Benedikt XVI. rímskemu kléru: V Božej vôli je naša vlastná identita
Vatikán (19. februára, RV) - Lekcia o kňazstve – tak možno nazvať príhovor,
ktorý Benedikt XVI. adresoval rímskemu kléru pri včerajšom stretnutí v Aule požehnaní
vo Vatikáne. Meditácia vo forme Lectio Divina bola sústredená na niektoré časti
z Listu Hebrejom.
Kňazov by mala charakterizovať plná ľudskosť a úplná oddanosť
Bohu. Mali by mať srdce oživované citom ku všetkým, súcitom pre svet a jeho biedu
a mali by byť oživovaní poslušnosťou voči Bohu, ktorá nie je rezignáciou, ale slobodným
prejavom toho, že patria Jemu. Týmito myšlienkami Benedikt XVI. uviedol svoju Lectio
Divina rímskym kňazom, v ktorej porovnal víziu Mesiáša podľa Starého Zákona s tým,
čo Kristus skutočne predstavil v dejinách spásy. Kňazstvo „sa prejavuje vo svojej
čistote a hlbokej pravdivosti“, povedal Svätý Otec a zdôraznil ďalšiu charakteristiku
Kristovho kňazstva, ktorá dáva zmysel každému povolaniu jemu zasväteného služobníka:
„Kňaz, aby bol skutočným prostredníkom medzi Bohom a človekom, musí byť človek a syn
Boha. Toto je poslanie kňaza, byť mostom, ktorý spája, a tak privádza
človeka k Bohu, k jeho vykúpeniu, k jeho svetlu, k pravému životu.“
Aby
bol kňaz mostom, ktorý privádza k zjednoteniu ľudského s božským, jeho duša sa musí
živiť dennou, stálou modlitbou a Eucharistiou:
„Len Boh ma môže priviesť
k sebe, zmocniť sa ma, dať mi účasť na tajomstve Krista. Len Boh môže vstúpiť do
môjho života, zobrať ma do svojich rúk... Stále sa musíme nanovo vracať k sviatosti,
k tomuto daru, v ktorom mi Boh dáva toľko, čo by som si sám nikdy nemohol dať. Kňaz
musí poznať Boha zblízka a to v jednote s Kristom. Musíme žiť túto jednotu.“
Táto
životná voľba vyžaduje od kňaza, aby bol človekom, ktorý rozvíja cit a náklonnosť
podľa vôle Boha, pokračuje pápež, upozorniac na šíriacu sa mentalitu benevolencie.
„Hovorí
sa: klamal, to je ľudské, ukradol, to je ľudské. Ale toto nie je skutočná ľudská bytosť.
Ľudské je byť veľkodušným, ľudské je byť dobrým, ľudské je byť spravodlivým človekom
(...), a teda uniknúť s pomocou Krista, z tohto zatemnenia našej prirodzenosti (...)
To je životný proces, ktorý musí začať vo výchove ku kňazstvu, ale musí sa realizovať
a pokračovať počas celého nášho života.“
Kňaz, ktorý je predovšetkým plne
človekom, má srdce schopné súcitu. Znamením „solidarity“ s ľudskou slabosťou nie je
hriech, ale sila zdieľať tieto slabosti s tou istou schopnosťou dojatia, ktorú vo
svojom živote prejavoval Ježiš, a ktorá mu umožnila predniesť jeho naliehavé volanie
súcitu k Božiemu sluchu, aby bol človek vykúpený a očistený.
„My kňazi
sa nemôžeme stiahnuť do exilu, ale sme ponorení do utrpenia tohto sveta a musíme sa
ho s pomocou Krista, v spoločenstve s Kristom snažiť premeniť, priniesť ho k Bohu.“
Benedikt
XVI. sa vo svojom príhovore kňazom rímskej diecézy ďalej dotkol významu poslušnosti,
ktorý vysvetlil nasledovne:
„Je to slovo, ktoré sa nám nepáči. Poslušnosť
je pokladaná za akýsi druh odcudzenia, ako neslobodné gesto. (...) Zdá sa, že kto
je poslušný, nepoužíva svoju slobodu, ale podriaďuje ju vôli iného, takže nie je slobodný.
Pravou ľudskou existenciou je „sebaurčenie“, „osamostatnenie“. Namiesto slova „poslušnosť“
by sme si ako kľúčový, antropologický pojem želali „slobodu“. Uvažujúc hlbšie nad
týmto problémom vidíme, že tieto dve slová sa nevylučujú. Poslušnosť
Krista je pripodobnením jeho vôle Otcovej vôli: to znamená, privedenie ľudskej vôle
k Božskej vôli, pripodobnenie našej vôle Božej vôli. Svätý Maxim Vyznávačopísal
úzkosť Ježišovej modlitby v Getsemanskej záhrade takto: „Nie moja vôľa, ale tvoja
vôľa nech sa stane“. V tomto procese Kristus, ako pravý človek
zahŕňa ľudskú prirodzenosť a vôľu, privádza prirodzený ľudský
život k životu božskému a človeka tak premieňa. Pretože Božia vôľa nie je tyranizujúca
vôľa, ktorá existuje mimo nášho bytia, ale je to vôľa stvoriteľská, je miestom, kde
nachádzame svoju vlastnú identitu. Boh nás stvoril a my sme sami sebou, ak existujeme
v súlade s Božou vôľou. Ak spočinieme v pravde svojej existencie, nebudeme sami
sebe odcudzení. Naopak. Odcudzenie nastáva, keď sa vymaňujeme z vôle Božej, pretože
tak sa ocitneme mimo svojho bytia, prestávame byť sami sebou a prepadáme sa do prázdna.
V skutočnosti je poslušnosť Bohu akýmsi pripodobnením Bohu. Pravda nášho bytia je
našou slobodou, pretože je zbožstvením. Ježiš, ktorý priviedol človeka, ľudské bytie
k sebe, ho tak súčasne pripodobnil Bohu dokonalou poslušnosťou, to znamená, že nás
vykúpil dokonalým pripodobnením vôli ľudskej a božskej. Vykúpenie v sebe
vždy zahrňuje tento proces privádzania ľudskej vôle do spoločenstva
s Božou vôľou. V rámci tohto procesu denne prosme v modlitbe Otče náš „buď vôľa tvoja“.
Prosme Pána, aby nám pomohol vidieť vnútorne, že toto je sloboda a že radostný vstup
do poslušnosti je prijatím ľudskej bytosti, ktorú - príkladom, pokorou, modlitbou,
pastoráciou- privádzame k spoločenstvu s Bohom. –jk, pd-