Vysielanie pre gréckokatolíkov: Pôstne katechézy sv. Cyrila Jeruzalemského

Autorom príspevku je arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi
Obdobie veľkého pôstu je príležitosťou k obnoveniu a prehĺbeniu nášho duchovného života. V histórii Cirkvi sa v tomto období venovala zvláštna pozornosť príprave katechumenov, ktorí mali prijať sviatosť krstu v deň Paschy. Mimoriadne významným svedkom takejto ranokresťanskej katechézy je jeruzalemský biskup Sv. Cyril (313-386). Duchovný život začal Cyril ako mních, avšak od roku 345, keď bol biskupom Maximom vysvätený za kňaza, a aj neskôr keď sa stal biskupom, za jednu zo svojich hlavných povinností považoval prípravu katechumenov na krst. Jeho spôsob prejavu bol veľmi príťažlivý a presvedčivý, aj keď o jeho literárnej forme sa nám zachovali svedectvá iba zo stenografovaných záznamov jeho poslucháčov. Zbierka takto zachovaných katechéz pochádza z roku 348; skaldá sa z tzv protokatechézy, teda úvodnej reči, 18 katechéz pre žiadaľov o krst a 5. tzv. mystagogických katechéz, ktoré boli adresované neofytom, počas Veľkonočného týždňa.
Cyrilove katechézy poskytujú ukážku osobitnej metódy, ktorá sa zakladá na živom, poslucháčsky príťažlivom spôsobe slovného prejavu, ktorý sa prispôsobuje intelektuálnej, morálnej i psychologickej situácii svojich poslucháčov, s praktickými odporúčaniami pre ich každodenný život. Katechézy poskytujú súhrn kresťanskej viery vyložený na základe Vyznania viery, sú silne kristocentrické a biblické. Dá sa predpokladať, že boli určené mnohým kandidátom pochádzajúcim z judaizmu, ale obsahovo boli rovnako blízke aj katechumenom prichádzajúcim z pohanstva. Pre prvú skupinu bolo silným argumentom Cyrilovo dokazovanie vychádzajúce zo Starého zákona. Myšlienkovému zázemiu druhej skupiny bolo blízke Cyrilovo vyjadrovanie o Kristovi ako o Logose, existujúcom pred vekmi a v ktorom všetky veci majú svoj zmysel bytia.
Obľúbeným miestom Cyrilových príhovorov a poučení bola Golgota, kde sa od Konštantínových čias rozprestieral komplex cirkevných budov a chrámov pripomínajúcich umučenie a vzkriesenie Pána Ježiša. Už samotné miesto a liturgické obrady, ktoré sa a ňom slávili boli tak sugestívnou pomôckou katechézy. Len nedávne nájdenie pozostatkov sv. Kríža bolo pre jeruzalemskú kresťanskú komunitu povzbudením vo viere a zdrojom nádeje a náboženského nadšenia. Dosvedčuje to aj Cyril, keď povzbudzuje svojich poslucháčov ku vrúcnemu vzťahu ku Kristovmu krížu:
„Vezmi zbrane a bojuj za víťazstvo Kristovho kríža, proti každému, kto je jeho nepriateľom, potom ho vyzdvihni ako víťaznú trofej, nad všetkých, ktorí nepriateľsky napádali vieru v neho. Keď musíš diskutovať o Kristovom kríži s neveriacimi, ešte prv ako ústami, zvestuj ho svojou rukou. Urob ňou znak Kristovho kríža a privedieš tvojho protivníka k zmĺknutiu. (...) Ako svedkov kríža, spolu s dvanástimi apoštolmi tu máš aj celú zem a celý svet, ktorý už verí v Ukrižovaného. Aj samotná tvoja prítomnosť ti vydáva svedectvo o sile Ukrižovaného. Kto ťa vlastne pohol k tomu, aby si dnes prišiel tu? Akí vojaci ťa prinútili prísť na toto zhromaždenie a akými reťazami ťa zviazali? Vari ťa tu priviedol súdny výrok? Nie, ale všetkých vás tu zhromaždil kríž - táto víťazná trofej Krista, našej spásy.”
Katechézy sv. Cyrila Jeruzalemského teda zaznievali do tejto osobitnej atmosféry, evokovanej už samotným miestom, úzko spojeným so základnými udalosťami kresťanskej viery. Múdry jeruzalemský katechéta naplno využil aj taký dôležitý psychologický prvok, akým je dokumentačná sila posvätných miest. Potvrdzujú to viaceré priame zmienky v jeho katechézach. Tak napríklad, opisujúc podrobne umučenie Pána, zdvíha pozornosť poslucháčov?
„Nemalo by vás unavovať počúvanie tejto témy! To sa týka najmä víťazstva, ktoré dosiahol Kristus tu, predovšetkým na tomto svätom mieste, Golgote, ktoré vidíme a ktorého sa dotýkame rukou, zatiaľ čo ostatní o ňom môžu iba počúvať; nech sa teda nik nenecháva premôcť únavou.”.
Komentujúc starozákonné texty o mieste zmiernej smrti Mesiáša, upresňuje, využívajúc aj svoje spomienky z mladosti:
„Chceš vedieť na ktorom mieste? Hovorí to Pieseň piesní :«Zišla som do orechového sadu» (Pies 6, 11). Naozaj, miestom ukrižovania bola záhrada. Dnes, vďaka cisárovej štedrosti bolo toto miesto slávnostne ozdobené, ale predtým tu bola záhrada - ešte po nej ostali znaky, pozostatky minulosti.”
Keď hovorí o mieste Pánovho pochovania znovu cituje Pieseň piesní, spájajúc jej alegorický výklad s konkrétnym poukázaním na miesto, ktoré je známe jeho poslucháčom z bezprostrednej skúsenosti:
„Z akého hrobu bol vzkriesený Spasiteľ, zjavuje nám to Pieseň piesní, keď najprv hovorí: «Hor sa priateľka moja,» a hneď potom upresňuje, «čo si v rozsadlinách skál». Nazýva teda rozsadlinou skál tú jaskyňu vyhĺbenú v skale, oproti hrobom, ktorá sa kedysi nachádzala priamo oproti vchodu do Pánovho hrobu, ale ktorú už teraz nevidno, pretože jej vrchná časť bola odstránená pri súčasnom skrášľovaní. Prv teda, než bol cisárovou štedrosťou prestavaný hrob, na prednej strane skaly bola puklina - rozsadlina. Aká bola poloha tejto skaly s touto rozsadlinou. Smerom k centru mesta, alebo k múrom a predmestiam? Smerom k starým múrom, alebo k novým predsunutým hradbám, ktoré boli postavené neskôr? Pieseň piesní hovorí: «v rozsadlinách skál, v úkryte na bralách»“.
Opisujúc rôzne svedectvá Pánovho vzkriesenia nezabúda ani na svedectvo samotného miesta: “Svedkom je miesto, kde sa táto udalosť stala, miesto ešte aj dnes viditeľné a posvätná budova tohto nášho chrámu, ktorý blahej pamäti cisár Konštantín tu chcel osobitne z vlastnej vôle vyzdvihnúť a ozdobiť, ako to vidíš, pohnutý láskou ku Kristovi”.
Využitie týchto psychologických prvkov “názornej ukážky”, ktorá bola možná na Golgote je zaiste inšpirujúce pre každého, kto sa zaoberá katechézou. Názornosť, živá reč, virtuálny dialóg, symboly, to všetko sú totiž prostriedky, ktoré napomáhajú preniknutiu a upevneniu evanjelovej zvesti v mysli a srdci poslucháča.
V nasledujúcich dňoch sa aj náš pohľad bude stále viac upierať smerom k Jeruzalemu. O týždeň si pripomenieme Pánov slávnostný vchod doň, aby sme potom duchovne kráčali v Kristových stopách, po uliciach tohto Svätého mesta, k jeho chrámu i Pilátovej pevnosti, aby sme sa nakoniec zastavili pod Ježišovým Krížon na Golgote, aby sme v bdení, v blízkej záhrade, pri jeho hrobe očakávali radostnú zveť Vzkriesenia. Poslucháči sv. Cyrila mali živú možnosť utvrdiť svoju vieru konkrétnou, fyzickou návštevou všetkých týchto miest. My ich navštívime v duchu, sprevádzaní liturgickými textami pôstneho obdobia a strastnej sedmice- Veľkého týždňa. Kiežby sa aj pre nás stalo hlboké duchovné prežitie týchto dní stalo príležitosťou k obnove a oživeniu našej viery.



+ Cyril Vasiľ, SJ