Posolstvo Benedikta XVI. k 47. svetovému dňu modlitieb za duchovné povolania
Vatikán (24. apríla, RV) - Posolstvo Benedikta XVI. k 47. svetovému
dňu modlitieb za duchovné povolania, ktorým je 4. veľkonočná nedeľa 25. apríla 2010.
Téma: Svedectvo prebúdza duchovné povolania
Ctihodní bratia
v biskupskej a kňazskej službe, drahí bratia a sestry!
47. svetový deň modlitieb
za duchovné povolania, ktorý sa slávi na 4. veľkonočnú nedeľu – Nedeľu Dobrého pastiera
– 25. apríla 2010, mi ponúka príležitosť, aby som vám predložil na zamyslenie tému,
ktorá dobre zapadá do Roku kňazov: Svedectvo prebúdza duchovné povolania. Hoci plodnosť
pastorácie povolaní závisí v prvom rade od slobodného Božieho pôsobenia, pastoračná
skúsenosť potvrdzuje, že ju podporuje aj kvalita a bohatstvo osobného i komunitného
svedectva tých, ktorí už odpovedali na Pánovo povolanie do kňazskej služby a na zasvätený
život. Ich svedectvo totiž môže v druhých vzbudiť túžbu, aby aj oni veľkodušne odpovedali
na Kristovo pozvanie. Táto téma teda úzko súvisí so životom a s poslaním kňazov a zasvätených
osôb. Preto by som chcel pozvať všetkých, ktorých Pán povolal pracovať do svojej vinice,
aby si v tomto Roku kňazov – vyhlásenom pri príležitosti 150. výročia smrti sv. Jána
M. Vianneya, farára z Arsu, ktorý je stále aktuálnym vzorom kňaza a farára – predovšetkým
vo vernosti obnovili svoju odpoveď.
Už proroci v Starom zákone si boli vedomí
toho, že sú povolaní svojím životom dosvedčovať to, čo ohlasujú, a boli pripravení
čeliť aj nepochopeniu, odmietaniu či prenasledovaniu. Úloha, ktorú im Boh zveril,
ich úplne stravovala ako „v srdci horiaci oheň“, ktorý nemožno uhasiť (porov. Jer
20, 9). Takže boli ochotní venovať Pánovi nielen svoj hlas, ale všetko, čo bolo súčasťou
ich života.
V plnosti čias Ježiš, poslaný od Otca, svojím účinkovaním svedčil
o láske Boha k všetkým ľuďom bez rozdielu i o jeho starostlivosti určenej zvlášť
tým posledným, hriešnikom, vydedencom, chudobným. On bol najvznešenejším svedkom Boha
a jeho túžby spasiť všetkých. Na úsvite nových čias svedčil Ján Krstiteľ celým svojím
životom – zasväteným pripravovaniu cesty Kristovi – o tom, že Syn Márie z Nazareta
je naplnením Božích prisľúbení. Keď ho videl prichádzať k rieke Jordán, kde práve
krstil, predstavil ho svojim učeníkom ako „Božieho Baránka, ktorý sníma hriech sveta“
(Jn 1, 29). Jeho svedectvo prinieslo bohaté ovocie: dvaja jeho učeníci, keď „počuli,
čo hovorí, išli za Ježišom“ (Jn 1, 37).
Aj Petrovo povolanie, ako píše evanjelista
Ján, sa udialo skrze svedectvo jeho brata Ondreja. Ondrej po stretnutí s Učiteľom odpovedal
na jeho pozvanie zostať istý čas u neho a pocítil potrebu ihneď svojmu bratovi oznámiť,
čo zistil, keď „zostal“ u Pána: „Našli sme Mesiáša – čo v preklade znamená Kristus.
A priviedol ho k Ježišovi“ (Jn 1, 41 – 42). Podobne to bolo s Natanaelom – Bartolomejom
– vďaka svedectvu ďalšieho učeníka Filipa, ktorý sa s ním s radosťou podelil o svoj
veľký objav: „Našli sme toho, o ktorom písal Mojžiš v Zákone a Proroci, Ježiša, Jozefovho
syna z Nazareta“ (Jn 1, 45). Slobodná a nezištná iniciatíva zo strany Boha sa stretá
s ľudskou zodpovednosťou a spôsobí, že tí, ktorí prijmú jeho pozvanie, sa skrze svoje
svedectvo stanú nástrojmi Božieho povolania. To isté sa deje v Cirkvi aj dnes: Boh
používa svedectvo kňazov, ktorí sú verní svojmu poslaniu, aby vzbudil nové kňazské
a rehoľné povolania do služby Božiemu ľudu. Preto by som chcel zdôrazniť tri stránky
kňazského života, ktoré sa mi zdajú podstatné na to, aby svedectvo kňaza bolo účinné.
Základným
aspektom, podľa ktorého možno rozpoznať každé povolanie do kňazstva i zasväteného
života, je priateľstvo s Kristom. Ježiš žil v trvalej jednote s Otcom, a to vzbudzovalo
v učeníkoch túžbu mať podobnú skúsenosť a naučiť sa od neho žiť v spoločenstve a nepretržitom
dialógu s Bohom. Ak je kňaz „Božím mužom“ – ktorý patrí Bohu a ktorý pomáha druhým,
aby Boha spoznali a milovali –, musí s ním žiť v hlbokej vnútornej blízkosti, ostávať
v jeho láske, vytvárať si priestor na počúvanie jeho slova. Modlitba je teda prvým
svedectvom, ktoré vzbudzuje povolania. Podobne ako apoštol Ondrej, ktorý sa zveril
bratovi, že spoznal Učiteľa, tak aj ten, kto chce byť Kristovým učeníkom a svedkom,
musí ho osobne „uvidieť“ a spoznať, musí sa naučiť milovať ho a ostávať u neho.
Ďalším
aspektom sviatostného kňazstva a zasväteného života je úplné darovanie sa Bohu. Apoštol
Ján píše: „Čo je láska, poznali sme z toho, že on položil za nás svoj život. Aj my
sme povinní dávať život za bratov“ (1 Jn 3, 16). Týmito slovami pozýva učeníkov, aby
zmýšľali rovnako ako Ježiš, ktorý v celom svojom živote plnil Otcovu vôľu až po najvyššiu
sebaobetu na kríži. Tu sa ukazuje Božie milosrdenstvo v celej svojej plnosti; milosrdná
láska, ktorá zahnala temnoty zla, hriechu a smrti. Obraz Ježiša, ktorý pri Poslednej
večeri vstal od stola, zobliekol si odev, vzal plátennú zásteru, opásal si ňou bedrá
a pokľakol, aby umyl apoštolom nohy, vyjadruje zmysel služby a obety, ktoré sú zjavné
v celom jeho živote, v poslušnosti Otcovej vôli (porov. Jn 13, 3 – 15). Každý, kto
je povolaný na život v osobitnom zasvätení a nasleduje Ježiša, sa má usilovať, aby
svedčil o úplnom sebadarovaní sa Bohu. Odtiaľ potom vychádza schopnosť celkom, trvalo
a verne sa oddať tomu, koho mu Božia prozreteľnosť zverila v rámci jeho pastierskej
služby, a tiež s radosťou, že môže byť pre mnohých bratov a sestry sprievodcom na
ceste, aby sa otvorili stretnutiu s Kristom a aby sa jeho slovo stalo pre nich svetlom
na ceste. Dejiny každého povolania sú temer vždy spojené so svedectvom nejakého kňaza,
ktorý s radosťou prežíva darovanie sa bratom pre nebeské kráľovstvo. Blízkosť a slovo
kňaza sú totiž schopné vyvolať otázky a viesť aj k definitívnym rozhodnutiam (porov.
Ján Pavol II., posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis, 39).
Konečne
tretím aspektom, ktorý má bezpodmienečne charakterizovať kňaza a zasväteného muža
alebo ženu, je život v spoločenstve. Ježiš označil za rozlišovací znak tých, ktorí
chcú byť jeho učeníkmi, hlboké spoločenstvo lásky: „Podľa toho spoznajú všetci, že
ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13, 35). Zvlášť kňaz musí byť
človekom spoločenstva, otvoreným pre všetkých a schopným zaistiť jednotu celého putujúceho
stáda, ktoré mu Pán vo svojej dobrote zveril. Musí mu pomáhať prekonávať rozdelenia
a zaceľovať trhliny, zmierňovať protiklady a nedorozumenia, odpúšťať urážky. V júli
2005 som na stretnutí s kňazmi z Aosty povedal, že keď mladí vidia izolovaných a smutných
kňazov, určite sa necítia povzbudení nasledovať ich príklad. Keď dospejú k názoru,
že takáto je budúcnosť kňaza, naďalej ostanú v pochybnostiach. Preto je dôležité realizovať
spoločenstvo života, ktoré im ukáže, aké pekné je byť kňazom. Vtedy si mladý človek
povie: „Toto môže byť aj mojou budúcnosťou, takto sa dá žiť“ (Insegnamenti I, 2005,
354). Keď sa Druhý vatikánsky koncil zmieňuje o svedectve, ktoré vzbudzuje povolania,
zdôrazňuje, že kňazi musia byť príkladom v láske a bratskej spolupráci (porov. dekrét
Optatam totius, 2).
Rád by som vám pripomenul, čo napísal môj ctihodný predchodca
Ján Pavol II.: „Život kňazov, ich bezvýhradná oddanosť Božiemu stádu, ich svedectvo
láskou naplnenej služby Pánovi a jeho Cirkvi – prejavené prijatím kríža vo veľkonočnej
nádeji a radosti –, ich bratská svornosť a horlivosť pri evanjelizovaní sveta, to
je prvoradý a najpresvedčivejší dôkaz plodnosti povolania“ (Pastores dabo vobis, 41).
Treba povedať, že kňazské povolania sa rodia v kontakte s kňazmi, akoby boli cenným
dedičstvom odovzdávaným slovom, príkladom i celým životom.
To isté platí aj
pre zasvätený život. Samotný život rehoľníkov a rehoľníčok hovorí o láske ku Kristovi,
keďže ho nasledujú v plnej vernosti evanjeliu, z ktorého s radosťou prijímajú kritériá
usudzovania i správania sa. Stávajú sa tak „znamením protirečenia“ pre svet, ktorého
spôsob zmýšľania často vychádza z materializmu, egoizmu a individualizmu. Ich vernosť
a sila ich svedectva, to že sa vzdali seba samých a umožnili Bohu, aby si ich získal,
naďalej vzbudzuje v dušiach mnohých mladých túžbu navždy, veľkodušne a s úplnou oddanosťou
nasledovať Krista. Napodobovať Krista čistého, chudobného a poslušného a stotožňovať
sa s ním – to je ideál zasväteného života, svedectvo o absolútnom prvenstve Boha v živote
i v osobných dejinách ľudí.
Každý kňaz, každá zasvätená osoba – verní svojmu
povolaniu – dávajú najavo radosť, že slúžia Kristovi, a pozývajú všetkých kresťanov,
aby odpovedali na všeobecné povolanie k svätosti. Na podporu špeciálneho povolania
do kňazskej služby a zasväteného života, na posilnenie pastorácie povolaní a ich trvácnosti
je nevyhnutný príklad tých, ktorí už povedali svoje „áno“ Bohu a plánu života, ktorý
má on pre každého. Osobné svedectvo, spočívajúce v konkrétnych životných rozhodnutiach,
povzbudí mladých prijať záväzné rozhodnutia ohľadom vlastnej budúcnosti. Treba im
v tom pomôcť a to takým druhom stretnutia a dialógu, ktorý im bude schopný tieto rozhodnutia
vyjasniť a bude ich pri nich sprevádzať, teda predovšetkým príkladom života uskutočňovaného
ako povolanie. Tak to robil aj svätý farár z Arsu, ktorý bol v neustálom styku so
svojimi farníkmi a „poúčal svojich farníkov najmä svedectvom vlastného života. Podľa
jeho príkladu sa veriaci naučili modliť sa“ (List k vyhláseniu Roku kňazov, 16. júna
2009).
Kiež tento Svetový deň modlitieb za duchovné povolania znova ponúkne
mnohým mladým ľuďom cennú príležitosť, aby sa zamysleli nad vlastným povolaním a aby
ho jednoducho, s dôverou a ochotne prijali. Panna Mária, Matka Cirkvi, nech sa postará
o každé malé semienko povolania v srdci tých, ktorých Pán povoláva nasledovať ho zblízka,
aby sa stalo bujným a plodným stromom pre dobro Cirkvi a celého ľudstva. Modlím sa
za to a zároveň všetkým udeľujem svoje apoštolské požehnanie.