Katechéza Benedikta XVI.: Sv. Anton - "evanjeliový doktor"
Vatikán (10. februára, RV) - Katechéza pápeža Benedikta XVI. o sv. Antonovi
Paduánskom na generálnej audiencii: Drahí bratia a sestry, pred dvomi týždňami
som predstavil postavu svätého Františka z Assisi. Dnes by som rád hovoril o ďalšom
svätcovi, ktorý patril k prvej generácii Menších bratov: je ním Anton z Padovy, alebo
aj z Lisabonu, ako ho niektorí volajú podľa mesta, v ktorom sa narodil. Je to jeden
z najobľúbenejších svätcov v Katolíckej cirkvi, uctievaný nielen v Padove, kde stojí
krásna bazilika, v ktorej sa nachádzajú jeho pozostatky, ale aj na celom svete. Veriaci
majú veľmi radi maľby a sochy, ktoré ho zobrazujú s ľaliou, symbolom jeho čistoty,
alebo s dieťaťom Ježišom v náručí, čo pripomína jeho zázračné zjavenie, zaznamenané
v niektorých literárnych prameňoch. Anton mimoriadnym spôsobom prispel k rozvoju františkánskej
duchovnosti prostredníctvom svojich výnimočných darov: inteligencie, vyrovnanosti,
apoštolskej horlivosti a predovšetkým prostredníctvom mystického zápalu. Narodil
sa v Lisabone v urodzenej rodine – okolo roku 1195 – a pokrstili ho menom Fernando.
Vstúpil ku kanonikom, ktorí sa riadili kláštornými predpismi sv. Augustína, najskôr
v Kláštore sv. Vincenza v Lisabone, a neskôr vo Svätom kríži v Coimbre, renomovanom
kultúrnom centre Portugalska. So záujmom a snahou sa oddal štúdiu Biblie a cirkevných
otcov: získal tak teologické vzdelanie, ktoré neskôr prinieslo svoje ovocie vo vyučovaní
a hlásaní evanjelia. V Coimbre sa stalo čosi, čo významne ovplyvnilo jeho život: v roku
1220 tu vystavili relikvie prvých piatich františkánskych misionárov, ktorí pôsobili
v Maroku a tam podstúpili mučenícku smrť. Ich osud vo mladom Fernandovi vzbudil túžbu
po nasledovaní a napredovaní na ceste kresťanskej dokonalosti: vypýtal si dovolenie
odísť od augustiniánskych kanonikov a stať sa Menším bratom. Jeho žiadosť bola schválená,
prijal meno Anton a následne odišiel do Maroka; avšak Prozreteľnosť všetko zariadila
inak. Kvôli chorobe sa musel vrátiť sa do Talianska a v roku 1221 sa zúčastnil na
známej „Rohožkovej kapitule“ v Assisi, kde sa stretol so svätým Františkom. Potom
žil nejaký čas v úplnej skrytosti v konvente pri Forli na severe Talianska; tu si
ho Pán povolal pre inú misiu. Keď ho za zvyčajných okolností poslali kázať na jednu
kňazskú vysviacku, ukázal sa tak obdarovaný vedomosťami i výrečnosťou, že sa ho predstavení
rozhodli určiť na kázanie. A tak v Taliansku a Francúzsku začala jeho mimoriadne intenzívna
a účinná apoštolská činnosť, ktorá mnohých, čo sa vzdialili od Cirkvi, priviedla k
nej naspäť. Anton bol aj jedným z prvých učiteľov teológie u Menších bratov, ak nie
celkom prvým. Začal vyučovať v Bologni – s požehnaním svätého Františka, ktorý, spoznajúc
jeho mimoriadne čnosti, poslal mu krátky list začínajúci týmito slovami: „Páči sa
mi, že vyučuješ bratov teológiu“. Anton položil základy františkánskej teológie, ktorá,
rozvíjaná ďalšími talentovanými mysliteľmi, dosiahla svoj vrchol vo svätom Bonaventúrovi
z Bagnoregia a blahoslavenom Duns Scotovi. Keď sa stal provinciálnym predstaveným
Menších bratov v severnom Taliansku, pokračoval v službe ohlasovania, ktorému sa venoval
zároveň s povinnosťami spojenými s vedením rehole. Po skončení obdobia vo funkcii
provinciála sa stiahol do blízkosti Padovy, ktorú už predtým viackrát navštívil. O rok
nato, 13. júna 1231, zomrel pri bránach mesta. Padova, ktorá ho s láskou a úctivosťou
prijímala počas života, mu navždy zostala verná v úcte a oddanosti. Sám pápež Gregor
IX., ktorý ho po vypočutí jeho kázní nazval „Archou Starého zákona“, vyhlásil Antona
za svätého len rok po jeho smrti, v roku 1232, a to aj kvôli zázrakom, ktoré sa stali
na jeho príhovor. V poslednom období svojho života Anton napísal dva okruhy „Kázní“,
nazvané „Kázne na nedeľu“ a „Kázne na sviatky svätých“, určené pre kazateľov a učiteľov
teológie františkánskeho rádu. V týchto kázňach komentuje texty Svätého písma, ktoré
sa používajú v liturgii, a to metódou stredovekej patristickej interpretácie štyroch
zmyslov, teda literárneho alebo historického, alegorického alebo kristologického,
tropologického alebo morálneho a napokon anagogického, nasmerovaného k večnému životu.
Dnes sa znovu ukazuje, že tieto štyri zmysly sú rozmermi jediného zmyslu Svätého písma
a že je správne interpretovať Sväté písmo hľadajúc štyri rozmery jeho slov. Kázne
svätého Antona sú teologicko-homiletickými textami, v ktorých sa ozýva živé hlásanie;
Anton v nich predkladá opravdivý a konkrétny plán kresťanského života. V týchto duchovných
poučeniach sa nachádza tak veľké bohatstvo, že ctihodný pápež Pius XII. v roku 1946
vyhlásil Antona za Učiteľa Cirkvi, prisúdiac mu titul „Evanjeliový doktor“, pretože
z jeho spisov skutočne žiari sviežosť a krása evanjelia; i dnes ich môžeme čítať s veľkým
duchovným úžitkom. V týchto Kázňach svätý Anton hovorí o modlitbe ako o vzťahu
lásky, ktorá pohýna človeka rozprávať sa lahodne s Pánom, hľadajúc nevýslovnú radosť,
ktorá tak jemne zahalí dušu pri rozhovore s Bohom. Anton nám pripomína, že modlitba
potrebuje atmosféru ticha, ktorá nie je len vzdialením sa od vonkajšieho hluku, ale
vnútornou skúsenosťou, ktorá sa zameriava na odstránenie roztržitostí spôsobených
starosťami duše; je vytvorením ticha v samotnej duši. Podľa učenia tohto vynikajúceho
františkánskeho profesora, modlitba nachádza svoje vyjadrenie v štyroch nevyhnutných
postojoch, ktoré sú v latinčine podľa svätého Antona definované takto: obsecratio,
oratio, postulatio, gratiarum actio. Mohli by sme to preložiť nasledovne: otvoriť
s dôverou svoje srdce Bohu; toto je prvý krok modlitby, nielen uchopiť slovo, ale
otvoriť srdce pre Božiu prítomnosť; potom rozprávať sa s ním s vrúcnosťou, vidiac
ho prítomného v mojej blízkosti; potom – čo je veľmi prirodzené – predstaviť mu naše
potreby; a napokon ho chváliť a ďakovať mu. V tomto učení svätého Antona o modlitbe
vidíme jeden zo špecifických rysov františkánskej teológie, pri zrode ktorej stál
on sám – a to úlohu pripisovanú Božej láske, ktorá vstupuje do sféry citov, vôle,
srdca a ktorá je aj prameňom, odkiaľ vychádza duchovné poznanie, čo prevyšuje každú
chápavosť. Naozaj, tým, že ho milujeme, učíme sa ho spoznávať. Anton ešte píše:
„Láska je dušou viery, oživuje ju; bez lásky viera hynie.“ (Sermones Domincales
et Festivi II, Messaggero, Padova 1979, p. 37). Len duša, ktorá sa modlí, môže
urobiť pokrok v duchovnom živote: toto je základný odkaz kázní svätého Antona. Dobre
pozná chyby ľudskej prirodzenosti, naše tendencie upadnúť do hriechu, kvôli ktorým
nás neustále napomína, aby sme bojovali so sklonmi k žiadostivosti, k pýche, k nečistote,
a praktizovali naopak čnosti chudoby, štedrosti, pokory a poslušnosti, cudnosti a čistoty.
Na začiatku XIII. storočia – v kontexte obrody miest a rozkvetu obchodu – pribúdal
počet ľudí, čo si nevšímali potreby chudobných. Z tohto dôvodu Anton pozýva veriacich
myslieť viac na to, čo je pravým bohatstvom, na bohatstvo srdca, ktoré – robiac ľudí
dobrými a milosrdnými – zhromažďuje poklady pre Nebeské kráľovstvo. „Boháči“
– takto napomína – „robte si priateľov... prijímajte chudobných vo vašich
domoch: potom to budú oni, chudobní, čo vás príjmu vo večných svätostánkoch, kde je
krása pokoja, dôvera istoty a hojný odpočinok večnej sýtosti.“ (Ibid., p. 29).
Nie je práve toto, drahí priatelia, aj dnes tak veľmi dôležité učenie – keď finančná
kríza a veľké ekonomické nerovnosti mnohých ochudobňujú, ba priam vytvárajú podmienky
biedy? V mojej Encyklike Caritas in veritate pripomínam: „Ekonomika
potrebuje na svoje správne fungovanie etiku; a to nie hocakú etiku, ale etiku
priateľskú voči ľudskej osobe.“ (č. 45). Anton v škole svätého Františka kladie
vždy Krista do centra života a zmýšľania, skutkov i kázania. Toto je ďalšia typická
črta františkánskej teológie: kristocentrizumus. Táto teológia s radosťou kontempluje
a pozýva ku kontemplácii nad tajomstvami Pánovho človečenstva, nad Ježišom ako človekom
– a zvláštnym spôsobom nad jeho narodením: nad Bohom, ktorý sa stal dieťaťom a vložil
sa do našich rúk; je to tajomstvo, ktoré vyvoláva city lásky a vďačnosti voči Božej
dobrote. Z jednej strany narodenie, centrálny bod Kristovej lásky k ľudstvu, ale
(zo strany druhej) aj vízia ukrižovania vnukajú Antonovi myšlienky vďačnosti Bohu
a úcty k ľudskej osobe; takže všetci, veriaci i neveriaci môžu nájsť v kríži a v jeho
obraze zmysel, ktorý obohacuje život. Svätý Anton píše: „Kristus, ktorý je tvojím
životom, visí priamo pred tebou, aby si sa pozeral na kríž ako do zrkadla. V ňom môžeš
spoznať aké smrteľné boli tvoje rany, ktoré žiadny liek nemohol zahojiť,
jedine krv Božieho Syna. Ak sa budeš dobre pozerať, uvedomíš si,
aká veľká je tvoja ľudská dôstojnosť a tvoja hodnota... Na žiadnom inom mieste si
človek nemôže lepšie uvedomiť svoju hodnotu, než práve vtedy, keď pozerá
do zrkadla kríža“ (Sermones Dominicales et Festivi III, pp. 213-214). Meditujúc
nad týmito slovami môžeme lepšie chápať dôležitosť obrazu kríža pre našu kultúru,
pre náš humanizmus zrodený kresťanskej viery. Práve hľadiac na kríž vidíme – ako hovorí
svätý Anton – veľkosť ľudskej dôstojnosti a hodnoty človeka. Nikde inde nemožno pochopiť
hodnotu človeka, pretože práve Boh nás robí tak dôležitými; pozerá sa na nás ako na
veľmi dôležitých – do takej miery, že sme preňho hodní jeho utrpenia: takto sa celá
ľudská dôstojnosť zjavuje v zrkadle kríža a pohľad naňho je vždy zdrojom ocenenia
ľudskej dôstojnosti. Drahí priatelia, nech svätý Anton, tak uctievaný veriacimi,
oroduje za celú Cirkev a najmä za tých, ktorí sa venujú kázaniu; prosme Pána, aby
nám pomohol naučiť sa niečo z umenia svätého Antona. Kazatelia, berúc si z neho príklad,
nech sa snažia spojiť solídne a zdravé učenie, úprimnú a zapálenú zbožnosť, s výraznosťou
v komunikácii. V tomto Roku kňazov sa modlime, aby sa kňazi a diakoni starostlivo
snažili o rozvoj svojej služby hlásania a sprítomňovania Božieho slova veriacim, a to
najmä prostredníctvom liturgických homílií. Nech tieto homílie sú účinnou prezentáciou
večnej krásy Kristovej, práve tak, ako to odporúčal svätý Anton: „Ak hlásaš Ježiša,
on sám roztápa tvrdé srdcia; ak ho vzývaš, zmierňuješ horké pokušenia; ak naňho
myslíš, osvieti ti srdce, ak o ňom čítaš, nasýti tvoju myseľ“ (Sermones Dominicales
et Festivi III, str. 59).