Zamyslenie nad liturgickými čítaniami na 5. nedeľu v Cezročnom období

Zamyslenie pripravil Marek Sopko, kňaz Rožňavskej diecézy, ktorý študuje teológiu na Lateránskej univerzite v Ríme.
Boh vždy túžil byť blízko človeku. Neustále na neho pamätá a uisťuje ho o svojej láske. Robí tak skrze slovo, ktorým sa prihovára napríklad prorokom a zjavuje im seba samého ako je to opísané v knihe  proroka Izaiáša. Izaiáš má videnie, v ktorom Boh zostupuje k nemu a ku svojmu ľudu; lem jeho rúcha, teda on sám vo svojej sláve, napĺňa chrám. Prorok je z tejto Božej blízkosti vyľakaný, veď prišiel sám Pán medzi svoj ľud. Prišiel ako „svätý, svätý, svätý“ (Iz 6,3). V tôni jeho prítomnosti sa Izaiáš sám sebe javí ako muž s nečistými perami, ktorý býva medzi ľudom s nečistými perami, hriešny medzi hriešnymi (por. Iz 6,5).
Hriešnosť Bohu nevadí, ale nás podivuhodným spôsobom odkazuje na neho. Keď prichádza Boh na stretnutie, zároveň s ním prichádza aj svetlo pravdy. Vtedy nám zjavuje seba samého, ale tiež nám zjavuje pravdu o nás samých. Áno sme hriešni, poznačení vlastným egoizmom a slabosťou. No keď prichádza Boh, dáva nám poznať, že tu sa príbeh našej duše nekončí. V každom stretnutí s ním sa totiž rodí príbeh nášho povolania, keď si nás „vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske“ (Ef 1,4). Prorokovi Jeremiášovi hovorí: Láskou odvekou som ťa miloval...(Jer 31,3) A prorokovi Izaiášovi zase: „Hľa, toto sa dotklo tvojich perí, zmizla tvoja vina a tvoj hriech je odstránený (Iz 6,7)!“ Bohu ide o vzťah, ktorý je takpovediac na život a na smrť. Pán na nás volá a prihovára sa nám v jeho slove, v modlitbe, tichu, liturgii, aby sme ho hľadali. Ukazuje nám, že podstatou života kresťana je hľadať jeho tvár. Je to profesia kresťana. Ale pripája sa k nej hneď to ďalšie, nájdeného Boha ukázať, ohlásiť a rozdať iným. Taká je Božia vôľa. Preto hovorí Boh Izaiášovi: „Koho mám poslať, kto nám pôjde (Iz 6,8)?“

Pán hľadá ľudí, ktorí by išli a pripravovali mu cestu. Aby hlásali jeho slovo a interpretovali ho; aby vo všedností dní dokázali iným upriamiť duchovný zrak na miesta kde sa môžu stretnúť s Pánom. Ktorí zjavia jeho tvár jednotlivcom, obnovia zápal a lásku v tých, ktorí už raz uverili a tým, ktorí blúdia, sprítomnia Krista, ktorý im daruje pokoj a nádej do života. Je to tajomstvo spolupráce Boha a človeka. Boh nám v nej dáva účasť na svojom myslení a konaní. Toto povolanie sa naplno konkretizuje v Ježišovi Kristovi a jeho službe. On, poslaný od Otca, ho zjavuje všetkým nám, a tak nám vysvetľuje tajomstvo nášho života a medziľudských vzťahov. Ukazuje nám Otcovu tvár, aby nás naučil dotknúť sa ho srdcom, učí nás v modlitbe, aby sme sa ho nebáli osloviť Abba, Otče.

Toto všetko sa prihodilo aj apoštolom, ktorí na jeho slovo znovu spustili siete. Do ich života vstúpil Boží Syn. Začal sa podobný príbeh ako už toľkokrát pred Petrom, Jánom Krstiteľom, prorokom Ozeášom, Aggeom, Jeremiášom, Izaiášom. Príbeh zvláštneho povolania pre spásu tohto sveta. Začínajúci poznaním hriešneho človeka pred svätým Bohom, pred ktorým človek prijíma jeho povolanie. Peter padol Ježišovi k nohám a povedal: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny (Lk 5,8).“

Prosíme ťa Pane, nauč nás rozumieť tvojej službe. Daj, aby sme sa nebáli, keď nás voláš vykročiť k ľuďom v dnešnom svete, aby sme im sprostredkovali Teba a dotkli sa ich tvojou láskou. Tvoja služba, nech sa stane!