Katechéza Benedikta XVI. o sv. Albertovi Veľkom: Medzi vedou a vierou niet protirečenia
Vatikán (24. marca, RV) - Katechéza pápeža Benedikta XVI. na generálnej audiencii
o sv. Albertovi Veľkom:
Drahí bratia a sestry,
medzi významných učiteľov
stredovekej teológie patrí svätý Albert Veľký. Titul „veľký“ (magnus), s ktorým vošiel
do histórie, naznačuje rozsiahlosť a hĺbku jeho učenia, ktoré Albert pripojil k svätosti
svojho života. Avšak znamenité tituly mu neváhali pripisovať ani jeho súčasníci: jeden
z jeho žiakov, Ulrich zo Štrasburgu, ho nazval „úžasom a zázrakom našej doby“.
Narodil
sa v Nemecku začiatkom XIII. storočia a ešte ako veľmi mladý odišiel do Talianska,
do Padovy, ktorá bola sídlom jednej z najslávnejších univerzít stredoveku. Venoval
sa štúdiu tzv. „slobodných umení“ – gramatike, rétorike, dialektike, aritmetike, geometrii,
astronómii a hudbe – teda všeobecnej vzdelanosti; javil však typický záujem o prírodné
vedy, ktoré sa zakrátko stali obľúbenou oblasťou jeho zamerania. Počas svojho pobytu
v Padove navštevoval kostol dominikánov, ku ktorým sa neskôr pridal – zložiac u nich
večné rehoľné sľuby. Zo životopisných prameňov je zrejmé, že v Albertovi toto rozhodnutie
dozrievalo postupne. Intenzívny vzťah s Bohom, príklad svätosti bratov dominikánov,
počúvanie kázní blahoslaveného Giordana zo Saska – nástupcu sv. Dominika vo vedení
rehole Bratov kazateľov – to boli rozhodujúce faktory, ktoré mu pomohli prekonať všetky
pochybnosti a zvíťaziť aj nad prekážkami, čo mu kládla rodina. Často, v rokoch mladosti,
k nám Boh hovorí a ukazuje nám projekt nášho života. Ako pre Alberta, tak aj pre nás
všetkých – osobná modlitba živená Božím slovom, prijímanie sviatostí a duchovné vedenie
osvietených mužov – to sú prostriedky na objavenie a nasledovanie Božieho hlasu. Prijal
rehoľné rúcho od blahoslaveného Giordana zo Saska.
Po kňazskej vysviacke mu
predstavení určili, aby prednášal vo viacerých centrách teologického štúdia, ktoré
prislúchali ku konventom dominikánskych pátrov. Vynikajúce intelektuálne kvality mu
umožnili zdokonaliť štúdium teológie na najslávnejšej univerzite tej doby – na univerzite
v Paríži. Od tých čias sa svätý Albert neobyčajne dobrým spôsobom venoval písaniu
– a pokračoval v ňom až do konca svojho života. Boli mu zverené prestížne úlohy. V roku
1248 bol poverený otvoriť teologické štúdium v Kolíne, v jednom z najdôležitejších
miest Nemecka, v ktorom Albert prežil viacero období svojho života a ktoré sa mu stalo
jeho druhým domovom. Z Paríža zobral so sebou do Kolína svojho vynikajúceho študenta
– Tomáša Akvinského. Už len samotný fakt, že bol učiteľom sv. Tomáša, by stačil na
to, aby sme sa na Alberta dívali so skutočným obdivom. Medzi týmito dvoma teológmi
sa rozvinul vzťah vzájomnej úcty a priateľstva, ľudských prístupov, ktoré mimoriadne
pomáhajú rozvoju vedy. V roku 1254 Alberta zvolili za provinciála „teutonskej“ – teda
germánskej provincie pátrov dominikánov, ktorej súčasťou boli komunity rozprestierajúce
sa na obrovskom území strednej a severnej Európy. Preslávil sa zápalom, s ktorým sa
pustil do vykonávania danej služby: navštevoval jednotlivé komunity a neustále napomínal
spolubratov k zachovávaniu vernosti, aby pamätali na učenie a príklad sv. Dominika.
Jeho nadanie neušlo pozornosti pápeža Alexandra IV, ktorý chcel mať Alberta
na nejaký čas pri sebe v Anagni, kam pápeži často chodievali, v samotnom Ríme a vo
Viterbe – aby sa s ním mohol radiť v teologických veciach. Ten istý Najvyšší veľkňaz
ho vymenoval za biskupa v Regensburgu, vo veľkej a slávnej diecéze, ktorá však prežívala
ťažké obdobie. Od roku 1260 do roku 1262 Albert vykonával túto službu s neúnavnou
oddanosťou: podarilo sa mu do mesta prinavrátiť pokoj a porozumenie, zreorganizovať
farnosti a kláštory a dať nový impulz pre dobročinné diela. V rokoch 1263-64 Albert
z poverenia pápeža Urbana IV. kázal v Nemecku a v Čechách, aby sa potom vrátil do
Kolína, kde opäť prevzal úlohu profesora, učenca a spisovateľa. Bol mužom modlitby,
vedy a dobročinnej lásky; tešil sa veľkej autorite pri všetkom, čo konal – v rozličných
záležitostiach Cirkvi i spoločnosti svojho času: bol najmä mužom zmierenia a pokoja
v Kolíne, kde sa arcibiskup predtým dostal do neľútostného sporu s mestskými inštitúciami;
šikovne si počínal počas II. lyonského koncilu, ktorý v roku 1274 zvolal pápež Gregor
X., aby napomohol jednote medzi latinskou a gréckou Cirkvou – po rozdelení, ku ktorému
došlo pri veľkej Východnej schizme v roku 1054; vysvetľoval učenie Tomáša Akvinského,
ktoré sa stalo terčom námietok, ba dokonca aj odsúdení, i keď celkom neoprávnených.
Zomrel vo svojom kláštore Svätého Kríža v Kolíne v roku 1280: jeho spolubratia
ho takmer ihneď začali uctievať ako svätca. Cirkev ho predložila k úcte veriacich
beatifikáciou v roku 1622 a svätorečením v roku 1931, kedy ho pápež Pius XI. vyhlásil
za Učiteľa Cirkvi. Bolo to bezpochyby oprávnené vyznačenie pre tohto veľkého Božieho
muža a vynikajúceho učenca, ktorý sa vyznal nielen vo sfére právd viery, ale aj v mnohých
iných oblastiach poznania. Naozaj, ak sa pozrieme na názvy jeho početných diel, uvedomíme
si, že jeho vzdelanosť bola priam zarážajúca a jeho encyklopedické záujmy ho priviedli
k tomu, že sa nevenoval len filozofii a teológii, ako jeho súčasníci, ale aj všetkým
ostatným disciplínam, ktoré boli vtedy známe: od fyziky po chémiu, od astronómie po
mineralógiu, od botaniky po zoológiu. Z tohto dôvodu ho pápež Pius XII. vyhlásil za
patróna všetkých, čo sa venujú prírodným vedám a nazval ho „Doctor universalis“, práve
kvôli ohromnej šírke jeho záujmov a vedomostí. Je zrejmé, že vedecké metódy, ktoré
svätý Albert Veľký používal, sa nezhodujú s tými, čo sa začali uplatňovať v nasledujúcich
storočiach. Jeho metóda sa zakladala len na pozorovaní, popise a klasifikácii fenoménov,
ktoré študoval; avšak práve týmto otvoril dvere pre ďalšie práce.
Môžeme sa
od neho ešte veľa naučiť. Svätý Albert nám predovšetkým ukazuje, že medzi vierou a vedou
niet protirečenia – aj napriek nepochopeniam, ku ktorým došlo v priebehu dejín. Muž
viery a modlitby, akým bol aj svätý Albert Veľký, sa môže spokojne venovať štúdiu
prírodných vied a napredovať v poznávaní mikro i makrokozmu; môže odkrývať zákony
matérie: veď toto všetko dokáže zároveň napájať smäd po Bohu a lásku k nemu. Biblia
nám hovorí o stvorení ako o prvotnom jazyku, prostredníctvom ktorého Boh – najvyššia
inteligencia – Logos, nám zjavuje niečo sám zo seba. Kniha Múdrosti napríklad hovorí,
že prírodné javy, tak veľké a krásne, sú ako diela umelca, prostredníctvom ktorých
môžeme analogicky spoznávať autora celého stvorenia (porov. Múdr 13,5). Klasickým
prirovnaním stredoveku a renesancie môžeme pripodobniť svet prírody ku knihe napísanej
samotným Bohom, knihe, ktorú čítame na základe rozličných prístupov jednotlivých vied
(porov. Príhovor k účastníkom na Plenárnom zasadaní Pápežskej Akadémie Vied, 31.
októbra 2008). A naozaj, koľkí vedci podľa príkladu svätého Alberta Veľkého
robili svoje výskumy inšpirovaní úžasom a vďačnosťou: pozerajúc na svet, ktorý sa
ich očiam, očiam učencov a zároveň veriacich ľudí, zdal a stále zdá byť dobrým dielom
múdreho a láskyplného Stvoriteľa. Vedecké štúdium sa premieňa na hymnus chvál. Dobre
to pochopil veľký astrofyzik našich čias navrhnutý na blahorečenie – Enrico Medi,
ktorý napísal: „Ach, vy obdivuhodné galaxie... Vidím vás, počítam vás, premýšľam
nad vami, študujem vás a objavujem vás; prenikám do vašej hĺbky a snažím
sa vás zachytiť. Od vás beriem svetlo a z neho robím vedu, prijímam popud
a robím z neho poznanie; beriem ligot farieb a robím z neho poéziu; beriem vás, hviezdy,
do svojich rúk a trasúc sa v osamelosti svojho bytia, dvíham sa vyššie, než ste vy
samotné; v modlitbe vás kladiem pred Stvoriteľa, ktorého len skrze mňa vy hviezdy
môžete adorovať.“ (Le opere, Inno alla creazione). Svätý Albert
Veľký nám pripomína, že medzi vierou a vedou je vzťah priateľstva a že vedci, prostredníctvom
svojho povolania k štúdiu prírody, môžu kráčať po autentickej a čarokrásnej ceste
svätosti.
Jeho neobyčajnú otvorenosť mysle môžeme pozorovať aj v kultúrnom
diele, o ktoré sa s úspechom pokúšal, teda v prijatí a zhodnotení Aristotelovho myslenia.
V časoch svätého Alberta sa rozšírilo poznanie viacerých diel tohto veľkého gréckeho
filozofa, ktorý žil vo štvrtom storočí pred Kristom – a to najmä v oblasti etiky a metafyziky.
Tieto diela poukazovali na silu rozumu: vysvetľovali zreteľne a jasne zmysel a štruktúru
skutočnosti, jej poznateľnosť i hodnotu a cieľ ľudských skutkov. Svätý Albert Veľký
otvoril dvere pre úplné prijatie filozofie Aristotela do stredovekej filozofie a teológie
– prijatie, ktoré neskôr definitívne rozpracoval svätý Tomáš. Toto prijatie filozofie
takpovediac predkresťanskej, bolo v tých časoch opravdivou kultúrnou revolúciou. Predsa
len, mnohí kresťanskí myslitelia sa obávali Aristotelovej filozofie – filozofie nie
kresťanskej – a to najmä preto, že táto filozofia, prezentovaná arabskými komentátormi,
bola interpretovaná takým spôsobom, že sa zdala byť – prinajmenšom v niektorých jej
častiach – úplne nezlučiteľná s kresťanskou vierou. Vznikla tu otázka: sú viera a veda
vo vzájomnom protirečení? Tu nachádzame jednu z veľkých zásluh svätého Alberta: s vedeckou
precíznosťou študoval Aristotelove diela, presvedčený o tom, že všetko, čo je racionálne,
musí byť zlučiteľné s vierou zjavenou vo Svätom písme. Inými slovami, Albert Veľký
tak prispel k vytvoreniu autonómnej filozofie, odlíšenej od teológie – teda spojenej
s ňou len v jednote pravdy. Tak sa v XIII. storočí zrodilo jasné rozlišovanie medzi
týmito dvoma poznaniami – filozofickým a teologickým – ktoré, vo vzájomnom dialógu,
harmonicky spolupracujú na odhalení autentického povolania človeka – smädného po pravde
a blaženosti: práve teológia, nazvaná svätým Albertom „veda citu“ – ukazuje človeku
jeho povolanie k večnej radosti: k radosti, ktorá vychádza z úplného priľnutia k pravde.
Svätý Albert Veľký dokázal komunikovať tieto pojmy jednoduchým a pochopiteľným spôsobom.
Ako opravdivý syn svätého Dominika rád kázal Božiemu ľudu, ktorý s nadšením počúval
jeho slová a sledoval príklad jeho života.
Drahí bratia a sestry, modlime
sa k Pánovi, aby vo svätej Cirkvi nikdy nechýbali nadaní teológovia, zbožní a vzdelaní
ako svätý Albert Veľký, a aby pomohol každému z nás privlastniť si „formulu svätosti“,
ktorú on zachovával celý život: „Chcieť všetko, čo chcem, len pre Božiu slávu – tak,
ako Boh chce pre svoju slávu všetko, čo chce“ – to znamená prispôsobiť sa Božej vôli,
aby sme vždy a všetko chceli a robili len na Jeho slávu.