Rubrika k Posolstvu Benedikta XVI. k Pôstnemu obdobiu 2010

„Drahí bratia a sestry, každý rok nás Cirkev pri príležitosti pôstu pozýva, aby sme si urobili úprimnú revíziu nášho života vo svetle učenia evanjelia. Tento rok by som vám chcel ponúknuť niekoľko reflexií k širokej téme spravodlivosti, vychádzajúc z Pavlovho tvrdenia: „Božia spravodlivosť sa zjavila skrze vieru v Ježiša Krista”(porov. Rim 3, 21-22).

Týmto úvodom k Posolstvu pápeža Benedikta XVI. k Pôstnemu obdobiu 2010, ktoré sa začne už budúci týždeň, otvárame dnešnú rubriku. O dôležitosti a aktuálnosti témy, akou je spravodlivosť, hádam netreba nikoho presviedčať. Nasledujúce minúty budú nielen príležitosťou ponoriť sa hlbšie do obsahu posolstva Svätého Otca, ale aj pozvaním k osobnej reflexii spravodlivosti a konfrontácii svojho postoja s postojmi tých, na ktorých nespravodlivosť dopadá ako ťažké bremeno.

„Najprv sa zastavím pri význame termínu „spravodlivosť”, ktorý v bežnej reči znamená „dať každému, čo mu patrí – dare cuique suum“, podľa vyjadrenia Ulpiana, rímskeho právnika z 3. storočia. V skutočnosti však táto klasická definícia neurčuje presne, čo zahŕňa to „suum“, čo treba každému zabezpečiť. To, čo človek potrebuje najviac, mu nemôže byť zaručené zákonom. Aby žil naplno, je nevyhnutné niečo intímnejšie, čo môže byť dané iba ako dar: môžeme povedať, že človek žije láskou, ktorú mu môže sprostredkovať iba Boh, pretože On stvoril ľudskú bytosť na svoj obraz a podobu. Hoci sú teda materiálne dobrá užitočné a potrebné, tento druh spravodlivosti voči človeku mu nedáva úplnosť toho, čo mu patrí, pretože „ako človek potrebuje chlieb, tak ešte viac potrebuje Boha”. Je zrejmé, že materiálne dobrá sú osožné a nevyhnutné – nakoniec Ježiš sám sa venoval uzdravovaniu chorých, sýteniu zástupov, ktoré ho nasledovali a nepochybne odsudzoval ľahostajnosť, ktorá aj dnes ženie stovky miliónov ľudí na smrť pre nedostatok jedla, vody a liekov. Predsa však spravodlivosť „rozdeľovania“ neposkytuje ľudskému bytiu všetko, čo mu patrí. Viac ako chlieb totiž potrebuje Boha. Sv. Augustín hovorí: Ak „je spravodlivosť cnosťou, ktorá dáva každému, čo mu patrí, nie je spravodlivosťou zo strany človeka tá, ktorá vzďaľuje človeka od pravého Boha“ (De civitate Dei, XIX, 21).”

Položme si otázku, ktorou pokračuje pápežovo posolstvo: Odkiaľ pochádza nespravodlivosť? Ak chceme úprimne, sebakriticky hľadať a nájsť odpoveď, nie výhovorku či vinníka, ponúka sa nám citát z Markovho evanjelia: ... z ľudského srdca vychádzajú zlé myšlienky... (porov. Mk 7, 21) Prečo? Človek je oslabený hlbokým zranením, ktoré umenšuje jeho schopnosť spolunažívať s ostatými v jednote a láske, ba objavuje v sebe silu, ktorá ho zvádza uzavrieť sa do seba a stavať sa nad druhých, proti nim. Tento egoizmus je dôsledkom prvotného hriechu. Adam a Eva boli zvedení satanovou lžou. Tým, že si zobrali tajomné ovocie, porušili Božie prikázanie. Dôveru v lásku nahradili podozrievavosťou a rivalitou. Prijímanie a očakávanie od druhého v postoji dôvery zamenili za nástojčivú snahu brať a byť sebestačný (porov. Gn 3,1-6). Tu je pôvod nepokoja a neistoty. Pápež nám v našom uvažovaní ponúka ďalšiu otázku: Ako sa môže človek vymaniť z tohto popudu egoizmu a otvoriť sa láske?

“V srdci múdrosti Izraela nachádzame hlbokú spätosť medzi vierou v Boha, ktorý „z prachu dvíha chudobného”(Ž 113,7) a spravodlivosťou voči blížnemu. Veľmi dobre to vyjadruje slovo sedaqah, ktoré v hebrejčine označuje čnosť spravodlivosti. Sedaqah totiž na jednej strane znamená úplné akceptovanie vôle Boha Izraela, a na druhej strane spravodlivosť voči blížnemu (porov. Ex 20, 12-17), osobitne voči chudobným, cudzincom, sirotám a vdovám (porov. Dt 10, 18-19). Tieto dva významy sú vzájomne spojené, lebo dať chudobnému pre Izraelitu nie je nič iné ako povinná náhrada Bohu za súcit, ktorý mal s biedou svojho ľudu. Nie náhodou boli tabule Zákona dané Mojžišovi na hore Sinaj po prechode cez Červené more. Poslušnosť Zákonu totiž predpokladá vieru v Boha, ktorý ako prvý “počul volanie” svojho ľudu a “zostúpil, aby ho vyslobodil spod nadvlády Egypta”(porov. Ex 3,8). Boh je vnímavý k volaniu toho, kto je v núdzi, a ako odpoveď žiada, aby sme ho poslúchali: Vyžaduje spravodlivosť voči chudobnému (porov. Sir 4,4-5.8-9), cudzincovi (porov. Ex 22,20), otrokovi (porov. Dt 15, 12-18). Aby sme urobili krok ku spravodlivosti, je nevyhnuté zanechať ilúziu sebestačnosti, stav hlbokého uzatvorenia sa, ktorý je vlastným počiatkom nespravodlivosti. Inak povedané, potrebujeme hlbší “exodus”ako ten, ktorý urobil Boh s Mojžišom, oslobodenie srdca, ktoré slovo zákona nemá moc uskutočniť.”

Milí poslucháči, túto časť úvahy, ktorá bola akýmsi návratom ku koreňom, Svätý Otec ukončil otázkou, či existuje teda pre človeka nádej spravodlivosti. Odpoveďou je Kristus - Božia spravodlivosť. Spravodlivosť, pochádzajúca z milosti, kde nie človek je spasiteľom a neuzdravuje ani sám seba, ani druhých. Človek nie je zo svojej biedy oslobodený svojimi obetami, ale láskyplným gestom Boha. Tvárou v tvár spravodlivosti kríža sa môže človek búriť, lebo znamená ľudskú nesebestačnosť, závisloť na niekom inom, aby mohol byť sám sebou. Obrátiť sa ku Kristovi, veriť evanjeliu, znamená zrieknuť sa ilúzie sebestačnosti, objaviť a prijať skutočnosť, že potrebujeme iných, potrebujeme Boha, potrebujeme jeho odpustenie a priateľstvo.

„Tu sa teda chápe viera ako niečo úplne iné, než len skutočnosť pochopiteľná, jednoduchá, prirodzená: vyžaduje pokoru prijať, že potrebujem niekoho iného, aby ma oslobodil od toho, čo je „moje“, a daroval mi niečo čo je „jeho“. Toto sa deje najmä vo sviatostiach zmierenia a Eucharistie. Pôsobením Krista môžeme vojsť do „väčšej“ spravodlivosti, spravodlivosti lásky. Spravodlivosti toho, kto sa v ktorejkoľvek situácii pokladá skôr za dlžníka ako za veriteľa, pretože prijal viac, ako mohol dúfať. Vlastne sila tejto skúsenosti pobáda kresťana utvárať spravodlivú spoločnosť, kde všetci dostávajú to, čo je nevyhnutné k dôstojnému životu človeka, a kde je spravodlivosť oživovaná láskou.“

Vážení poslucháči, toľko z posolstva Benedikta XVI., ktorým sa naozaj môžeme cítiť oslovení, a ktoré nájdete v plnom znení aj na internetovej stránke Vatikánskeho rozhlasu.

Teraz chceme vašu pozornosť upriamiť na vyjadrenia a komentáre na toto posolstvo. Na tlačovej konferencii vo Vatikáne, kde bolo minulý týždeň 4. februára predstavené, vystúpil aj bývalý predseda Európskeho parlamentu a terajší prezident Nadácie Konrada Adenauera Hans-Gert Pöttering, ktorý okrem vyzdvihol to, čím môže posolstvo inšpirovať dnešných politikov:

“Potrebujeme európskeho ducha solidarity. A viac, než kedykoľvek predtým, potrebujeme európskeho ducha solidarity so všetkými ľuďmi a kultúrami v tomto svete. Toto sú dve najdôležitejšie sociálno-etické úlohy, ktorým Európska únia čelí.

Ako Hans-Gert Pöttering dodal, je presvedčený, že globálna solidarita nie je iba materiálnou záležitosťou:

„Spravodlivosť a pokoj, rozdeľovanie a poznávanie, bude medzi ľuďmi a krajinami tohto sveta existovať, ak budeme konať v solidarite a v bratstve aj pokiaľ ide o dialóg o viere a základe našej kultúry. Ak to budeme robiť, budeme hovoriť aj o pochopení kultúry spravodlivosti, ktorá je kultúram a náboženstvám vlastná.“

„Vzdať sa sebestačnosti a prijať naše poslanie s pokorou. Toto je kompas pre akúkoľvek politiku, ktorá sa hlási ku kresťanskej zodpovednosti".

Milí priatelia, toto naše uvažovanie ukončíme myšlienkou predsedu Pápežskej rady Cor Unum kardinála Paula Josefa Cordesa k pápežovmu posolstvu: „Pápežove slová sú predovšetkým pozvaním pre našu vôľu spoliehať sa na Boha a veriť v Neho“. -jk-