Láska k blížnemu v boji proti chudobe

Európa je bohatým kontinentom, ak sa porovnáva s inými kontinentmi sveta. No i napriek tomu viac ako 79 miliónov ľudí (17 % populácie) žije dnes v krajinách Európskej únie pod hranicou chudoby. 19 miliónov z nich sú deti. Jeden z piatich Európanov býva v zdravotne nevyhovujúcich podmienkach a 9 % rodín je bez práce. Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj odhaduje, že v druhej polovici roku 2010 počet nezamestnaných dosiahne vrchol za celé obdobie od II. svetovej vojny (10% - čo predstavuje 57 miliónov nezamestnaných). Táto alarmujúca situácia chudoby bola jedným z dôvodov, prečo bol rok 2010 vyhlásený za Európsky rok boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu. Cirkev vždy bola a je citlivá k problému chudoby vo svete a stojí v prvých líniách, keď ide o sociálnu pomoc. Uvedomuje si však, že postarať sa len o materiálne potreby chudobných nestačí. Títo ľudia sú často chudobní i duševne a duchovne. Potrebujú nadobudnúť ľudskú dôstojnosť a skúsenosť priateľstva a záujmu. Citlivosť na potreby iných by mala mať v živote veriacich osobitné miesto. Presne také majú chudobní i v srdci pápeža Benedikta XVI. Dal to jasne najavo v nedeľu 14. februára, keď navštívil Rímsku diecéznu charitu. Stretol sa s chudobnými mesta, ktorého je biskupom, bol im ľudsky blízko. Zvieral ich ruky, pozeral im s dojatím do očí, mal pre nich slová útechy a nádeje, keď povedal, že Cirkev ich hlboko miluje a neopúšťa ich, pretože v tvári každého z nich spoznáva tvár Ježiša Krista.

„Svedectvo lásky, ktoré na tomto mieste nadobúda konkrétne kontúry, prináleží poslaniu Cirkvi spolu s ohlasovaním pravdy evanjelia. Človek nepotrebuje žiť iba z materiálnych vecí. Nepotrebuje iba pomoc pri prekonávaní ťažkých chvíľ. Potrebuje nevyhnutne vedieť kým je a poznať pravdu o sebe samom, o svojej dôstojnosti. Cirkev sa svojou službou v prospech biednych zaväzuje ohlasovať všetkým pravdu o človeku, ktorého Boh miluje a stvoril ho na svoj obraz. O človeku, ktorý je vykúpený Kristom a povolaný do večného spoločenstva s Ním.”

Pápežov príklad povzbudil mnohých biskupov, aby navštívili charitatívne inštitúcie vo svojich diecézach. Určite pohýna i každého jedného z nás, aby sme urobili niečo pre chudobných. Ale ako si počínať, aby náš prejav pomoci, lásky voči chudobným a blížnym, bol pravdivý? Aby podľa pápežových slov pomohol odhaliť všetkým „pravdu o človeku, ktorého Boh miluje a stvoril ho na svoj obraz“. Aby do našich skutkov „lásky“ nevkĺzli aspekty pýchy, vlastnej dôležitosti, tendencia robiť veci len pre efekt. Akú podobu by mala mať naša láska voči chudobným? Istý majster duchovného života hovorí, že láska - tá, ktorú nám predkladá ako ideál Ježiš Kristus a o ktorej hovorí Svätý Otec - má štyri vlastnosti: nerobí rozdiely, nič neočakáva, nie je si vedomá samej seba a rešpektuje slobodu. Tieto štyri vlastnosti demonštruje na príklade s ružou, so svetlom a so stromom. U všetkých týchto vecí, v tom, ako žijú a pôsobia na svoje okolie, sa prejavujú tieto štyri vlastnosti, ktoré by mala mať i naša láska voči blížnym.

1) Láska nerobí rozdiel. Pozrime sa na ružu, hovorí autor. Môže povedať: "Svoju vôňu ponúknem ľuďom, ktorí sú dobrí a ktorí sú mi príjemní, ale zlým a nepríjemným ju odopriem?" Ani lampa nepovie: „Nebudem svietiť zlým ľuďom.“ Alebo strom. Bez rozdielu poskytuje ľuďom svoj tieň. Je mu jedno, či si podeň sadne svätec, alebo zlodej. Dokonca poskytuje svoj tieň aj tým, ktorí ho chcú vyťať. Sme nabádaní, aby sme boli ako Boh, ktorý dáva vychádzať svojmu slnku nad dobrých i zlých a svoj dážď posiela na spravodlivých i nespravodlivých.

2) Druhou vlastnosťou lásky je, že nič neočakáva. Podobne ako ruža, lampa alebo strom. Poskytuje svoju službu úplne a nič za to nečaká. Skutočná láska dáva nezištne. Je jej cudzia ekonomika vzťahu: niečo za niečo, nič za nič. Nevie ani, čo znamená vypočítavosť vzťahu, kde pri zdanlivej nezištnosti je kdesi v úzadí ukrytá nevyslovená otázka: „Čo ak ho budem niekedy potrebovať?“

3) Treťou vlastnosťou skutočnej lásky je to, že si nie je vedomá samej seba. Láska sa z milovania teší tak, že o sebe a o svojej blaženosti ani nevie. Nerobí to preto, aby spôsobila nejaký efekt. Teší ju, že efekt spôsobuje, ale nerobí to preto. Je to radosť z krásy a dobra, ktoré vznikajú, a nie z toho že ju urobia slávnou a známou. Ruža sa nestará, či ju bude niekto voňať alebo nie, tak, ako ani lampa komu bude svietiť. Ani strom sa nestará, či bude tieniť účinne, alebo zbytočne.

4) A konečne, poslednou, štvrtou vlastnosťou lásky je sloboda. Vo chvíli, keď sa objaví nátlak, kontrola, spor, láska zomiera. Ruža, lampa, či strom nechávajú všetkým slobodu v tom, či sa chcú alebo nechcú vystaviť ich vplyvu, či ich vôňu, svetlo, alebo tieň chcú, alebo nechcú vychutnávať.

Ak sa nám podarí ustrážiť pri našich prejavoch pozornosti voči chudobným i blížnym tieto štyri atribúty lásky, môžeme povedať, že sa nám podarilo ohlasovať pravdu o človeku, ktorého Boh miluje. Že sa nám podarilo sprostredkovať kúsok lásky, ktorou nás Boh miluje. Jedným z tých, ktorým sa to podarilo, je aj Arlindo Pereira Dias, SVD. Venoval sa desať rokov ľuďom, žijúcim na ulici v brazílskom meste Sao Paolo a podelil sa s nami o túto svoju skúsenosť:

„V mojom srdci som cítil bolesť nad situáciou ľudí na ulici. Osobitne keď som videl ľudí jesť jedlo, ktoré iní vyhodili, alebo ľudí, ktorí spali pod mostom. Keď som o tomto probléme opakovane hovoril v našej provincii, rozhodli sme sa, že nebudeme pôsobiť len v zaužívaných štruktúrach alebo farnostiach, ale na ulici. Začali sme v roku 1989 a vtedy malo Sao Paolo 20 miliónov obyvateľov. Približne 20 tisíc ľudí bývalo na ulici. V centre to bolo približne 3 tisíc. Zriadili sme i nocľaháreň a vývarovňu. Toto zariadenie bolo otvorené pre všetkých, a kedykoľvek chceli, mohli prísť, rozprávať, najesť sa a niektorí sa začali s nami modliť. Vytvoril sa akoby rodinný priestor.

Bolo medzi nimi i veľa Európanov, ale najväčšie množstvo bolo tých, ktorí prichádzali zo severu alebo z juhu Brazílie, aby si našli prácu. Keď ju nenašli, postupne začali upadať. Spočiatku zvyčajne bývali v dome s celou rodinou, kde platili za ubytovanie. Potom, keď už nemali peniaze na zaplatenie a stratili prácu, rodina sa roztratila. Stali sa bezdomovcami. Potom bola kategória ľudí, ktorí mali psychické problémy. Rodina sa o nich nestarala. Ďalšiu skupinu tvorili starí ľudia, ktorí nemali kam ísť a zostali na ulici, a potom veľké množstvo detí. Narodili sa zvyčajne na periférii mesta, a keď rodina nefungovala, odchádzali do centra. V centre boli viaceré príležitosti aj ku krádeži. No a našlo sa tu všetko. Díleri drog, prostitúcia, zlodeji, proste všetko. Bol to mix ľudí všetkého druhu. Ale boli tam i ľudia, ktorí mali veľmi dobré srdce a nachádzali sa na ulici bez toho, aby sa vedelo prečo.

Títo ľudia majú stále vôľu žiť. Nestretol som sa nikdy s prípadom samovraždy. Žijú v prítomnosti, neplánujú nič na zajtra. Možno, že zajtra prepadnú droge a zrazí ich auto - to boli časté prípady. Ale v ich živote bolo vždy prítomné vedomie: „Dnes žijem z milosti, z milosti Božej.“ Druhý fakt, ktorý som tam zažil, bol ten, že som na ulici nenašiel veľa ateistov. Vedomie, že niekto sa o mňa stará, že Boh sa postará, bolo v ich živote silne prítomné. Mali silnú intuíciu chápať svoj život ako cestu. Netúžili po moci a bohatstve. Boli to obyčajne ľudia z dedín, a títo mali vzťah k prírode, ale prirodzene nosili v sebe i vzťah k Bohu. Brazílčania, a vôbec obyvatelia Latinskej Ameriky stále majú tento vzťah k Bohu. Hlavne v momentoch hraničných situácií. Oni spontánne zvolajú: „Bože, pomôž mi!“ Mám rád týchto ľudí, ktorým som sa venoval celých desať rokov. Veľa som sa od nich naučil. Jedna žena mi povedala: „Nepáči sa mi zavretý dom so zavretými dverami. Tam musím dávať pozor, aby ma nevykradli. Boží dom je iný. Bez strachu. Je plný otvorenosti a bratstva. Bola to žena modlitby. Žila na ulici a pomáhala iným.“ -pd-