Homília pápeža Benedikta XVI. na Veľkonočnej vigílii na Bielu sobotu

Vatikán (4. apríla, RV) - Homília pápeža Benedikta XVI. na Veľkonočnej vigílii na Bielu sobotu, 4. apríla 2010:

Drahí bratia a sestry, staroveká židovská legenda z apokryfnej knihy „Život Adama a Evy“ hovorí, že Adam vo svojej poslednej chorobe poslal svojho syna Seta spolu s Evou do oblasti Raja, pre olej milosrdenstva, aby ním mohol byť pomazaný, a tak uzdravený. Po všetkých prosbách a plači týchto dvoch pri hľadaní stromu života, sa zjaví archanjel Michal, aby im povedal, že nezískajú olej zo stromu milosrdenstva, a že Adam bude musieť zomrieť. Následne kresťanskí čitatelia doplnili k tejto správe archanjela slovo útechy. Archanjel mal povedať, že o 5500 rokov príde láskavý kráľ, Kristus, Syn Boží, a pomaže olejom svojho milosrdenstva všetkých, ktorí v neho uveria. „Olej milosrdenstva od vekov na veky bude daný tým, ktorí sa znovu zrodia z vody a Ducha Svätého. Teda Syn Boží, bohatý na lásku, Kristus, zostúpi do hlbín zeme a vovedie tvojho otca do Raja k stromu milosrdenstva“. V tejto legende je vidieť všetko súženie človeka zoči-voči osudu chorobe, bolesti a smrti, ktorý mu je uložený.

Je tu zrejmý vzdor človeka voči smrti: ľudia sa opakovane domnievali, že by mala existovať bylina proti smrti. Skôr alebo neskôr by sa mal nájsť liek nielen proti tej alebo onej chorobe, ale proti skutočnej fatalite, proti smrti. Mal by existovať liek nesmrteľnosti. I dnes ľudia hľadajú takúto liečivú látku. Aj súčasná lekárska veda sa snaží, hoci nie odstrániť samotnú smrť, ale čo najväčší počet jej príčin, a tak ju stále viac odďaľovať a zabezpečiť stále lepší a dlhší život. Chvíľku však uvažujme. Ako by to skutočne bolo, keby sa dosiahlo možno nie úplné odstránenie smrti, ale jej odloženie na neurčito a bolo by možné dožiť sa niekoľkých stoviek rokov? Bolo by to dobré? Ľudstvo by mimoriadne zostarlo a pre mládež by nebolo miesto. Zhasla by schopnosť inovácie a nekončiaci život by nebol rajom, ale skôr odsúdením. Skutočná liečivá bylina proti smrti musí byť iná. Nemala by viesť jednoducho k neurčitému predĺženiu terajšieho života. Mala by premeniť náš život zvnútra. Mala by v nás vytvoriť nový život, ktorý by bol skutočne schopný večnosti; mala by nás premeniť takým spôsobom, aby sa život nekončil smrťou, ale práve ňou začal v plnosti.

Na kresťanskom posolstve, na evanjeliu Ježiša Krista, bolo a doteraz je nové a pôsobivé to, čo nám je odovzdávané: áno, liečivá bylina proti smrti, tento pravý liek nesmrteľnosti, existuje. Bol nájdený. Je dostupný. Tento liek je nám daný krstom. Nový život začína v nás, nový život, ktorý dozrieva vierou a nie je zrušený smrťou starého života, ale práve vtedy je plne vynesený na svetlo.

Niektorí, možno mnohí, namietnu: posolstvo zaiste počujem, ale chýba mi viera. I ten, kto chce veriť, sa pýta: Je to skutočne tak? Ako si to máme predstaviť? Ako sa uskutoční táto premena starého života, aby v ňom vznikol nový život, ktorý nepozná smrť? Starobylý židovský spis nám opäť môže pomôcť priblížiť myšlienku tajomného procesu, ktorý v nás začína krstom. Rozpráva sa v ňom, ako bol praotec Henoch zdvihnutý až k Božiemu trónu. Pred majestátnou mocou anjelov sa však vyľakal a vo svojej ľudskej slabosti nedokázal kontemplovať Božiu tvár. „Boh teda povedal Michalovi: - pokračuje Henochova kniha – ,Vezmi Henocha a odním mu pozemský odev. Pomaž ho jemným olejom a obleč mu šaty slávy!´ A Michal mi sňal odev, pomazal ma jemným olejom a tento olej bol viac ako žiara svetla... Jeho žiara bola podobná lúčom svetla. Keď som sa uvidel, bol som ako jedna z oslávených bytostí“ (Ph. Rech, Inbild des Kosmos, II 524). Presne toto – byť odetí novým Božím šatom – nastáva v krste; toto nám hovorí kresťanská viera. Zaiste, táto zmena odevu je proces, ktorý trvá celý život. To, čo nastáva krstom, je začiatok procesu, ktorý zahrňuje celý náš život – robí nás hodnými večnosti tak, že sa odetí svetlom Ježiša Krista môžeme objaviť pred tvárou Boha a žiť s ním naveky.

V obrade krstu sú dva prvky, v ktorých sa táto udalosť vyjadruje a zviditeľňuje tiež ako požiadavka pre náš ďalší život. Predovšetkým je to obrad zrieknutí sa a sľubov. V starovekej Cirkvi sa krstený obrátil smerom na západ, k symbolu temnoty, k západu slnka, k smrti, čiže k panstvu hriechu. Krstený sa obrátil týmto smerom a vyslovil trojité „nie“ diablovi, jeho pompe a hriechu. Zvláštnym slovom „pompa“, čo znamená diabolská okázalosť, sa označovala nádhera antického kultu bôžikov a antického divadla, kde bol ponúkaný zážitok z pohľadu na ľudí, ktorí boli trhaní dravými šelmami. Bolo to teda odmietnutie istého typu kultúry, ktorá zotročovala človeka, aby sa klaňal moci, svetu chamtivosti, klamstva a krutosti. Bol to úkon oslobodenia od nanútenej formy života, ktorý sa ponúkal ako rozkoš, a cez to podnecoval k ničeniu toho, čo je v človeku najkvalitnejšie.

Toto zrieknutie sa – v menej dramatickej podobe – je i dnes podstatnou súčasťou krstu. V ňom vyzliekame „starý odev“, v ktorom nemôžeme predstúpiť pred Boha. Lepšie povedané: začíname ho vyzliekať. Toto zriekanie je totiž prísľub, ktorým podávame ruku Kristovi, aby nás on viedol a preodel. Aký je „odev“, ktorý odkladáme, aký prísľub vyslovujeme, vychádza najavo pri prečítaní piatej kapitoly Listu Galaťanom, kde Pavol hovorí o „skutkoch tela“, čo je výraz, ktorý označuje starý odev, ktorý je treba odložiť. Pavol ho popisuje takto: „smilstvo, nečistota, chlípnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné“ (Gal 5,19 - 21). Toto je odev, ktorý odkladáme; toto je odev smrti. Ďalej v prvotnej Cirkvi sa krstenec obracal smerom na východ – ako k symbolu svetla, k symbolu nového slnka histórie, nového slnka, ktoré vychádza, k symbolu Krista. Krstenec týmto určil nový smer svojmu životu: vieru v trojjediného Boha, ktorému sa odovzdáva. Takto nás samotný Boh oblieka do šiat svetla, do šiat života. Pavol nazýva tieto nové „šaty“ „ovocím Ducha“ a opisuje ich nasledujúcimi slovami: „láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť“ (Gal 5,22-23).

V prvotnej Cirkvi bol krstenec skutočne vyzlečený zo svojich šiat. Zostupoval do krstného prameňa, kde bol následne trikrát ponorený – je to symbol smrti, ktorý vyjadruje úplnú radikálnosť takéhoto vyzlečenia a výmeny šiat. Tento život, ktorý je odsúdený na smrť, krstenec odovzdáva smrti spolu s Kristom, a Ním sa necháva viesť a vyzdvihnúť do nového života, ktorý ho premieňa pre večnosť. Potom, keď novokrstenci vystupovali z krstného prameňa, boli obliekaní do bielych šiat, do šiat Božieho svetla a dostávali zažatú sviecu ako symbol nového života vo svetle, ktoré v nich zažal samotný Boh. Vedeli, že prijali liek nesmrteľnosti, ktorý teraz, vo chvíli prijímania najsvätejšej Eucharistie, dostáva svoj plný význam. V nej prijímame Telo zmŕtvychvstalého Pána a my sami sme k tomuto Telu pripútaní takým spôsobom, že sme už zachovávaní v Tom, ktorý zvíťazil nad smrťou a prevádza nás skrze smrť.

Počas stáročí sa symboly veľmi ochudobnili, ale podstatná udalosť krstu predsa len ostala tá istá. Tento symbol nie je iba obyčajným umývaním a ešte menej akýmsi komplikovaným prijatím do nového spolku. Je smrťou a zmŕtvychvstaním, znovuzrodením do nového života.

Áno, liečivá bylina proti smrti existuje. Kristus je strom života, ktorý sa stal znovu prístupným. Ak Ho budeme nasledovať, máme život. Z tohto dôvodu v dnešnú noc zmŕtvychvstania spievame celým srdcom: Aleluja! Pieseň radosti, ktorá nepotrebuje slová. Kvôli tomu môže Pavol povedať Filipanom: „Ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa!“ (Flp 4,4). Radosť sa nedá prikázať. Môže sa iba darovať. Zmŕtvychvstalý Pán nám daruje radosť: skutočný život. Sme už navždy zachovaní v láske Toho, ktorému bola daná všetka moc na nebi aj na zemi (porov. Mt 28,18). Preto prosme, istí si tým, že sme už boli vypočutí – s modlitbou nad obetnými darmi - aby bola Cirkev v tejto noci pozdvihnutá: Prijmi, Pane, modlitby svojho ľudu spolu s obetnými darmi, aby to, čo sa skrze Teba začalo vo veľkonočnom tajomstve, bolo pre nás prínosom ako liek k večnosti. Amen.

Preklad: Peter Dufka, Jozef Šofranko