Homília Svätého Otca na svätej omši spojenej so svätením olejov
Vatikán (1. apríla, RV) - Úplné znenie homílie pápeža Benedikta XVI. na Zelený
štvrtok, na svätej omši spojenej so svätením olejov, v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne:
Drahí
bratia a sestry, stredobodom kultu Cirkvi je sviatosť. Znamená, že to primárne nie
sme my, ktorí konáme, ale že nám Boh v predstihu vychádza v ústrety svojím konaním,
díva sa na nás a vedie nás k sebe. A je tu ešte niečo výnimočné: Boh sa nás dotýka
prostredníctvom materiálnych vecí, prostredníctvom darov stvorenia, ktoré najíma do
svojej služby a robí z nich nástroje stretnutia medzi nami a Ním. Existujú štyri prvky
stvorenia, na ktorých je postavený svet sviatostí: voda, chlieb, víno a olivový olej.
Voda, ako základný prvok a zásadná podmienka všetkého života, je esenciálnym znamením
aktu, v ktorom sa prostredníctvom krstu stávame kresťanmi a rodíme sa pre nový život.
Zatiaľ, čo voda je životne dôležitým prvkom všade, a teda predstavuje zdieľaný prístup
všetkých ľudí, aby sa znovuzrodili ako kresťania, ostatné tri prvky patria ku kultúre
stredomorského regiónu. Inými slovami, poukazujú na konkrétne historické prostredie,
v ktorom vzniklo kresťanstvo. Boh konal na jasne určenom mieste na zemi, skutočne
začal písať dejiny spolu s ľuďmi. Na jednej strane sú tieto tri prvky darmi stvorenia,
na druhej sú indikáciou miest dejín Boha s ľuďmi. Sú syntézou medzi stvorením a dejinami:
Božie dary, ktoré zás vždy spájajú s tými časťami sveta, v ktorých sa Boh rozhodol
konať s nami v čase dejín, kde sa rozhodol stať sa jedným z nás.
V týchto troch
elementoch je prítomná určitá gradácia. Chlieb je prepojený s každodenným životom.
Je to základný dar života, plynúceho deň za dňom. Víno odkazuje na slávnosť, na vyberanosť
stvorenia, v ktorej zároveň nachádza zvláštne vyjadrenie radosť vykúpených. Olivový
olej má široký rad významov. Je potravou, liekom, skrášľuje, pripravuje nás na boj
a dáva nám silu. Králi a kňazi bývajú pomazaní olejom, ktorý je tak znamením dôstojnosti
a zodpovednosti, ako aj sily, pochádzajúcej od Boha. V našom pomenovaní “kresťania”
je prítomné tajomstvo tohto oleja. Výraz “kresťania”, ktorým bývajú Kristovi učeníci
označovaní už od prvopočiatkov kresťanstva zo strany pohanov, je odvodený od slova
“Kristus” – gréckeho prekladu slova “Mesiáš”, ktoré znamená “pomazaný”. Byť kresťanom
znamená pochádzať od Krista, patriť Kristovi, Božiemu pomazanému, ktorému Boh udelil
kráľovskú a kňazskú hodnosť. Znamená to patriť tomu, ktorého pomazal sám Boh – nie
hmatateľným olejom, ale Tým, ktorého olej predstavuje: svojím Duchom Svätým. Olivový
olej je teda veľmi výnimočným spôsobom symbolom absolútneho preniknutia človeka Ježiša
Duchom Svätým.
Na omši so svätením olejov na Zelený štvrtok sú posvätné oleje
stredobodom liturgického deja. Sú posvätené biskupom v katedrále na celý rok. Slúžia
teda aj ako vyjadrenie jednoty Cirkvi, zaručenej episkopátom, a poukazujú na Krista,
skutočného “pastiera a biskupa” našich duší, ako ho nazýva svätý Peter (1 Pt
2:25). Zároveň držia celý liturgický rok zakotvený v tajomstve Zeleného štvrtku. Napokon
odkazujú na Olivovú záhradu, scénu Ježišovho vnútorného prijatia svojho Utrpenia.
Olivová záhrada je i miestom, z ktorého vystúpil k Otcovi, a je teda miestom vykúpenia:
Boh nezanechal Ježiša v smrti. Ježiš žije večne s Otcom, je všadeprítomný, vždy s
nami. Toto dvojité tajomstvo Olivovej hory je takisto vždy “činné” v posvätnom oleji
Cirkvi. V štyroch sviatostiach je olej znakom Božej dobroty, ktorá sa nás dotýka:
v krste, v birmovaní ako vo sviatosti Ducha Svätého, v rôznych stupňoch kňazského
svätenia a napokon pri pomazaní chorých, v ktorom je nám olej ponúkaný takpovediac
ako Boží liek – ako liek, ktorý nás ubezpečuje o jeho dobrote, ponúkajúc nám silu
a útechu, pričom zároveň presahuje moment choroby smerom k definitívnemu uzdraveniu,
ku vzkrieseniu (porov. Jak 5:14). Tak nás olej vo svojich rôznych formách sprevádza
v priebehu života, počínajúc katechumenátom a krstom, až k momentu, v ktorom sa chystáme
na stretnutie s Bohom, našim Sudcom a Spasiteľom. Ba čo viac, omša so svätením olejov,
v ktorej je nám sviatostné znamenie oleja predstavené ako súčasť jazyka Božieho stvorenia,
prehovára osobitným spôsobom k nám, ktorí sme kňazmi: Hovorí o Kristovi, ktorého Boh
pomazal za Kráľa a Kňaza – o Tom, ktorý nám dáva účasť na svojom kňazstve, svojím
“pomazaním” prostredníctvom našej kňazskej vysviacky.
Chcel by som sa ešte
pokúsiť o krátku interpretáciu tajomstva tohto svätého znamenia v jeho esenciálnom
vzťahu ku kňazskému povolaniu. V ľudovej etymológii je grécke slovo “elaion” – olej
- už od dávnych čias spájané so slovom “eleos” – milosrdenstvo. V rôznych sviatostiach
je posvätený olej vždy znakom Božieho milosrdenstva. Takže význam kňazského pomazania
vždy zahŕňa poslanie prinášať Božie milosrdenstvo tým, ktorým slúžime. V lampe našich
životov by olej milosrdenstva nikdy nemal vyschnúť. Získavajme ho od Pána vždy v príhodnom
čase – v našom stretnutí s jeho Slovom, v našom prijímaní sviatostí, v čase, ktorý
s Ním trávime v modlitbe.
V priebehu príbehu holubice, nesúcej olivovú ratolesť,
ktorá oznamovala koniec potopy – a teda nový Boží mier so svetom ľudí – nielen holubica,
ale aj olivová ratolesť a olej samotný sa stali symbolmi mieru. Starovekí kresťania
s obľubou ozdobovali hroby svojich zosnulých korunou víťazstva a olivovou ratolesťou,
symbolom pokoja. Vedeli, že Kristus premohol smrť a že ich zosnulí odpočívajú v Kristovom
pokoji. Vedeli, že oni sami sú očakávaní Kristom, že im sľúbil pokoj, ktorý im svet
nedokáže dať. Pamätali si, že prvé slová Zmŕtvychvstalého Pána jeho učeníkom zneli:
“Pokoj vám!” (Jn 20:19). On sám akoby prinášal olivovú ratolesť, prnináša pokoj
svetu. Zvestuje spásonosnú dobrotu Boha. On je naším pokojom. Kresťania by teda mali
byť ľuďmi pokoja, ľuďmi, ktorí uznávajú a žijú tajomstvo Kríža ako tajomstvo zmierenia.
Kristus nevíťazí mečom, ale Krížom. Víťazí porazením nenávisti. Víťazí prostredníctvom
moci svojej väčšej lásky. Kristov Kríž vyjadruje jeho “nie” násiliu. Týmto sa stáva
znamením víťazstva Boha, ktoré ohlasuje novú Ježišovu cestu. Ten, ktorý trpel, bol
silnejší ako tí, ktorí uplatňovali moc. Svojím sebadarovaním na Kríži Kristus premohol
násilie. Ako kňazi sme povolaní, v bratstve s Ježišom Kristom, byť mužmi pokoja, sme
povolaní stavať sa proti násiliu a dôverovať väčšej moci lásky.
Ďalším aspektom
symboliky oleja je aj skutočnosť, že dodáva silu v zápase. To neprotirečí pokoju,
ale tvorí jeho súčasť. Zápas kresťanov spočíval – a stále spočíva – nie v používaní
násilia, ale v skutočnosti, že boli a sú pripravení trpieť pre dobro, pre Boha. Spočíva
v skutočnosti, že kresťania, ako dobrí občania, dodržiavajú zákon a robia to, čo je
spravodlivé a dobré. Spočíva v skutočnosti, že odmietajú konať to, čo v platných zákonoch
nie je právom, ale nespravodlivosťou. Zápas mučeníkov spočíva v ich konkrétnom “nie”
voči nespravodlivosti: tým, že sa odmietajú zúčastňovať na modloslužobníctve, uctievaní
cisára, sa odmietajú skloniť pred falšou, klaňať sa ľudským osobám a ich moci. Svojím
“nie” lži a všetkým jej dôsledkom udržali moc práva a pravdy, a tak slúžili skutočnému
pokoju. I dnes je pre kresťanov dôležité nasledovať to, čo je správne, čo predstavuje
základ pokoja. I dnes je pre kresťanov dôležité neprijímať zlo, ktoré je povyšované
na právo – napríklad zabíjanie nevinných nenarodených detí. Týmto spôsobom slúžime
pokoju, týmto spôsobom nasledujeme stopy Ježiša Krista, o ktorom svätý Peter hovorí:
“Keď mu zlorečili, on nezlorečil, keď trpel, nevyhrážal sa, to postúpil tomu, ktorý
súdi spravodlivo. Sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo, aby sme zomreli
hriechu a žili pre spravodlivosť” (1 Pt 2:23-24).
Cirkevní otcovia boli
očarení úryvkom zo Žalmu 45 – podľa tradície snubného žalmu Šalamúna – ktorý bol kresťanmi
interpretovaný ako svadobný žalm nového Šalamúna, Ježiša Krista, s jeho Cirkvou. Kráľovi,
Kristovi, sa hovorí: “Miluješ spravodlivosť a nenávidíš neprávosť, preto ťa Boh,
tvoj Boh, pomazal olejom radosti viac ako tvojich druhov” (v. 8). Čo je
olejom radosti, ktorým bol Kristus, skutočný kráľ, pomazaný? Otcovia nemali v tejto
súvislosti žiadne pochybnosti: olej radosti je sám Duch Svätý, ktorý bol vyliaty na
Ježiša Krista. Duch Svätý je radosť, pochádzajúca od Boha. Od Ježiša sa táto radosť
prenáša na nás v jeho evanjeliu, v radostnom posolstve, že nás Boh pozná, že je dobrý
a že jeho dobrota je mocou nad všetky moci; že sme ním chcení a milovaní. Olej radosti,
ktorý bol vyliaty na Krista a prechádza na nás od neho, je Duch Svätý, dar Lásky,
ktorý nás robí šťastnými, že sme nažive. Pretože poznáme Krista a v ňom poznáme Boha,
vieme, že je dobré byť ľudskou bytosťou. Je dobré žiť, pretože sme milovaní, pretože
samotná pravda je dobrá.
V ranej Cirkvi bol posvätený olej považovaný za zvláštne
znamenie prítomnosti Ducha Svätého, ktorý sa nám udeľuje ako dar od Krista. On je
olejom radosti. Táto radosť je odlišná od zábavy a od vonkajšieho šťastia, ktoré hľadá
súčasná spoločnosť. Zábava na pravom mieste je zaiste dobrá a príjemná. Je dobré môcť
sa zasmiať. Ale zábava nie je všetko. Je to iba malá časť našich životov, a keď sa
snaží byť celým životom, stáva sa maskou, za ktorou číha zúfalstvo, alebo prinajmenšom
pochybnosti, či je život skutočne dobrý, alebo či nebyť by nebolo lepšie, ako byť.
Radosť, ktorá k nám prichádza od Krista, je odlišná. Robí nás šťastnými, ale dokáže
aj dokonale koexistovať s utrpením. Dáva nám schopnosť trpieť, a v utrpení si aj tak
uchovávať radosť. Dáva nám schopnosť zdieľať utrpenie iných, a tým, že sme si navzájom
k dispozícii, vyjadriť hmatateľne svetlo a dobrotu Boha. Vždy ma zasiahne pasáž zo
Skutkov apoštolov, podľa ktorej apoštoli, po tom, čo ich veľrada nechala zbičovať,
“odchádzali natešení, že boli uznaní za hodných znášať potupu pre Ježišovo meno”
(porov. Sk 5:41). Ktokoľvek, kto miluje, je pripravený trpieť za milovaného a kvôli
jeho láske, a takýmto spôsobom zakúša hlbšiu radosť. Radosť mučeníkov bola silnejšia,
než muky, ktoré im boli spôsobené. Táto radosť bola v konečnom dôsledku víťazná a
otvorila brány dejín pre Krista. Ako kňazi sme – slovami svätého Pavla – “prispievateľmi
k vašej radosti” (porov. 2 Kor 1:24). V plode olivového stromu, v posvätenom oleji,
sa nás dotýka dobrota Stvoriteľa, láska Vykupiteľa. Modlime sa, aby nás jeho radosť
prenikala stále hlbšie a aby sme boli schopní ju opäť prinášať svetu, ktorý tak veľmi
potrebuje radosť, prameniacu z pravdy. Amen.