Benedikt XVI. na generálnej audiencii: Kňazský munus docendi – úrad vyučovania

Vatikán (14. apríla, RV) – Katechéza pápeža Benedikta XVI. na generálnej audiencii na Námestí sv. Petra:
Drahí priatelia, v tomto veľkonočnom období, ktoré nás vedie k Turícam a k záverečným sláveniam Kňazského roka, ktoré sú naplánované na 9., 10. a 11. júna, rád by som venoval niekoľko myšlienok téme služobného kňazstva a zastavil sa pri tejto výnimočnej službe, ktorá približuje kňaza ku Kristovi – hlave - a to pri vykonávaní tzv. tre munera, troch úradov, ktoré sú mu zverené, teda pri vykonávaní úradu vyučovania, posväcovania a riadenia.
Aby sme pochopili, čo to znamená konať in persona Christi Capitas, čiže v osobe Krista - hlavy – čo sa týka kňaza, a aby sme pochopili aké dôsledky vyplývajú z úlohy reprezentovať Pána, najmä pri vykonávaní týchto troch úradov – treba si predovšetkým ujasniť, čo sa chce týmto „reprezentovaním“ povedať. Kňaz reprezentuje Krista. Čo to chce povedať, čo to znamená: „reprezentovať“ niekoho? V zmysle hovorovej reči, vo všeobecnosti, to znamená dostať poverenie od nejakej osoby, aby sme ju zastupovali, aby sme hovorili a konali namiesto nej, pretože táto osoba, ktorú máme reprezentovať, nie je v danom okamihu na danom mieste prítomná. Pýtajme sa: reprezentuje kňaz Pána takýmto spôsobom? Odpoveď je nie, pretože Kristus je v Cirkvi vždy prítomný, ba dokonca je v nej prítomný úplne slobodným spôsobom: je slobodný od časových a priestorových obmedzení, a to vďaka udalosti Vzkriesenia, ktorú zvláštnym spôsobom kontemplujeme v tomto veľkonočnom čase.
Avšak kňaz, ktorý koná in persona Christi Capitis ako zástupca Pána, nekoná v mene neprítomnej osoby, ale priamo v osobe Vzkrieseného Krista, ktorý sa sprítomňuje vo svojom skutočne účinnom konaní. Opravdivo koná a uskutočňuje to, čo by kňaz nemohol urobiť: premieňa chlieb a víno na telo a krv Pána, odpúšťa hriechy. Pán sprítomňuje svoje vlastné dielo v osobe, ktorá koná tieto gestá. Tieto tri úlohy kňaza – ktoré tradícia v rozličných slovách stotožnila s poslaním Pána: vyučovať, posväcovať a riadiť – v ich rozdielnosti, ale aj v ich hlbokej jednote – sú vyjadrením tohto účinného reprezentovania. Sú to v skutočnosti tri činnosti vzkrieseného Krista: toho istého, ktorý aj dnes vyučuje v Cirkvi a vo svete, a tak tvorí vieru a zjednocuje svoj ľud; tvorí prítomnosť pravdy a opravdivo buduje spoločenstvo univerzálnej Cirkvi; zároveň posväcuje a riadi.
Prvou úlohou, o ktorej by som chcel hovoriť dnes, je munus docendi, teda úrad vyučovania. Dnes, keď má vzdelanie tak dôležitú úlohu, munus docendi Cirkvi, konkrétne vykonávaný skrze službu každého kňaza, javí sa ako mimoriadne dôležitý. Žijeme v časoch veľkého chaosu ohľadom základných životných rozhodnutí a otázok o tom, čo je svet, odkiaľ pochádza; kam smerujeme, čo máme robiť, aby sme dosiahli dobro, ako máme žiť, ktoré hodnoty sú skutočne trvácne. Na toto všetko existuje mnoho rozporuplných filozofií, ktoré sa raz rodia, inokedy zanikajú, a vytvárajú zmätok v základných rozhodnutiach: ako žiť, prečo nevieme viac, prečo a na čo sme boli stvorení a kam ideme. V tejto situácii sa realizuje slovo Pána, ktorý sa zľutoval nad ľuďmi, lebo boli ako ovce bez pastiera (porov. Mk 6,34). Pán vyslovil toto konštatovanie, keď uvidel tisíce ľudí, ktorí ho nasledovali na púšti, pretože v rozličnosti mnohých prúdov tých čias nevedeli, aký je skutočný zmysel Písma, čo hovorí Boh... Pán, pohnutý súcitom, vysvetľoval Božie slovo – veď on sám je Božím slovom – a ukázal im tak správny smer. Toto je úrad kňaza – in persona Christi: sprítomňovať v zmätku a chaose našich čias svetlo Božieho slova pre tento náš svet, svetlo, ktorým je sám Kristus. Teda kňaz nevyučuje svoje myšlienky, či filozofiu, ktorú si vymyslel, objavil, alebo sa mu páčila; kňaz učí v mene prítomného Krista, predkladá pravdu, ktorou je sám Kristus: jeho slovo, jeho spôsob života a napredovania. Pre kňaza platí to, čo Kristus povedal o sebe samom: „Moje učenie nie je moje“ (Jn, 7,16); Kristus teda nepredkladá seba samého, ale ako Syn je hlasom, slovom svojho Otca. Aj kňaz musí vždy hovoriť a konať práve takto: „Moje učenie nie je moje, nepropagujem vlastné myšlienky alebo to, čo sa mi páči, ale som ústami a srdcom samotného Krista a predstavujem toto jediné a spoločné učenie, ktoré vytvorilo univerzálnu Cirkev a ktoré tvorí večný život.“
Tento fakt, že kňaz nevymýšľa, nevytvára e neproklamuje vlastné myšlienky, pretože učenie, ktoré ohlasuje, nie je jeho vlastné, ale Kristovo, neznamená – na druhej strane – že má byť „neutrálny“, povedzme ako hovorca, ktorý číta text, s ktorým sa možno ani nestotožňuje. Aj v tomto prípade platí príklad Krista, ktorý povedal: Nie som zo seba a nežijem pre seba, ale som od Otca a žijem pre Otca. Teda v tomto hlbokom zjednotení, v tejto identifikácii, je učenie Krista učením Otca a on sám je jedno s Otcom. Kňaz, ktorý ohlasuje Kristovo slovo, vieru Cirkvi, a nie vlastné myšlienky, musí tiež vravieť: Nežijem sám zo seba a pre seba, ale žijem s Kristom a z Krista, a preto všetko, čo nám Kristus povedal, stáva sa mojím slovom, i keď toto slovo nepochádza odo mňa. Život kňaza sa musí identifikovať s Kristom, a týmto spôsobom sa slovo, ktoré nebolo jeho vlastným, stáva pre neho hlboko osobným. Svätý Augustín, hovoriac o kňazoch, povedal na túto tému: „A my, čo sme? Služobníci Krista; jeho sluhovia, pretože čo vám rozdávame, nie je naše, ale berieme to z jeho pokladu. Aj my sami z neho žijeme, pretože takisto ako vy, aj my sme služobníkmi“ (Discorso 229/E, 4).
Učenie, ktoré je kňaz povolaný ponúkať – pravdy viery, musia byť zvnútornené a žité v intenzívnom osobnom duchovnom napredovaní, aby tak opravdivo vstúpil do hlbokého vnútorného spoločenstva so samotným Kristom. Kňaz verí, prijíma a snaží sa žiť na prvom mieste ako vlastné všetko to, čo Pán učil a Cirkev odovzdáva – na ceste stotožňovania sa so svojou službou, ktorej vynikajúcim príkladom je svätý Ján Mária Vianney (porov. List pri príležitosti otvorenia Kňazského roka). „Zjednotení v tej istej láske“ – pripomína ešte svätý Augustín – „všetci sme poslucháčmi toho, ktorý je pre nás v nebi jediným učiteľom“ (Enarr. In Ps. 131,1,7).
Hlas kňaza by sa preto často mohol zdať „hlasom volajúceho na púšti“ (Mk 1,3), avšak práve v tomto sa skrýva jeho prorocká sila: v tom, že nikdy nie je pričlenený, ani pričleniteľný k určitej kultúre alebo dominantnej mentalite; v tom, že ukazuje jedinú novosť, ktorá je schopná uskutočniť autentickú a hlbokú obnovu človeka: teda to, že Kristus je Živý, je Boh nablízku, Boh, ktorý koná v živote a pre život sveta a daruje nám pravdu i spôsob života.
Pri starostlivej príprave sviatočného kázania, bez toho, že by sa zriekol prípravy feriálnej, pri snahe o katechetickú výchovu v školách a na akademických inštitúciách a – osobitným spôsobom –prostredníctvom nepísanej knihy, ktorou je jeho vlastný život, kňaz je neustále „učiteľom“, vyučuje. Avšak nie s domýšľavosťou kohosi, kto nanucuje vlastné pravdy: naopak, s pokornou a radostnou istotou toho, kto sa stretol s Pravdou, nechal sa ňou uchvátiť a pretvoriť, a preto ju nemôže neohlasovať. Kňazstvo si naozaj nikto nemôže vybrať sám, nie je to spôsob získania životnej istoty či spoločenského postavenia: nikto si ho nemôže dať, ani ho hľadať u seba. Kňazstvo je odpoveď na povolanie Pána, na jeho vôľu, na povolanie stať sa ohlasovateľmi nie svojej pravdy, ale pravdy, ktorá je vlastná Pánovi.
Drahí spolubratia kňazi, kresťanský ľud si žiada počuť z nášho učenia pravú cirkevnú náuku, aby prostredníctvom nej mohol obnoviť svoje stretnutie s Kristom, ktorý daruje radosť, pokoj a spásu. Sväté Písmo, spisy Otcov, cirkevných učiteľov a Katechizmus Katolíckej Cirkvi sú v tomto ohľade najdôležitejšími orientačnými bodmi pri vykonávaní munus docendi, tak podstatnými pre obrátenie, cestu viery i spásu ľudí. „Kňazská vysviacka znamená: byť ponorení (...) do pravdy“ (Homília na omši svätenia olejov, 9. apríla 2009), do tej Pravdy, ktorá nie je len konceptom alebo súborom myšlienok, čo treba odovzdať a asimilovať, ale samotnou osobou Krista, s ktorou, pre ktorú a v ktorej treba žiť – a v tomto sa nevyhnutne rodí aj aktuálnosť a zrozumiteľnosť samotného ohlasovania. Len toto vedomie jednej Pravdy, ktorá sa stala osobou vo Vtelení Syna, dáva oprávnenie misionárskemu poslaniu: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16,15). Len táto Pravda (s veľkým P) je určená všetkému stvoreniu; nie je to nijaké nanucovanie, ale otvorenie srdca pre to, pre čo bolo stvorené.
Drahí bratia a sestry, Pán zveril kňazom veľkú úlohu: byť ohlasovateľmi jeho Slova, Pravdy, ktorá zachraňuje; byť jeho hlasom vo svete, prinášať to, čo skutočne osoží pre dobro duší a pre autentickú cestu viery (porov. 1 Kor 6,12). Svätý Ján Mária Vianney nech je príkladom pre všetkých kňazov. Bol mužom veľkej múdrosti a hrdinskej sily pri odolávaní kultúrnym a sociálnym tlakom svojich čias, keď sa snažil viesť duše k Bohu: jednoduchosť, vernosť a bezprostrednosť – to boli základné vlastnosti jeho kázania, v nich bola jasnosť jeho viery i jeho svätosti. Kresťanský ľud bol nimi povzbudený a – ako tomu býva pri opravdivých učiteľoch každej doby – rozpoznal v nich svetlo Pravdy. Rozpoznal v nich napokon to, čo by malo byť rozpoznateľné v každom kňazovi: hlas dobrého Pastiera.
Preklad: Martin Kramara