2010-02-19 12:33:44

Benedikt XVI. rímskemu kléru: V Božej vôli je naša vlastná identita


Vatikán (19. februára, RV) - Lekcia o kňazstve – tak možno nazvať príhovor, ktorý Benedikt XVI. adresoval rímskemu kléru pri včerajšom stretnutí v Aule požehnaní vo Vatikáne. Meditácia vo forme Lectio Divina bola sústredená na niektoré časti z Listu Hebrejom.

Kňazov by mala charakterizovať plná ľudskosť a úplná oddanosť Bohu. Mali by mať srdce oživované citom ku všetkým, súcitom pre svet a jeho biedu a mali by byť oživovaní poslušnosťou voči Bohu, ktorá nie je rezignáciou, ale slobodným prejavom toho, že patria Jemu. Týmito myšlienkami Benedikt XVI. uviedol svoju Lectio Divina rímskym kňazom, v ktorej porovnal víziu Mesiáša podľa Starého Zákona s tým, čo Kristus skutočne predstavil v dejinách spásy. Kňazstvo „sa prejavuje vo svojej čistote a hlbokej pravdivosti“, povedal Svätý Otec a zdôraznil ďalšiu charakteristiku Kristovho kňazstva, ktorá dáva zmysel každému povolaniu jemu zasväteného služobníka:

„Kňaz, aby bol skutočným prostredníkom medzi Bohom a človekom, musí byť človek a syn Boha. Toto je poslanie kňaza, byť mostom, ktorý spája, a tak privádza človeka k Bohu, k jeho vykúpeniu, k jeho svetlu, k pravému životu.“

Aby bol kňaz mostom, ktorý privádza k zjednoteniu ľudského s božským, jeho duša sa musí živiť dennou, stálou modlitbou a Eucharistiou:

„Len Boh ma môže priviesť k sebe, zmocniť sa ma, dať mi účasť na tajomstve Krista. Len Boh môže vstúpiť do môjho života, zobrať ma do svojich rúk... Stále sa musíme nanovo vracať k sviatosti, k tomuto daru, v ktorom mi Boh dáva toľko, čo by som si sám nikdy nemohol dať. Kňaz musí poznať Boha zblízka a to v jednote s Kristom. Musíme žiť túto jednotu.“

Táto životná voľba vyžaduje od kňaza, aby bol človekom, ktorý rozvíja cit a náklonnosť podľa vôle Boha, pokračuje pápež, upozorniac na šíriacu sa mentalitu benevolencie.

Hovorí sa: klamal, to je ľudské, ukradol, to je ľudské. Ale toto nie je skutočná ľudská bytosť. Ľudské je byť veľkodušným, ľudské je byť dobrým, ľudské je byť spravodlivým človekom (...), a teda uniknúť s pomocou Krista, z tohto zatemnenia našej prirodzenosti (...) To je životný proces, ktorý musí začať vo výchove ku kňazstvu, ale musí sa realizovať a pokračovať počas celého nášho života.“

Kňaz, ktorý je predovšetkým plne človekom, má srdce schopné súcitu. Znamením „solidarity“ s ľudskou slabosťou nie je hriech, ale sila zdieľať tieto slabosti s tou istou schopnosťou dojatia, ktorú vo svojom živote prejavoval Ježiš, a ktorá mu umožnila predniesť jeho naliehavé volanie súcitu k Božiemu sluchu, aby bol človek vykúpený a očistený.

„My kňazi sa nemôžeme stiahnuť do exilu, ale sme ponorení do utrpenia tohto sveta a musíme sa ho s pomocou Krista, v spoločenstve s Kristom snažiť premeniť, priniesť ho k Bohu.“

Benedikt XVI. sa vo svojom príhovore kňazom rímskej diecézy ďalej dotkol významu poslušnosti, ktorý vysvetlil nasledovne:

„Je to slovo, ktoré sa nám nepáči. Poslušnosť je pokladaná za akýsi druh odcudzenia, ako neslobodné gesto. (...) Zdá sa, že kto je poslušný, nepoužíva svoju slobodu, ale podriaďuje ju vôli iného, takže nie je slobodný. Pravou ľudskou existenciou je „sebaurčenie“, „osamostatnenie“. Namiesto slova „poslušnosť“ by sme si ako kľúčový, antropologický pojem želali „slobodu“. Uvažujúc hlbšie nad týmto problémom vidíme, že tieto dve slová sa nevylučujú. Poslušnosť Krista je pripodobnením jeho vôle Otcovej vôli: to znamená, privedenie ľudskej vôle k Božskej vôli, pripodobnenie našej vôle Božej vôli. Svätý Maxim Vyznávač opísal úzkosť Ježišovej modlitby v Getsemanskej záhrade takto: „Nie moja vôľa, ale tvoja vôľa nech sa stane“. V tomto procese Kristus, ako pravý človek zahŕňa ľudskú prirodzenosť a vôľu, privádza prirodzený ľudský život k životu božskému a človeka tak premieňa. Pretože Božia vôľa nie je tyranizujúca vôľa, ktorá existuje mimo nášho bytia, ale je to vôľa stvoriteľská, je miestom, kde nachádzame svoju vlastnú identitu. Boh nás stvoril a my sme sami sebou, ak existujeme v súlade s Božou vôľou. Ak spočinieme v pravde svojej existencie, nebudeme sami sebe odcudzení. Naopak. Odcudzenie nastáva, keď sa vymaňujeme z vôle Božej, pretože tak sa ocitneme mimo svojho bytia, prestávame byť sami sebou a prepadáme sa do prázdna. V skutočnosti je poslušnosť Bohu akýmsi pripodobnením Bohu. Pravda nášho bytia je našou slobodou, pretože je zbožstvením. Ježiš, ktorý priviedol človeka, ľudské bytie k sebe, ho tak súčasne pripodobnil Bohu dokonalou poslušnosťou, to znamená, že nás vykúpil dokonalým pripodobnením vôli ľudskej a božskej. Vykúpenie v sebe vždy zahrňuje tento proces privádzania ľudskej vôle do spoločenstva s Božou vôľou. V rámci tohto procesu denne prosme v modlitbe Otče náš „buď vôľa tvoja“. Prosme Pána, aby nám pomohol vidieť vnútorne, že toto je sloboda a že radostný vstup do poslušnosti je prijatím ľudskej bytosti, ktorú - príkladom, pokorou, modlitbou, pastoráciou - privádzame k spoločenstvu s Bohom. –jk, pd-  








All the contents on this site are copyrighted ©.