Komentár Mons. Mariána Gavendu: Prestať chodiť dolu hlavou

Štvrtkový komentár na tému „Prestať chodiť dolu hlavou“ pripravil Mons. Marián Gavenda:

S čelom, poznačeným popolom pokánia, sme práve vstúpili do ďalšieho Pôstneho obdobia. Jarný rozpuk v prírode, na ktorý sa tešíme, sa v tichosti pripravuje už teraz. Ani explózia veľkonočnej radosti a vitality nepríde sama od seba. Pôst je čas tichého rastu. No je aj časom liečenia, aby človek rástol správnym smerom, oslobodzovania sa od toho, čo mu v raste prekáža. Chcel by som doň ponúknuť niekoľko podnetov. Opakovane ma k nim inšpiruje medzi slovenskými veriacimi menej známe, no kľúčové dielo známeho a obľúbeného autora Michela Quoista, „Konštrukcia človeka“.

Michel Quoist tu navrhuje integrálny rozvoj ľudského života a rozdeľuje človeka na tri „poschodia“: telesné, citové a duchovné. Každé z nich je rovnako dôležité, ale musí byť na svojom mieste. „Máš dve nohy“ – hovorí autor - „Ak budeš pri chôdzi využívať len jednu, nebudeš napredovať a nakoniec stratíš rovnováhu. Dostal si dve ruky. Ťažké bremená však neunesieš len v jednej. Tvojim bohatstvom sú tri poschodia. Ak jedno z nich zanedbáš, nebudeš môcť kráčať vpred. Byť vyrovnaný neznamená mať určité množstvo životných síl na každom poschodí, ale využívať ich všetky v rovnakej miere“. Autor veľmi názorne rozoberá a triedi tieto vnútorné životné sily. Zmätok, vďaka ktorému človeka ničia, miesto toho, aby mu pomáhali, vniesol do nás hriech. Problém hriechu, teda previnenia voči Bohu, sa rieši sviatosťou zmierenia. Aj po odpustení však treba v sebe poupratovať, po tom zemetrasení, ktoré hriech v človeku spôsobil. Na to má byť zamerané aj asketické úsilie Pôstneho obdobia. Mladí túžia „odviazať sa“, neviazanosť sa prezentuje ako životný štýl. V praxi to však znamená zbytočne plytvať svojim silami. Ak sa rozvíjajú svojvoľne, každá ťahá človeka iným smerom a v konečnom dôsledku ho ničí. Michel Quoist v tomto súvise ukazuje niekoľko životných modelov:

1. Niektorí ľudia kráčajú dolu hlavou. Sú závislí na svojej fyzickej vitalite, ich telesné sily prevládajú nad citmi a životom duše. Netýka sa to len extrémnych prípadov narkomanov, alkoholikov a prepadnutia telesnej sexualite ako jedinej životnej náplni. Človeka sťahuje k zemi aj labužníctvo (zdanlivo nevinná cigaretka, čokoládka...), lenivosť (ranné polihovanie, odkladanie...), prílišná starosť iba o šport, relax a telesné zdravie. Človek vie rýchlo nabrať nielen na váhe; telesné poschodie ľahko prevládne a potlačí citový i myšlienkový svet človeka. Duchovné sily rýchlo zoslabnú, človek už nič nepočúva, nedá sa s ním o ničom rozprávať, myslí a točí sa len okolo svojho tela. „Ak kráčaš dolu hlavou, rýchlo sa postav na nohy“ – povzbudzuje Michel Quoist - „Telo je ťažké, môže zadláviť srdce i ducha a prinúti ťa zísť z cesty poľudšťovania tvojich síl“.

2. Iní ľudia sa plazia životom. Ani oni nestoja pevne na svojich nohách. Smer im udáva citovosť, plazia sa za ňou. Ani tu neslobodno „stratiť hlavu“. Treba si všímať, kedy city ovládajú naše správanie, napríklad keď človek zostane apatický a znechutený, keď ho niekto nedocenil, vysmial alebo odmietol; keď dáva druhému za pravdu len preto, že k nemu cíti náklonnosť a iného okamžite spochybňuje len preto, že mu nie je sympatický; keď stráca chuť do tej práce, za ktorú sa mu nedostáva pochvala a obdiv.

3. Ďalší zas lietajú vo vzduchu. Ich inteligencia, vedomosti a duchovná aktivita sa im vymkla z rúk. Vytvárajú si vlastný svet myšlienok, na všetko majú svoje riešenie. Sú však nervózni a ešte viac sa uzatvárajú do seba keď vidia, že v živote to nefunguje podľa ich predstáv. Potom city nepodnecujú myšlienky, ale menia ich na zatrpklé. Deje sa tak vtedy, keď sa človek ponára do svojich úvah, ktoré však nevedú k činom; keď všetko komplikovane plánuje a zdôvodňuje, robí veľkolepé projekty a na všetko má veľa podnetov, no sám ani iní ich nedokážu uskutočniť; keď pri riešení životných problémov stavia len na rozumových argumentoch a neberie do úvahy aj city a túžby druhého; ak sa človek unáša sladkými spomienkami na minulosť či snami do budúcnosti, no prítomnosť mu uniká. Michel Quoist radí: „Ak chceš premýšľať zdravo, potrebuješ svoje telo. Nepohŕdaj ním. Ak chceš pochopiť do hĺbky, potrebuješ na to svoje srdce. Umožni mu vyjadriť sa. Ak budeš len „mozgový“ človek, budeš ako kostra bez mäsa. A stretávať sa s kostlivcom nie je vôbec príjemné. Predstavivosť je veľký dar. No ak budeš iba snívať o tom, kým sa chceš stať a ako chceš žiť, budeš len tieňom seba samého. Budeš síce budovať vzdušné zámky, ale tvoj dom bude iba na papieri. Stretnutie s tieňom nikoho neobohatí a vo vzdušnom zámku nemôžeš prijímať priateľov“.

„Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár“, radí Pán tým, čo chcú mať zásluhy za pôst pred Bohom a nie pred ľuďmi. Myslím, že je veľmi potrebné, aby sme „umyli tvár“ a „pomazali hlavu“ aj samotnému pôstu. V predstavách mnohých ľudí je totiž značne znetvorená. Bežne ľudia neradi robia to, čomu nerozumejú. Ak má byť opravdivý pôst cestou oslobodenia od dôsledkov hriechu, je potrebné, aby sme dobre poznali samých seba. To už zároveň navrhujem jeden praktický podnet na pôst: čítanie z duchovnej literatúry, ktorá človeku pomáha objaviť zákonitosti duchovného života. Poznanie zároveň umožňuje vysvetliť zmysel pôstu a našich snažení aj iným. Všetkých nás naša hriechom vykoľajená nátura unáša buď kráčať dolu hlavou, nechať sa unášať citmi či budovať vzdušné zámky. Zdravá asketika radí nie potláčať zlé sklony ale budovať opačnú čnosť, opäť vnášať rovnováhu a cez vlastnú slobodnú, pokojnú a radostnú tvár ukazovať ľuďom aj opravdivú tvár pôstu ako takého.