdečné slová: „Milovaní bratia a sestry, drahí Slováci a Slovenky, pápež vie, ako veľmi ho máte radi. Ale aj pápež vás uisťuje, že vás má veľmi rád!“ Prial nám naozaj dobro, ako to veľmi jasne vyjadril na začiatku svojej druhej cesty na Slovensko, 30. júna 1995: „Keď som sa s vami pred piatimi rokmi lúčil, vyslovil som túžbu ešte raz vás uvidieť....Dnes, keď sa uskutočňuje túžba, ktorú som vyslovil, vaša krajina dosiahla ďalší cieľ: Slovensko je samostatné a nezávislé“.
V čom videl Ján Pavol II. zmysel našich dejín? Prezradil to roku 1995 v Šaštíne, keď sa k členom biskupskej konferencie takto prihovoril: „V tomto citlivom štádiu upevňovania a rastu vašej vlasti, ktorá vždy nachádzala základný prvok svojej identity v kresťanských hodnotách, čakajú vašu cirkev nové a náročné úlohy. Má sa ukázať ako jasný a príkladný vzor nezištnej služby, dialógu, lásky k najbiednejším a silného morálneho vplyvu, aby tak prispela k utváraniu budúcnosti dôstojnej človeka“. Náš veľký priateľ dobre poznal naše dejiny, ako to prejavil už pri prvej ceste, keď nás vyzval ďakovať Bohu „za dar viery, ktorú vaši predkovia prijali, keď počúvali Božie slovo, ohlasované svätým Cyrilom a Metodom...“ A pokračoval: „Od tých čias kultúra a život Slovákov vo svojich mnohorakých prejavoch sú poznačené kresťanskou vierou...Kto by chcel vytrhnúť kresťanskú vieru z kultúry a zo života slovenského národa, nemohol by pochopiť jeho dejiny, od tých najstarších až po dnešné“. Pritom však Ján Pavol II. bol veľmi konkrétny, keď poukázal, že „samotná ústava vašej republiky predkladá bohaté občianske i duchovné dedičstvo kresťanstva ako program pre život v súčasnosti. Posolstvo svätých solúnskych bratov zostáva vždy platným orientačným bodom pre novú evanjelizáciu, ktorá má obrodiť všetky oblasti ľudskej existencie“. K tomu veľký pápež nás už pred pätnástimi rokmi povzbudzoval: „Je nevyhnutné usilovať sa, aby všetci mali prístup k dobrám, ktoré sú potrebné pre čestný a činný život. Každému treba zabezpečiť možnosť trvalej práce, podporovať formy sociálnej solidarity voči najviac postihnutým vrstvám a chrániť základné demokratické práva všetkých občanov. Okrem toho treba varovať mladšie generácie pred vidinami lacných úspechov, pred ziskom z nečestných podujatí, pred konzumizmom a hedonizmom, ktorým chýbajú ideály a hodnoty..“.
Počas troch krátkych ciest Ján Pavol II. našiel pre každého dobrú radu alebo výzvu. Povzbudil biskupov, kňazov, rehoľníkov a rehoľníčky, prihovoril sa laikom. Osobitnú pozornosť venoval rodinám. V dnešnej kríze rodiny sú závažné jeho slová manželom: „Zachovávajte vzájomnú vernosť. Vaša manželská jednota nech je živým obrazom jednoty medzi Kristom a jeho Cirkvou. Prijímajte život ako výraz vašej lásky“ (1990). Pri radostnom stretnutí v Nitre roku 1995, povedal mladým: „Vy, chlapci a dievčatá, povolaní na manželstvo a rodinný život, pripravujte sa. Aj toto povolanie je nádherné. Učte sa od Krista pravej láske: je to láska náročná, nehľadá sebecký pôžitok, ale je otvorená pre sebadarovanie. S takou vnútornou dispozíciou budete schopní vytvoriť rodiny, ktoré budú opravdivými svätyňami lásky“. Roku 2003 rodičom pripomenul dôležitú povinnosť: „Najmä je nutné, aby v rodinách rodičia vychovávali svoje deti k správnej slobode“.
Zvlášť slovenskej mládeži sa viackrát prihovoril: „Nezamieňajte si slobodu s individualizmom. Nejestvuje opravdivá sloboda bez lásky k iným...Mládež Slovenska, majte vždy otvorené oči! Nedajte sa opantať ideológiou falošnej slobody, ktorá v mene zdanlivého šťastia šíri indiferentizmus a relativizmus a tým pozbavuje svedomie hodnôt, ktoré dávajú životu zmysel...“
Ján Pavol II. nám všetkým zanechal v Petržalke, -kde sa lúčil s nami už chorý pod veľkým Krížom, -ako posledný odkaz priateľa a učiteľa silnú výzvu: „Nikdy sa nehanbite za evanjelium!“ Je to otcovský odkaz, ktorý zaväzuje kresťanov v ich súkromnom i verejnom živote!