Zamyslenie na 3. nedeľu v Pôstnom období

Pripravil otec Juraj Vittek, správca Slovenskej katolíckej misie v Ríme:
V čítaniach liturgie Slova nastávajúcej tretej pôstnej nedele rezonuje výzva k obráteniu. Koho sa týka? Božie Slovo naznačuje veľmi dôrazne: Týka sa všetkých! Dokonca aj tých, čo sú pravdepodobne na dobrej ceste: „Kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol,” zaznieva výzva svätého Pavla. Aj Ježišova výzva na obrátenie je veľmi naliehavá. Používa obraz figovníka, ktorý sa hospodár rozhodol dať vyťať, lebo neprinášal ovocie. Ježiš, ako vinohradník, ktorému sme zverení, sa za nás prihovára u Otca: „Pane, nechaj ho ešte tento rok. Okopem ho a pohnojím. Možno nabudúce prinesie ovocie.” Ale položme si otázku: Prečo strom nerodí ovocie? Buď je chorý alebo je planý. Normálny zdravý ovocný strom rodí ovocie. Strom poznať po ovocí. Pánovi nezáleží tak na ovocí ako na strome. Chce ovocie, lebo ovocie je zárukou kvality stromu. Pán Ježiš na inom mieste vysvetľuje: „Po ovocí ich spoznáte!“ Ide mu o nás. Dobrý strom kresťanská tradícia nazýva aj „čnostný človek“. Aristoteles hovoril, že čnosť je akoby druhá prirodzenosť, ktorá človeka vedie k dobrému konaniu, takže čnostný človek ani nevie konať inak ako dobre. Keď prebieha proces kanonizácie, Cirkev skúma skutky, teda ovocie života, aby zistila kvalitu stromu. Nedávno sa vyjadrila o kvalite osoby pápeža Jána Pavla II., keď potvrdila hrdinskosť jeho čností! Aby sme túto snahu o kvalitu stromu, teda nášho srdca, ktorá sa prejavuje v čnostiach, pochopili v správnom kresťanskom svetle, je dobré čítať evanjelium o figovníku v jednote s podobenstvom o viniči: „Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť. Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo.“ Ak chceme dospieť k pravému a trvalému ovociu, musíme sa vhĺbiť do evanjeliových paradoxov! U svetského človeka je snaha o ovocie chápaná v zmysle úspešnosti: čo dokážem! Je často spojená s domýšľavosťou. U svetského človeka jeho veľkoleposť živí sebavedomie a sebaistotu. Boží človek, naopak, pestuje vedomie vlastnej ničoty: nič nedokážem. Je to postoj hlbokej pokory. Boží človek buduje paradoxne v sebe malosť a duchovné detstvo, ktoré živia iba dôveru v Boha. Ježiš raz takto formuloval výzvu na obrátenie: ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva. Počujme interpretáciu sv. Terézie z Lisieux, Učiteľky malej cesty duchovného detstva: „Byť malým dieťaťom znamená uznať svoju ničotu, všetko očakávať od dobrého Boha ako malé dieťa očakáva všetko od svojho otca. Znamená to neznepokojovať sa kvôli ničomu... Byť malým, to znamená neprisvojovať si sebe samému pestované čnosti, nepovažovať sa za schopného niečoho, ale uznať, že dobrý Boh dáva tento poklad do ruky svojho dieťaťa, aby si ním poslúžil, keď ho potrebuje. Ale vždy je to poklad dobrého Boha.“ Duchovné detstvo vedie človeka k milujúcej odvahe. Božia trpezlivosť nám má dávať silu vždy povstať, dôverovať v Božie odpustenie a kráčať ďalej. Ešte vždy máme čas. Len to nesmieme odkladať. Terezka nás povzbudzuje: „Práve moja slabosť mi dáva odvahu.“ O plodnosti života veľkého apoštola Ríma, svätého Filipa Neriho, ktorého sviatok dokonca pápež Benedikt XIII. v 18. stor. vyhlásil v Ríme za cirkevne prikázaný, nikto nepochybuje. Naša slovenská komunita v Ríme má už vyše roka milosť stretávať sa každú nedeľu v kostole, kde žil 33 rokov. U tohto svätca môžeme jasne vidieť paradox duchovne plodného človeka. Vyjadruje to aj jedna zo strelných modlitieb, ktoré otec Filip učieval svojich duchovných zverencov: „Kedy ťa budem milovať synovskou láskou? Môj Ježišu, nespoliehaj sa na mňa. Môj Ježišu, povedal som ti to: ak mi nepomôžeš, nikdy neurobím nič dobre.“ V tejto modlitbe je ukryté tajomstvo Filipovej svätosti: láska, ktorá sa dosahuje v pokore, malosti a dôvere. „Poslednú omšu slúžil, radostne akoby za spevu.“ Keď mu podávali Viaticum, sviatosť zomierajúcich, zanechal nám zapálený prejav tejto dôvery a lásky: „Pane, nie som hoden, a nikdy som nebol. Príď, láska moja.“ Pričom viackrát opakoval vetu, ktorú opakoval celý svoj život: „Nikdy som nič dobré neurobil.“ To je vyznanie duchovne plodného človeka, ktorý žil váhu Ježišových slov o ovocí!