Benedikt XVI. účastníkom zasadnutia Pápežskej akadémie pre život

Vatikán (13. februára, RV) – Pápež Benedikt XVI. dnes prijal na audiencii účastníkov generálneho zasadnutia Pápežskej akadémie pre život, pod vedením jej predsedu Mons. Rina Fisichellu. V úvode príhovoru vyzdvihol dôležitosť vzťahu medzi bioetikou a prirodzeným zákonom, ktorý bol hlavnou témou stretnutia, a ktorý je podľa jeho slov stále dôležitejší v kontexte neustáleho rozvoja v tejto vedeckej oblasti:

“Ako som uviedol vo svojej poslednej encyklike Caritas in veritate: “Primárnym a ústredným poľom kultúrneho boja medzi kategorickým nárokom techniky a mravnou zodpovednosťou človeka je dnes bioetika, v ktorej je radikálne v hre samotná možnosť integrálneho rozvoja. Ide o veľmi delikátnu a rozhodujúcu oblasť, v ktorej sa s dramatickou silou vynára základná otázka: či človek vytvára sám seba, alebo závisí od Boha. Vedecké objavy na tomto poli a možnosti technického zásahu sa zdajú natoľko pokročilé, že nás stavajú pred voľbu medzi dvomi racionalitami: rozumom, otvoreným pre transcendentno, a rozumom, uzavretým v imanencii” (č. 74). V súvislosti s podobnými otázkami, ktoré sa takým rozhodujúcim spôsobom dotýkajú ľudského života v jeho večnom napätí medzi imanenciou a transcendentnom, a ktoré majú veľkú váhu v súvislosti s kultúrou budúcich generácií, je nevyhntuné vytvoriť integrálny pedagogický projekt, ktorý umožní čeliť týmto témam pozitívnou vyrovnanou a konštruktívnou víziou, predovšetkým vo vzťahu medzi vierou a rozumom.”

Ako Svätý Otec zdôraznil, ľudský život pozná svoj vlastný vývoj, a horizont vedeckého a bioetického skúmania je otvorený, ale je potrebné zdôrazniť, že keď ide o záležitosti, týkajúce sa ľudskej bytosti, vedci si nikdy nesmú myslieť, že majú v rukách iba manipulovateľnú hmotu bez duše. Hoci sa v súčasnosti stále viac hovorí o právach, ktoré zaručujú dôstojnosť osoby, je evidentné, že nie vždy sú tieto práva priznávané ľudskému životu v jeho prirodzenom vývoji a v štádiách najväčšej zraniteľnosti. Podľa Benedikta XVI. dejiny ukazujú, aký môže byť nebezpečný a ničivý štát, ktorý vydáva zákony o otázkach, týkajúcich sa človeka a spoločnosti, nárokujúc si na to, že on sám je zdrojom a princípom etiky.

“Prirodzený morálny zákon, silný vo svojom univerzálnom charaktere, umožňuje odvrátiť takéto nebezpečenstvo a predovšetkým ponúka zákonodarcovi garanciu autentickej úcty voči človeku, aj voči celému stvoriteľskému poriadku. Ten sa vníma ako katalyzátor konsenzu medzi ľuďmi rôznych kultúr a náboženstiev a umožňuje preklenúť rozdiely, pretože svedčí o existencii poriadku vpečateného do prírody Stvoriteľom a uznávaného ako inštancia pravdivého, racionálneho etického úsudku, za účelom dosiahnutia dobra a vyhnutia sa zlu.” –dj-