Štvrtkový komentár Mons. Mariána Gavendu

Štvrtkový komentár Mons. Mariána Gavendu pod názvom "Nie je demokracia ako demokracia":
Ako hlboko je v nás zakorenené vyberať si, čo sa nám hodí, vidíme najlepšie na malých deťoch. Ťažšie si priznáme, že sme stále rovnakí. Podobný osud nemíňa ani neustále skloňovaný pojem demokracie. Akoby demokratické automaticky znamenalo spravodlivé a dobré. „Toľko nám striedali osloboditeľov, až nás celkom zbavili slobody“, povedal nám ešte kedysi na gymnaziálnej brigáde zaujímavý starí sústružník s nemeckým priezviskom. Dnes by možno povedal, že toľko bojujeme za demokraciu, až sme zabudli, kto nám to vlastne vládne. Súčasná predvolebná atmosféra dáva najviac za pravdu starému názoru, že „demokracia je meno, ktoré dávame ľudu vždy, keď ho potrebujeme“. A praktická skúsenosť potvrdzuje aj iný názor: „Demokracia znamená vládu, založené na diskusii, no funguje len vtedy, ak dokáže, aby ľudia prestali diskutovať“.

V slovníkoch filozofie nachádzame zhruba takúto definíciu demokracie: „Je to politický režim, v ktorom suverenitu uplatňuje ľud, teda súhrn všetkých občanov, prostredníctvom všeobecného hlasovacieho práva. V modernej dobe sa rozlišuje na priamu demokraciu, v ktorej ľud uplatňuje moc bez sprostredkovania a na demokraciu parlamentnú alebo zastupiteľskú, v ktorej ľud deleguje svoje právomoci na zvolený zbor, parlament. Oddelením legislatívnej, výkonnej a súdnej moci má zaručiť základné práva ľudskej osobnosti. Demokracia, ktorá uskutočňuje jednotu morálky a politiky vytvára právny štát.“ Toľko teória. V zásade môžeme súhlasiť. Ale aj diskutovať, nakoľko naša politická situácia zodpovedá týmto základným pilierom skutočnej demokracie. To by sa však asi zvrhlo na politizovanie a diskusia by nemala ani konca ani úrovne.

Základný problém sa netýka viac či menej čestného uplatňovania moci, ku ktorej sa niekto dostal vraj demokratickou cestou. To je otázka charakteru a ľudskej nátury, pre ktorú je moc vždy veľkým lákadlom. Naša ľudová múdrosť to vyjadruje skúsenosťou, že „ešte nebol pokúšaný, kto nebol pokúšaný mocou“. Hlavný problém spočíva v tom, že v skutočnosti existujú dve základné formy ponímania a uplatňovania demokracie, ktoré sa zásadne líšia, ba stoja jedna proti druhej. Príčina chaosu veriacich ľudí v politických postojoch do značnej miery spočíva práve v tom, že sa vôbec nehovorí o týchto rozdieloch.

Prvý, individualisticko – liberálny model demokracie, považuje za cieľ štátu umožniť všetkým slobodne vyjadriť svoj názor, umožniť jednotlivcovi rozhodovať o sebe samom. Hlavným a jediným cieľom sa stáva samotná sloboda rozhodovania a nie to, pre čo sa človek rozhoduje. Takáto demokracia sa nepýta sa na to, čo je pravda a dobro. Naopak, ak niekto hovorí o objektívnych hodnotách, ktoré existujú aj bez nášho rozhodovania, o základných právach, o tom, čo je dobré a zlé, býva touto skupinou demokratov automaticky označovaný za netolerantného nepriateľa demokracie. Takto ponímaná sloboda si však píli konár, na ktorom sedí. Ak chce niekto presadiť svoj osobný názor a záujmy v politickej rovine, musí sa spájať do skupín. Zvíťazí tá, ktorá si získa viacej hlasov. Tá však v mene absolútnej slobody na svoj názor potlačí názory iných a určité menšiny, hodnoty a pravdy sa vďaka takejto slobode nikdy nedostanú k slovu.

Model demokracie pravdy a práva vychádza zo skutočnosti, že základné ľudské práva ako aj rozlišovanie medzi tým, čo je dobré alebo zlé, je dané objektívne, samo sebou. Niečo je dobré preto, že je to dobré, nie preto, že taký postoj odhlasovala parlamentná väčšina. Takýto model demokracie vychádza z existencie prirodzeného práva a základných morálnych princípov. Medzi Desatorom a piliermi takejto demokracie je úplná zhoda.

Na tomto rozdielnom ponímaní spočíva jadro konfliktu. Kto propaguje absolútnu slobodu, nutne popiera existenciu všeobecne platných morálnych noriem. Považuje ich za niečo, čo ho zotročuje. Spochybňuje aj možnosť spoznať pravdu. O všetkom možno nanajvýš diskutovať, vypočuť si aj iný názor. Sloboda, ktorá odmieta rešpektovať existenciu pravdy a dobra však ničí samu seba. Ak si v mene slobody môže každý myslieť, robiť a politicky presadzovať to, čo sa mu páči a čo je pre neho výhodné, vnáša tým do spoločnosti zmätok, rozklad, bezprávie a napokon likviduje aj samotnú slobodu. Je jasné, že pre hlásateľov takejto absolutizovanej slobody bola Cirkev a veriaci, ktorí sa hlásia k hodnotám objektívnej pravdy a dobra, vždy tŕňom v oku. Absolutistickej slobode a takto ponímanej demokracii stojí Cirkev v ceste a likviduje ju. Podľa extrémnych postojov je individualistická sloboda tak veľkou hodnotou, že relativizmus pravdy a dobra, na ktorom sa zakladá, „musí byť nariadený všetkým aj za cenu krvi a sĺz“. Nielen za totalitnej „socialistickej demokracie“, ale aj v našich súčasných demokraciách sa o tom denne presviedčame na vlastnej koži.

Aj demokraciu si každý vysvetľuje, ako mu vyhovuje. Slobodu, pravdu s spravodlivosť právom považujeme za základ demokracie. Ak sa však niekto príliš oháňa demokraciou, väčšinou v mene absolútnej sebeckej slobody bojuje proti pravde a dobru a ničí aj samotnú slobodu. Kto sa chce rozhodovať slobodne, potrebuje rozlišovať, kto chce rozlišovať, musí vidieť do veci.