Naposledy sme si hovorili
o viere, presnejšie o etapách viery. Viera potrebuje rásť, inak zomiera, povedali
sme si. Povedzme si dnes, prečo viera, ktorá sa nepohne do vyššej fázy je odsúdená
na smrť a to jedným z dvoch spôsobov: 1) tak, že človek vieru úplne zanechá a stane
sa ľahostajným a nepraktizujúcim, alebo 2) tak, že ju síce bude akože praktizovať,
napríklad tak, že bude stále chodiť do kostola a pokladať sa za kresťana, ale ona
bude v skutočnosti ďaleko od jeho života. Na jeho život vplyv mať nebude, bude pre
neho len obyčajným folklórom. Prakticky bude teda mŕtva. Ako k tomuto prichádza?Hovorili
sme, že charakteristikou prvého, najnižšieho stupňa viery je, že človeku je všetko
jasné, že nemá žiadne otázniky ani pochybnosti. Je tomu však tak preto, že sa zatiaľ
ešte nestretol s tzv. tmami života. Čo sú to tmy života?
Tmy života sú napríklad
temné stránky našej osobnosti. Každý z nás, ktorí sme sa rozhodli vážne nasledovať
Ježiša Krista sa skôr či neskôr stretneme s tmou svojho vlastného života. Ježišovo
učenie a jeho osobnosť totiž sú také silné a radikálne, že nás kompletne presvietia
a my začneme vidieť v sebe svoje limity, nedokonalosti, hriechy, nedotiahnuté veci,
ba i výslovnú špinu a zlo. Táto skúsenosť je veľmi nepríjemná. No tí, ktorí naozaj
chcú nasledovať Krista a svoj život formovať podľa jeho ideálov sa nezľaknú. S plnou
odvahou a s nádejou v jeho pomoc sa vyberú na cestu formácie podľa obrazu a učenia
Krista. Táto cesta potrebuje pokoru, pretože nie je ľahké kráčať doslova po bahne
svojej existencie. No ľudia tohto typu túto pokoru majú, a preto idú dopredu. Je to
však cesta plná otázok, pochybností, neistôt, protestov, cúvaní ba i bolesti. Avšak
je to bolesť, ktorá v konečnom dôsledku vedie k pokoju a premene. Je ale i skupina
veriacich, a to nemalá, ktorá sa na túto cestu nedá. Odmietnu ju. Je pre nich príliš
pokorujúca, nepríjemná a náročná. Preto sa rozhodnú utáboriť na mieste, kde sú. Ostanú
bez pohybu, no i bez zmeny. Ich viera im ostane len ako dekorácia. Oni budú síce tvrdiť,
že sú veriaci, nebude to však pravda. Ich viera so živou vierou nebude mať nič spoločného.
Ich viera bude mŕtva.
Tmou života však môže byť i utrpenie, naše alebo niekoho
iného. Môže to byť ťažká choroba, alebo strata milovanej osoby prípadne nejaká prírodná
katastrofa, ktorá nás oberie o všetko. Momentálne prežívajú niečo podobné ľudia na
Haiti a v Chile, ktorí boli zasiahnutí zemetrasením. Takéto a podobné udalosti sú
pre mnohých ľudí časom vážnych otázok na adresu Boha. Pýtajú sa nielen tí, ktorí trpia,
ale i tí, ktorí takto trpiacich vidia. Spomeňme si na zverstvá koncentračných táborov.
Koľko ľudí pod ich vplyvom stratilo vieru!? Ľudia nevedeli jednoducho pochopiť, ako
toto všetko súvisí s Bohom. Ak je Boh milosrdný a spravodlivý, takéto niečo by sa
predsa dohrávať nemohlo, súdime.
Nedávno som videl krátky film od istého mládenca,
ktorý bol nazvaný: Najväčšia ilúzia všetkých čias. Hovoril v ňom o tom, ako veriť
v Boha je presne to isté, ako veriť vo fľašu kokakoly. Keď sa modlíme k Bohu v ťažkej
situácii, odpoveď na modlitbu je: Boh najlepšie vie, čo potrebujeme a preto nám to
buď dá, alebo nedá, alebo musíme čakať v trpezlivosti na neskoršie. Mladík hovorí,
že taký istý efekt má i naša modlitba k fľaši kokakoly, buď to, o čo prosíme dostaneme
okamžite (no to nie preto, že by nám pomohla kokakola, ale preto, že jednoducho tak
sa to vyvinulo), alebo to nedostaneme, pretože fľaša kokakoly usúdila, že to nie je
na naše dobro, alebo musíme čakať na neskoršie a potom sa nám jedného dňa niečo prihodí,
a my budeme mať dojem, že to bolo preto, lebo nás fľaša kokakoly vyslyšala práve teraz,
v pre nás najvhodnejšiu chvíľu. Povedzme prosíš Boha o uzdravenie svojej manželky
z ťažkej choroby. Manželka sa však neuzdraví a zomrie. Povieš si: asi to nebola Božia
vôľa, aby sa uzdravila, treba to prijať. Mládenec však hovorí: to isté môžeme povedať
i o fľaši kokakoly: Nebola to jej vôľa, preto zomrela. Manželka však povedzme vyzdravie.
Povieme: Boh to chcel, preto sa uzdravila. To isté môžeme povedať i o fľaši kokakoly,
hovorí autor, vypočula nás, preto si fľašu kokakoly začneme uctievať. Pritom manželka
sa mohla uzdraviť úplne normálne, prirodzeným procesom. Aj keď toto prirovnanie znie
groteskne, v základe takto nejako, aj keď s malými odchýlkami, fungujú ľudia najnižšieho
stupňa viery. Ich Boh je ako fľaša kokakoly. Keď ich postihne nešťastie, dajú sa na
silné modlitby. Keď ich Boh nevypočuje, ich viera sa zrúti. Boh je buď krutý a v takého
Boha veriť nechcú, alebo nejestvuje. Ak sa situácia zvráti, alebo sa vyvinie v ich
prospech, cítia sa vypočutí a ich viera je posilnená.
Takéto uvažovanie má
však vážne trhliny. Predstavte si, že štyria ľudia cestujú v aute. Auto havaruje.
Traja zomrú, jeden to bez ujmy prežije. Tento živý potom chodí s pocitom vďačnosti
po ľuďoch a rozpráva im, aký je Boh dobrý, pretože on sa pri havárii zachránil. To
je síce príjemné počuť, ale predstavme si, čo hovoria pozostalí ďalších troch spolujazdcov
v aute, ktorí haváriu neprežili. Je i pre nich Boh dobrý? Budú i oni mať ústa plné
chvál na adresu Boha? Možno áno, možno nie. Ono to všetko závisí od stupňa ich viery.
Keď budú mať detskú, t.j. nevyvinutú vieru, táto ich viera zomrie. A možno zomrú i oni:
niektorí sa psychicky zrútia, alebo sa dajú alkohol, alebo spáchajú samovraždu.
No
sú i takí, ktorí – aj keď nie bez bolesti a tvrdých vnútorných zápasov –, toto všetko
spracujú a cez utrpenie, ktoré prežili sa posunú ďalej. Títo ľudia pochopia, že ich
viera v Boha nie je ako automat, z ktorého im vypadne za patričnú cenu presne to,
čo práve potrebujú. Boh nebude pre nich ako fľaša kokakoly. Pre nich bude viera, ako
sme si to povedali minule, základným vzťahom k Tomu, ktorý je pôvodcom a cieľom ich
života. V tomto zmysle by sme mohli potom zosumarizovať nezrelú a zrelú vieru takto.
Nezrelá viera mi hovorí: „Ver v Boha, modli sa, chodievaj do kostola a určite sa ti
nikdy nič zlé nestane. Nikdy ani ty, ani nikto iný z tvojich blízkych neochorie na
ťažkú chorobu. Nikdy ti nikto blízky nezomrie. Keď stúpne voda v rieke, všetkých vytopí,
len tvoj dom ostane nedotknutý.“ Toto je pochopiteľne absurdum. Takto veci nefungujú.
Zrelá viera však tvrdí: „Ver v Boha, modli sa, chodievaj do kostola. Je možné, že
svoj život prežiješ v pohode. No je možné i to, že ochorieš na ťažkú chorobu, že stratíš
blízkych, alebo že ťa vytopí. Toto sú smutné chvíle. No buď pripravený, že Boh v tomto
všetkom bude kráčať spolu s tebou, aby si sa nielenže nezlomil, ale aby si cez to
dokonca osobnostne narástol. Dá ti silu i odvahu a ty sa sústredíš na to, čo je najpodstatnejšie.
Lebo veci tohto života pomíňajú, ale my sme tu pre niečo iné. Život treba vychutnávať,
ale nemožno ho pokladať za niečo absolútne.“ Človek s takouto vierou sa potom stáva
nezmarom a človekom neporaziteľnej nádeje.