Zamyslenie nad liturgickými textami 5. nedele v Pôstnom období
Zamyslenie
nad liturgickými čítaniami 5. nedele v Pôstnom období s názvom „Kto
z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň!“ pripravil p. Peter Dufka
SJ:
Gesto, ktoré poznáme už od detstva a ktoré nám bolo vždy nepríjemné,
je ukazujúci prst na nás, s poznámkou: „To on urobil“, „On za to môže“,„On je vinný“. Avšak ruka, ktorá ukazovákom na mňa takto ukazuje, má ďalšie
tri prsty, ktoré sú vždy nasmerované na autora tejto kritiky, akoby chceli povedať:
„I ja som to urobil, „I ja za to môžem“, „I ja som vinný“.
V
evanjeliu 5. pôstnej nedele sa odohráva čosi podobné. „Zákonníci a farizeji priviedli
ženu pristihnutú pri cudzoložstve, postavili ju do prostriedku a povedali Ježišovi:
Učiteľ, túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve“. Viacerí komentátori tohto
úryvku evanjelia si však kladú otázku: Ako je možné, že ju pristihli? Špehovali ju?
Alebo išli na hotové? Ak áno, o čom to potom svedčí? Ide o niečo podobné ako keby
niekto poukazoval na dievča, ktoré videl v pornografickom filme, a pritom nevedomky
prezrádza, že sa sám na film pozeral.
Túto tendenciu človeka vidieť chyby
druhých, ba dokonca na druhých prenášať svoje vlastné chyby, dobre vyjadruje termín
autoprojekcia. Sme mimoriadne citliví a vnímaví na tie nedostatky a chyby iných, ktoré
máme my sami. Na veci, ktoré my sami nezvládame. Skúsme sa však bližšie pozrieť na
to, čo sa ukrýva za prílišnou kritikou, posudzovaním, alebo odsudzovaním. Skrýva sa
za nimi veľmi často naše vlastné neusporiadané vnútro. Je za nimi obyčajne človek,
ktorý prechádza vnútornou krízou a takto sa jej chce vyhnúť, utiecť od nej a neriešiť
ju. Takýto útek pred sebou samým môže mať tri základné prejavy.
Človek
sa bráni nahliadnuť sám do seba. Našiel by tam totiž neporiadok, a to je nepríjemné.
Nepostaví sa zoči-voči nepokoju vo vlastnom srdci, a preto uniká von. A vonku, plný
netrpezlivosti, chce všetko zlepšiť u iných ľudí, v štruktúrach i v inštitúciách.
Keďže nechce reformovať seba samého, pustí sa do kritizovania a reformovania svojho
okolia. Navyše kritizovanie mu umožňuje byť v pozícii dôležitého človeka, čo je oveľa
príjemnejšie ako pozícia pokorného hľadača pravdy o sebe samom.
Druhý prejav
úteku pred sebou samým je príťažlivosť, ale i zvyk žiť svoj život akoby na javisku,
kde nás všetci vidia. Za všetko, čo robíme, sme posudzovaní, hodnotení a klasifikovaní.
Pri takomto vnímaní života človeku začne záležať len na tom, ako sa javí navonok a nie
na tom, aký je vo svojom vnútri. Úplne mu chýba preverovanie vlastných motívov, pretože
snaha vyzerať, zdať sa a zapôsobiť, zahluší všetku citlivosť na skúmanie vnútorných
pohnútok. Takýto človek sa obyčajne vyhýba samote i tichu. Nechce počuť jemné hlasy
svojho vnútra, ktoré by mu chceli našepkať, že tam je niečo v neporiadku. Ak je takýto
človek zvyknutý na vykonávanie istých náboženských úkonov, majú len veľmi povrchný,
zautomatizovaný charakter. Nejde do hĺbky.
Tretí prejav úniku pred sebou spočíva
v tom, že takýto človek svoj vnútorný zmätok rieši hľadaním nových životných foriem.
Vnútorná nespokojnosť sa prejavuje i vo vonkajšej nespokojnosti a človeka často vedie
k extrémnemu riešeniu: skončiť, prerušiť cestu, po ktorej kráča, a začať znova. Myslí
si, že takýmto spôsobom vyrieši problém. Ale to je omyl, ktorý zakrátko objaví, a ktorý
nadobúda stále väčšie rozmery. Sú to napríklad prípady niektorých rozvedených, ktorí
po čase zistia, že ani ten druhý či tretí vzťah im nevyhovuje. Sem patria i ľudia,
ktorí sa vybrali cestou duchovného povolania a ktorí krízu riešia odchodom. Avšak
neriešený vnútorný problém sa prenesie i do novej životnej formy.
Všetky
tieto tri aspekty majú jedného spoločného menovateľa, ktorým je nespokojná duša človeka
a nesprávne riešenie tejto nespokojnosti v autoprojekcii, v hraní vonkajšej hry, ktorej
nezodpovedá vnútro, a v hľadaní nových životných foriem. Je to nesprávne riešenie
krízy, nesprávna reakcia na neusporiadané vnútro. Lenže jestvuje i správne riešenie
krízy a usporiadania vlastného vnútra.
Giovanni Taulero, stredoveký
mystik, považuje správne riešenie krízy za dielo Božej milosti. Podľa neho je počas
krízy Boh človeku mimoriadne blízko. Často ho prostredníctvom vnútorného nepokoja
privádza k pravde o sebe samom. Chce človeka priviesť k základom jeho duše. Taulero
si pomáha príkladom z evanjelia, podobenstvom o stratenej drachme. Hovorí, že žena
v evanjeliu, ktorá stratila drachmu, zažne lampu, vymetie dom a poprehadzuje mnoho
vecí kým ju nájde. Podobne je to i v čase krízy v našom vnútri. I tam treba zažať
lampu, pozametať a popremiestňovať veci, aby sa našlo to stratené. Práve toto prevrátenie
zaužívaných spôsobov v srdci človeka pomáha nanovo objavovať jeho vlastné základy
a môže byť oveľa osožnejšie ako akákoľvek vonkajšia činnosť.
Milí priatelia,
v tomto Pôstnom období častejšie nazrime do nášho vnútra a prekontrolujme, či je tam
všetko v poriadku. Skúsme si všimnúť, či naša citlivosť na chyby iných nemá pôvod
v našich nevyriešených problémoch a poprosme Boha, aby bol pri ich riešení.