Benedikt XVI. sa prihovoril dobrovoľníkom Talianskej civilnej ochrany

Vatikán (6. marca, RV) – Pápež Benedikt XVI. dnes prijal na audiencii v Aule Pavla VI. niekoľko tisíc dobrovoľníkov Talianskej civilnej ochrany. Ocenil úsilie, ktoré vyvíjajú pri národných a medzinárodných stavoch núdze, ako boli zemetrasenia v Puglii a v Abruzze, či pri aktivitách na podporu veľkých a výnimočných udalostí – Svetových dní mládeže v roku 2000 v Ríme, alebo rozlúčky s pápežom Jánom Pavlom II.:

“Predstavujete jedno z najnovších a najzrelších vyjadrení dlhej tradície solidárnosti, ktorá prehlbuje korene altruizmu a štedrosti talianskeho ľudu. Dobrovoľníctvo Civilnej ochrany sa stalo národným fenoménom, ktorý nadobudol charakter združenia výnimočného významu, a dnes doň patrí asi 1 milión 300 tisíc členov, rozdelených do vyše 3 tisíc organizácií.”

Svätý Otec ďalej poukázal na to, že ich služba nepozostáva iba z pomoci v stavoch núdze a krízy, ale je jedným zo zásadných bodov pri napĺňaní spoločného blaha. Dvojaký rozmer ochrany podľa pápeža výstižne vyjadruje postava dobrého Samaritána z Evanjelia podľa Lukáša (porov. Lk 10, 30-35). Táto osoba prejavila lásku a pokoru pomáhajúc prepadnutému vo chvíli najväčšej núdze. Dobrý Samaritán však učí neuspokojiť sa iba s prvou pomocou, ale zaujímať sa aj o to, čo nasleduje po nej. Ošetrí zraneného, a zverí ho hostinskému, aby sa oňho postaral, kým sa jeho stav celkom nezlepší. Benedikt XVI. v tejto súvislosti poukázal na úryvok zo svojej encykliky Deus caritas est:

“Láska bude vždy potrebná aj v najspravodlivejšej spoločnosti. Neexistuje nijaké spravodlivé štátne usporiadanie, ktoré by urobilo službu lásky zbytočnou. Kto sa chce zbaviť lásky, zbavuje sa sám seba ako človeka. Vždy tu budú utrpenia, ktoré si vyžadujú útechu a pomoc. Vždy tu bude samota. Vždy tu budú aj situácie materiálnej núdze, v ktorých je nevyhnutná pomoc formou konkrétnej lásky k blížnemu.”

V tejto súvislosti Svätý Otec dobrovoľníkov označil za ľudí, ktorí prispievajú k formovaniu ľudskej a kresťanskej tváre spoločnosti. Bez dobrovoľníctva by spoločné dobro a spoločnosť netrvali dlho, pretože ich pokrok a dôstojnosť do veľkej miery závisia od osôb, ktoré robia viac, než je ich povinnosť:

“Keď sa človek v práci a v rodine neobmedzuje iba na konanie svojej povinnosti, ale vynakladá viac úsilia pre druhých, jeho srdce sa zväčšuje. Kto druhého miluje a slúži mu ako blížny bez nároku na odmenu, žije a koná podľa evanjelia a podieľa sa na misii Cirkvi, ktorá vždy vníma človeka v úplnosti a chce, aby cítil Božiu lásku.” –dj-