Meditácie počas Krížovej cesty 2010 v rímskom Koloseu

Vatikán (3. apríla, RV) – Texty meditácií kardinála Angela Comastriho počas Krížovej cesty v rímskom Koloseu 2. apríla 2010:

Keď apoštol Filip povedal: „Pane, ukáž nám Otca“, Ježiš odpovedal: „Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14, 8-9). V dnešný večer, keď sprevádzame v našich srdciach Ježiša, kráčajúceho pod krížom, nezabudnime na tieto slová. Aj keď nesie kríž, aj keď na kríži zomiera, Ježiš je Syn, ktorý je jedno s Bohom Otcom. Keď pozeráme na jeho tvár zmrzačenú ranami, únavou a vnútornou bolesťou, vidíme tvár Otca. Ba práve v tejto chvíli sa Božia sláva, ktorej žiara je príliš silná pre ľudské oči, stáva väčšmi viditeľnou na Ježišovej tvári. Tu, na tomto biednom človekovi, ktorého Pilát predstavil Židom v nádeji, že vzbudí ich súcit slovami „Ajhľa, človek!“ (Jn 19, 5), sa prejavuje pravá veľkosť Boha, tá tajomná veľkosť, ktorú by si žiaden človek nevedel predstaviť. No na ukrižovanom Ježišovi sa ukazuje aj iná veľkosť, naša veľkosť, ktorá patrí každému človeku samotným faktom, že má ľudskú tvár a ľudské srdce. Svätý Anton Paduánsky píše: „Kristus, ktorý je tvojím životom, visí pred tebou ukrižovaný, aby si sa pozeral na kríž ako do zrkadla... Ak sa budeš pozerať na neho, uvedomíš si, aká veľká je tvoja dôstojnosť... a tvoja hodnota... Nikde inde si človek nemôže lepšie uvedomiť, aká je jeho cena, než pozerať na seba v zrkadle kríža“ (Sermones Dominicales et Festivi III, s. 213-214). Áno, Ježiš, Boží Syn, zomrel za teba, za mňa, za nás, a tak nám dal konkrétny dôkaz, akí veľkí a vzácni sme v Božích očiach, v jediných očiach, ktoré prenikajú každé zdanie a vidia až na dno podstaty všetkých vecí. Keď sa teraz zúčastňujeme na krížovej ceste, prosme Boha, aby aj nám dal takýto pohľad pravdy, aby sme sa v spojení s ním stali slobodní a dobrí.

Prečo bol Ježiš odsúdený na smrť, on, ktorý „chodil, dobre robil“ (Sk 10, 38)? Táto otázka nás bude sprevádzať pozdĺž Via crucis, krížovej cesty, tak, ako nás sprevádza celým životom. V evanjeliách nájdeme pravú odpoveď: židovskí vodcovia žiadali jeho smrť, lebo pochopili, že Ježiš sa považuje za Božieho Syna. Nachádzame tu aj odpoveď, ktorú Židia použili ako argument, aby od Piláta dosiahli jeho odsúdenie: Ježiš sa vraj považoval za kráľa tohto sveta, za židovského kráľa. Za týmito odpoveďami sa však otvára priepasť, do ktorej nám umožňujú nazrieť samotné evanjeliá a celé Sväté písmo: Ježiš zomrel za naše hriechy. A v ešte hlbšom zmysle zomrel za nás, pretože Boh nás miluje a miluje nás až do takej miery, že dal svojho jednorodeného Syna, aby sme prostredníctvom neho mali život. (porov. Jn 3, 16-17). Musíme sa teda pozerať sami na seba: na zlo a hriech, ktorý máme vo svojom vnútri a ktorý príliš často zakrývame. Ešte väčšmi však musíme upriamiť náš pohľad na Boha, plného milosrdenstva, ktorý nás nazval priateľmi (porov. Jn 15, 15). Tak sa kráčanie krížovou cestou a všetky cesty nášho života stanú cestou pokánia, bolesti a obrátenia, ale aj vďaky, viery a radosti.

Po odsúdení prichádza poníženie. Čo robia vojaci s Ježišom, sa nám zdá neľudské. Je to naozaj neľudské: sú to prejavy výsmechu a pohŕdania, ktorými sa vyjadruje temná krutosť, necitlivá na bolesť, aj fyzickú, a ktorými bezdôvodne častujú človeka, ktorý je už odsúdený na hrozný trest smrti. Napriek tomu je toto správanie vojakov, žiaľ, až príliš ľudské. Tisícky strán dejín ľudstva a každodenných udalostí potvrdzujú, že takéto správanie nie je človeku vôbec cudzie. Apoštol Pavol správne poukázal na tento paradox: „Viem totiž, že vo mne, v mojom tele, nesídli dobro: ... Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem“ (Rim 7, 18-19). Je to presne tak: v našom svedomí svieti svetlo dobra, svetlo, ktoré sa v mnohých prípadoch stáva zjavné a ktorým sa našťastie nechávame viesť v našich rozhodnutiach. No často sa stáva pravý opak: toto svetlo je zatienené nevôľou, hanebnými túžbami, zvrátenosťou srdca. A vtedy sa stávame krutými, schopnými každého zla, dokonca až neuveriteľných vecí. Pane Ježišu, aj ja som medzi tými, čo sa ti vysmievali a potupovali ťa. Veď si povedal: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40). Odpusť mi, Pane Ježišu.

Evanjeliá nám nehovoria o Ježišových pádoch pod krížom, táto starobylá tradícia je však hlboko pravdepodobná. Uvedomme si, že Ježiša, prv než vzal na svoje plecia kríž, dal Pilát zbičovať. Po všetkom tom, čo sa s ním dialo, počnúc nocou v olivovej záhrade, jeho sily boli prakticky vyčerpané. Prv, než sa zastavíme nad najhlbšími a najvnútornejšími formami Ježišovho utrpenia, uvedomme si jednoducho fyzickú bolesť, ktorú musel podstúpiť. Obrovská a hrozná bolesť až po posledný výdych na kríži, bolesť, ktorá nemôže nenaháňať strach. Fyzickú bolesť možno najľahšie odstrániť alebo aspoň zmierniť našimi terajšími technikami, anestéziou a iným liečením bolesti. Napriek tomu z mnohých príčin, prirodzených alebo závislých od ľudského správania, zostáva vo svete obrovské množstvo fyzického utrpenia. Isté je, že Ježiš neodmietol fyzickú bolesť a tak sa stal solidárnym s celou ľudskou rodinou, najmä s tou veľkou časťou z nej, ktorej život je aj dnes poznačený touto formou bolesti. Keď sa pozeráme ako Ježiš padá pod krížom, prosme ho pokorne o odvahu solidaritou, ktorá nepozostáva len zo slov, rozšíriť príliš úzke priestory nášho srdca.

V evanjeliách sa priamo nehovorí o Ježišovom stretnutí s jeho matkou na ceste kríža, ale o prítomnosti Márie pod krížom. Tu sa Ježiš obracia na ňu a na milovaného evanjelistu Jána. Jeho slová majú bezprostredný zmysel: zveriť Máriu Jánovi, aby sa o ňu postaral. Ale majú aj oveľa širší a hlbší význam: pod krížom je Mária povolaná vysloviť druhé „áno“ po tom „áno“ zvestovania, ktorým sa stala Ježišovou matkou a otvorila nám brány spásy. Týmto druhým „áno“ sa Mária stáva matkou nás všetkých, každého muža a ženy, za ktorých Ježiš vylial svoju krv. Je to materstvo, ktoré je živým znamením Božej lásky a milosrdenstva voči nám. Toto je dôvod, prečo sú také hlboké a nežné vzťahy lásky a dôvery, ktoré viažu s Máriou kresťanský ľud; preto sa k nej spontánne utiekame, najmä v najťažších okolnostiach nášho života. Mária však zaplatila drahú cenu to, že sa stala matkou všetkých. Ako o nej prorokoval Simeon v jeruzalemskom chráme: „A tvoju vlastnú dušu prenikne meč“ (Lk 2, 35). Mária, Ježišova matka a matka naša, pomôž nám v tento večer, ale aj stále, zakúšať v našich srdciach to utrpenie, plné lásky, ktoré ťa spájalo s krížom tvojho Syna.

Ježiš musel byť naozaj na konci so silami a tak vojaci zasiahli, vzali prvého človeka, ktorý sa tam ocitol, a naložili mu na plecia kríž. Aj v každodennom živote kríž v jeho najrozmanitejších podobách – od choroby po vážnu nehodu, stratu blízkej osoby alebo práce – dolieha, často nečakane i na nás. A my v ňom vidíme iba nešťastie a v horšom prípade kliatbu. Ježiš však povedal svojim učeníkom: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mt 16, 24). Nie sú to ľahké slová, naopak, v konkrétnom živote sú to najťažšie slová evanjelia. Celé naše bytie, všetko čo je v nás, sa búri proti podobným slovám. Ježiš však ďalej hovorí: „Kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho“ (Mt 16, 25). Zastavme sa pri slovách „pre mňa“: v nich spočíva celá Ježišova požiadavka, vedomie, ktoré mal o sebe samom a požiadavka, s ktorou sa obracia aj na nás. On je stredobod všetkého, on je Boží Syn, ktorý je jedno s Bohom Otcom (porov. Jn 10, 30), on je náš jediný Spasiteľ (porov. Sk 4, 12). V skutočnosti to, čo sa spočiatku zdalo len nešťastím, sa neraz ukáže ako brána, ktorá sa v našom živote otvorila a priniesla nám ešte väčšie dobro. No nie vždy je tomu tak: v tomto svete veľmi často zostávajú nešťastia iba bolestnou stratou. Tu nám má Ježiš znova niečo povedať. Lepšie povedané, jemu sa niečo stalo: po kríži vstal z mŕtvych, vstal ako prvorodený z mnohých bratov (porov. Rim 8, 29; 1 Kor 15, 20). Áno, jeho kríž nemožno oddeľovať od zmŕtvychvstania. Len vierou v zmŕtvychvstanie môžeme zmysluplne kráčať cestou kríža.

Keď Veronika šatkou utierala Ježišovu tvár, tá tvár iste nebola príťažlivá: bola to znetvorená tvár. Táto tvár však nemohla nechať človeka ľahostajným, táto tvár vyrušovala. Mohla vyvolať výsmech a pohŕdanie, ale aj súcit a dokonca lásku, túžbu prísť na pomoc. Veronika je symbolom takýchto citov. Akokoľvek znetvorená, Ježišova tvár je stále tvár Božieho Syna. Je to tvár, ktorú sme znetvorili my, veľká hora ľudskej zloby. Je to však aj tvár, ktorá je znetvorená kvôli nám. Vyjadruje Ježišovu lásku a darovanie sa, je zrkadlom nekonečného milosrdenstva Boha Otca. Na Ježišovej trpiacej tvári okrem toho vidíme nahromadenú aj inú obrovskú horu, horu ľudského utrpenia. Tak sa súcitné gesto Veroniky stáva pre nás provokáciou, naliehavou výzvou: stáva sa žiadosťou, nežnou ale dôraznou, aby sme sa neodvracali na druhú stranu, aby sme sa aj my pozerali na tých čo trpia, blízkych i ďalekých. Aby sme sa nielen pozerali, ale aj pomáhali. Via crucis, krížová cesta dnešného večera neprejde nadarmo, ak nás privedie ku konkrétnym prejavom lásky a činorodej solidarity.

Ježiš znova padá pod krížom. Iste, bol na konci s fyzickými silami, bol však smrteľne ranený aj vo svojom srdci. Ťažilo ho odmietnutie tých, ktorí sa od začiatku tvrdošijne postavili proti jeho poslaniu. Ťažilo ho odmietnutie, ktoré napokon postavilo proti nemu aj ten ľud, ktorý sa zdal byť plný obdivu a nadšenia zaňho. Preto keď pozeral na mesto, ktoré tak miloval, Ježiš zvolal: „Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý zabíjaš prorokov a kameňuješ tých, čo boli k tebe poslaní, koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje deti, ako sliepka zhromažďuje svoje kuriatka pod krídla, a nechceli ste!“ (Mt 23, 37). Hrozne naň doliehala Judášova zrada, že ho vo chvíľach najväčšej skúšky opustili učeníci, zvlášť ho ťažilo Petrovo trojnásobné zapretie. Vieme dobre, že ho ťažilo aj nespočetné množstvo našich hriechov, vín, ktoré cez tisícročia sprevádzajú celé osudy ľudstva. Preto prosme Boha s pokorou ale aj s dôverou: Otče, bohatý na milosrdenstvo, pomôž nám, aby sme nerobili ešte ťažším Ježišov kríž. Veď ako napísal Ján Pavol II., ktorého piate výročie smrti si pripomíname v tento večer: „zlu, ktorého tvorcom i obeťou je človek, urobilo koniec Božie Milosrdenstvo“ (Pamäť a identita).

Je to napokon Ježiš, ktorý má súcit s jeruzalemskými ženami a s nami všetkými. Aj vtedy keď nesie kríž, Ježiš zostáva človekom, ktorému prišlo ľúto zástupov (porov. Mk 8, 2), ktorý sa rozplakal pri Lazárovom hrobe (porov. Jn 11, 35), ktorý nazýva blahoslavenými tých, čo plačú, lebo budú potešení (porov. Mt 5, 4). Práve Ježiš sa ukazuje ako ten, kto naozaj pozná srdce Boha Otca a ktorý ho môže dať spoznať aj nám: „Ani Otca nepozná nik, iba Syn, a ten, komu to Syn bude chcieť zjaviť“ (Mt 11, 27). Od najdávnejších čias sa ľudstvo pýtalo, často s úzkosťou, aký je v skutočnosti vzťah Boha k nám: Je to vzťah prozreteľnej starostlivosti alebo naopak nadradeného nezáujmu, alebo dokonca opovrhnutia a hnevu? Na otázku tohto druhu nemôžeme s istotou odpovedať iba na základe poznatkov nášho rozumu ani nášho srdca. Preto Ježiš – jeho život, jeho slová, jeho kríž a vzkriesenie – je nepomerne dôležitejšou skutočnosťou, ako celé ľudské dejiny; je svetlom, ktoré žiari nad našou životnou cestou.

Vidíme najhlbší dôvod Ježišových opakovaných pádov: nielen fyzické bolesti, nie iba ľudské zrady, ale aj vôľa Otca. Tá tajomná a ľudsky nepochopiteľná, ale nekonečne dobrá a veľkodušná vôľa, pre ktorú sa Ježiš „stal za nás hriechom“, na neho sa preniesli všetky viny ľudstva a uskutočňuje sa tajomná výmena, v ktorej sa my, hriešnici, stávame „Božou spravodlivosťou“. Keď sa snažíme vžiť do rozpoloženia Ježiša, ktorý kráča a padá pod krížom, je správne, že v sebe zakúšame pocity ľútosti a bolesti. Ešte silnejšou však musí byť vďaka, ktorá prenikne celú našu dušu. Áno, Pane, ty si nás vykúpil, ty si nás vyslobodil, svojim krížom si nás učinili spravodlivými pred Bohom. Tak intímne si nás zjednotil so sebou, že sme sa stali v tebe Božími deťmi a tvojimi bratmi a priateľmi. Vďaka, Pane. Daj, aby vďaka voči tebe bola hlavnou charakteristikou nášho života.

Ježišovi vyzliekajú šaty: sme pri poslednom dejstve tej drámy, ktorá začala uväznením v olivovej záhrade. Ježiš je zbavený svojej ľudskej dôstojnosti, a o to viac dôstojnosti Božieho Syna. Ježiš je teda nahý vystavený pohľadom obyvateľov Jeruzalema a pohľadom celého ľudstva. V istom hlbokom zmysle je správne, že je tomu tak: veď on sa úplne zobliekol zo seba samého, aby sa obetoval za nás. Preto vyzliekanie jeho šiat je zároveň naplnením slov Svätého písma. Keď pozeráme na Ježiša, nahého na kríži, cítime v sebe naliehavú potrebu pozerať sa bez závesov do vlastného vnútra, duchovne sa odhaliť sami pred sebou, a ešte skôr pred Bohom, ale aj pred našimi ľudskými bratmi. Zobliecť sa z domnienky, že sme lepší, než je skutočnosť, aby sme sa snažili byť úprimní a prehľadní. Správanie, ktoré asi najviac vyvolávalo Ježišov odpor, bolo pokrytectvo. Koľko krát povedal svojim učeníkom: „Nerobte tak, ako robia pokrytci“ (porov. Mt 6, 2.5.16) ako aj tým, čo kritizovali jeho dobré skutky: „beda vám, pokrytci“ (Mt 23, 13.15.23.25.27.29). Pane Ježišu, nahý na kríži, pomôž mi, aby som aj ja vedel byť obnažený pred tebou.

Ježiš je pribitý klincami na kríž. Hrozné muky. A keď už visí na kríži, mnohí sa mu vysmievajú a dokonca ho provokujú: „Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť. ... Spoliehal sa na Boha; nech ho teraz vyslobodí, ak ho má rád. Veď povedal: Som Boží Syn“ (Mt 27, 42-43). Tak vysmievajú nielen jeho osobu, ale aj jeho poslanie spásy, to poslanie, ktoré Ježiš práve na kríži privádzal k naplneniu. Vo svojom vnútri však Ježiš zakúša nepomerne väčšiu bolesť, ktorá prepuká do zvolania: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mk 15, 34). Iste, ide o začiatočné slová jedného žalmu, ktorý sa končí potvrdením plnej dôvery v Boha. Sú to však slová, ktoré treba vziať úplne vážne, lebo vyjadrujú najväčšiu skúšku, ktorej bol Ježiš vystavený. Koľkokrát si v skúškach myslíme, že nás Boh opustil. Ba sme dokonca pokúšaní uzavrieť sa tým, že Boh nejestvuje. Boží Syn, ktorý pil až do dna svoj trpký kalich a potom vstal z mŕtvych, nám však celým svojím bytím, svojím životom a smrťou hovorí, že musíme dôverovať Bohu. Jemu môžeme veriť.

Keď smrť príde po bolestnej chorobe, zvykneme povedať: „Skončilo sa jeho trápenie“. V istom zmysle tieto slová platia aj o Ježišovi. Sú to však príliš obmedzené a povrchné slová aj voči smrti každého človeka, o to viac voči smrti toho človeka, ktorý je Božím Synom. Keď Ježiš zomiera, opona v jeruzalemskom chráme sa roztrhla na dve časti a udiali sa aj iné znamenia, pre ktoré rímsky stotník, ktorý držal stráž pod krížom zvolal: „On bol naozaj Boží Syn!“ (porov. Mt 27, 51-54). V skutočnosti nič nie je tak temné a tajomné ako smrť Božieho Syna, ktorý je spolu s Bohom Otcom prameňom a plnosťou života. Avšak nič nie je ani tak žiarivé, pretože tu žiari Božia sláva, sláva všemohúcej a milosrdnej Lásky. Pri pohľade na Ježišovu smrť je našou odpoveďou ticho adorácie. V nej sa mu zverujeme, vkladáme sa do jeho rúk a prosíme ho, aby nás nič v našom živote ani v našej smrti neodlúčilo od neho (porov. Rim 8, 38-39).

Teraz sa naplnila Ježišova hodina a Ježiša skladajú z kríža. Náručie jeho matky je pripravené objať ho. Po tom, čo úplne do dna zakúsil samotu smrti, Ježiš sa hneď nachádza – vo svojom bezduchom tele – v tom najsladšom a najsilnejšom ľudskom pute, v teple lásky svojej Matky. Najväčší umelci, pomyslime len na Michelangelovu Pietu, dokázali vycítiť a vyjadriť nezničiteľnú hĺbku a nežnosť tohto puta. Pamätajme na to, že Mária sa pod krížom stala aj matkou každého z nás a preto ju prosme, aby vložila do nášho srdca tie city, ktoré ju spájali s Ježišom. Na to, aby sme boli skutočne kresťanmi, aby sme naozaj nasledovali Ježiša, treba aby sme s ním boli spojení so všetkým, čo napĺňa naše vnútro: mysľou, vôľou, srdcom, našimi malými i veľkými každodennými rozhodnutiami. Len tak môže Boh stáť vždy v strede nášho života, a nezostať pre nás len stálou potechou, ale ovplyvňoval aj naše konkrétne záujmy, na základe ktorých konáme.

Zdá sa, že s kameňom, čo uzatvára vchod do hrobu, sa všetko skončilo. Mohol by však zostať väzňom smrti ten, ktorý je pôvodcom života? Preto sa Ježišov hrob, odvtedy až po dnes, nestal len miesto dojemnej úcty, ale vyvolal aj najhlbšie rozdelenie myslí a sŕdc: tu sa rozchádzajú cesty medzi veriacimi v Krista a tými, čo v neho neveria, i keď ho neraz považujú za obdivuhodného človeka. Ten hrob zostal totiž veľmi rýchlo prázdny a nikdy sa nepodarilo nájsť presvedčivé vysvetlenie prečo je prázdny, okrem toho, ktoré dala Mária Magdaléna Petrovi a iným apoštolom, svedkom Ježiša, ktorý vstal z mŕtvych. Pred Ježišovým hrobom zotrvajme v modlitbe a vyprosujem si od Boha dar očí viery, ktoré nám umožnia pripojiť sa k svedkom jeho zmŕtvychvstania. Tak sa aj pre nás stane cesta kríža prameňom života.

Preklad: Marián Gavenda