Štvrtkový komentár Mons. Mariána Gavendu

Štvrtkový komentár Mons. Mariána Gavendu na temu: Tá dnešná mládež...!

Na dvadsiate výročie nášho veľmi vydareného miništrantského tábora sme sa všetci účastníci, a väčšina aj s rodinami, stretli na horskej chate. Keď sme večer premietali diapozitívy z dávnych čias, žasli sme, ako sa vtedajšie deti podobajú na ich terajšie deti. Spomínali sa zážitky a dobrodružstvá. Žasli sme pri tom nad dôverou rodičov, že nás nechali samých pod stanmi v horách, 9-10 ročných chlapcov variť na ohni obed, hrať nočné hry. Druhý deň nášho stretnutia patril športom a hrám. A do nich sa veľmi často miešali výkriky rodičov typu: „Tam nechoď..., zlez z toho stromu..., nespadni do potoka!“ Krásna ilustrácia generačného posunu, že deti sú stále rovnaké a mení sa len náš postoj k životu. Predsa však tomu nie je celkom tak. Súčasná rodiaca sa generácia sa v mnohom správa úplne odlišne. Neraz jej nerozumejú dokonca ani starší súrodenci. Tu už nie je hre generačný problém, ale kultúrny. Vďaka nečakanému rozmachu médií, zasahujúcich radikálnym spôsobom nielen názory a postoje, ale aj samotný spôsob vnímania, odborníci hovoria o posune z homo sampiens na homo videns. Deti a mladí sú do tohto procesu celkom pohltení bez toho, že by si to boli vôbec schopní uvedomiť. Ani dospelí nemajú dostatočný odstup od napätí a odcudzenia, ktoré prežívajú zo strany najbližších v rodine, učitelia v škole, kňazi a katechéti v pastorácii. Proces zmeny vnímania práve prebieha a jeho ovocie sa prejavuje skôr, ako by sme si ho stihli čo len uvedomiť, nie to ešte analyzovať ho a ovplyvniť. Svetlo do tejto problematiky mi prišlo zhodou okolností z celkom iného konca – pri čítaní antológie slovenského prekladu, v ktorej Marína Čarnogurská prináša štúdiu o probléme prekladania poézie z čínštiny do slovenčiny. Číňania majú nielen odlišné písmo, ale aj odlišné vnímanie, vyvinuté v priebehu tisícročí. Nestačí preto prekladať z jedného jazyka do druhého, ale z ich vizuálneho vnímania do nášho pojmového. Vo svojom príspevku autorka cituje najnovšie štúdie mozgu Číňanov, dokazujúce, že majú rozvinutú opačnú hemisféru, než je tá naša. Kultúra obrazu, ktorá vďaka televízii a internetu podstatným spôsobom ovplyvňuje vnímanie novej generácie už od najútlejšieho veku spôsobuje, že sa iným spôsobom rozvíja samotný ich mozog. Na rozdiel od Číny, kde tento proces formoval ľudí celé tisícročia, v súčasnosti ide o zásadnú zmenu v priebehu niekoľkých rokov. Je to radikálny zásah do samotnej štruktúry človeka. Deti vnímajú iným spôsobom, dokonca inou časťou mozgu, než ich rodičia, učitelia a vychovávatelia. V tomto krátkom komentári nemožno ani len načrtnúť samotnú problematiku. Je však potrebné poukázať aspoň na to, že existuje a uvedomiť si, že sme svedkami týchto zásadných zmien. Predídeme tým zbytočnému obviňovaniu rodiacej sa generácie z toho, že jej je cudzie všetko, čo tvorí náš svet myslenia, zážitkov a hodnôt. Oni ho jednoducho nemajú čím vnímať. Musíme sa učiť používať ich slovník. Je to však úsilie, podobné prekladaniu z čínštiny. Osobitným spôsobom sa tento problém týka vnímania duchovných skutočností. Nie sú viditeľné. Nová situácia je však pre evanjelizáciu aj novou výzvou. Aby sme si živšie uvedomili, o čo ide, môžeme v rámci nášho príspevku aspoň heslovite poukázať na rozdiely medzi pojmovým a obrazovým (ikonickým) vnímaním. Vizuálna kultúra sa nesnaží usmerňovať myslenie ale podnecovať city. Nekupuje sa tovar, ale jeho balenie. Nepozerá sa na úžitok, ktorý prinesie, ale na sny a túžby, ktoré prebudí. Presvedčiť už neznamená múdro argumentovať, ale ukázať sa v dobrom svetle. Úspech patrí tým, čo riskujú, nie tým, čo rozmýšľajú. Slová nadobúdajú svoj význam na základe konvencie, obraz vychádza zo samotnej veci. V pojmovom myslení možno jedným slovom vyjadriť množstvo skutočností, zachytávajúc ich spoločnú podstatu, v obrazovom vnímaní vidíme len jednu konkrétnu vec s množstvom detailov. Ak chceme zas pojmami opísať konkrétnu vec, potrebujeme na to množstvo slov a spresnení, abstraktnú skutočnosť však dokážeme vyjadriť jediným slovom. Pri obrazovom vnímaní sa vec javí jasnou na prvý pohľad, človek sa však neučí spájať jednotlivosti do pojmov. Vidí pekný kvet, pekné dievča, pekné šaty, no nevytvára si pojem krásna. Pojmová reč sa snaží zachytiť podstatu danej veci, obrazová sa zastavuje na tom, čo možno zachytiť zmyslami. Konkrétny obraz prebúdza chute a túžby, neprehlbuje však myslenie; zastavuje sa pri forme, nie nad obsahom. Nevníma plynutie času, jestvuje len to, na čo sa práve pozerám. Slovami treba dlho presviedčať, obraz sa dotýka priamo srdca. Pojmami možno vyjadriť príčinu a dôsledok, účel a jestvovanie v čase, obraz umiestňuje vec iba do priestoru. Slovo presviedča logikou, obraz krásou. Pojem angažuje predstavivosť a tvorivosť, obraz si stačí vychutnať.
Z uvedených rozdielov jasne vidno, aký odlišný svet sa tvorí v generácii obrazovej kultúry. Najmä náboženské pojmy a hodnoty, ktoré sme zvyknutí vyjadrovať abstraktnými pojmami je potrebné prekladať do nového, obrazového slovníka. Mladí ich neodmietajú, len im nerozumejú. Prežívame teda epochálne zmeny a preto aj radikálne výzvy. Okrem iného aj návrat k Ježišovi, ktorý nie náhodou hovoril v podobenstvách.