Komentár Mons. Mariána Gavendu: Habitus non facit monachum
Dnešný komentár pripravil
Mons. Marián Gavenda:
Habitus non facit monachum, šaty nerobia mnícha,
hovorí známe príslovie, ktoré v celom znení dodáva: „barba non facit philosophum,...
sed telum erectum facit goliardum“ – ani brada nerobí filozofa, len vztýčená zbraň
robí bojovníka...
Milí poslucháči, nový rok, ktorý začal len pred pár dňami,
je už v plnom prúde. Ten už možno pohltil aj úvahy a predsavzatia, s ktorými sme doň
vstupovali. „Čo nás čaká a čo neminie“ - je tá najprirodzenejšia otázka zoči-voči
každej novej životnej etape. Vstup do posledného roku prvej dekády nového milénia
sprevádzalo mnoho úvah, od bulvárnych typovačiek až po odborné analýzy. Čo nás čaká
na duchovnom poli? Ak prekvapenia, tými sa nechajme prekvapiť. Ak nezostaneme pri
vonkajšom zdaní, niečo možno vytušiť aj zo signálov, ktoré sa už hlásia o slovo.
V duchovnom
prúdení mi bije do očí čosi, čo by som nazval ako „babylonizácia“, zmätenosť, a to
skôr pojmov ako jazykov. Veď napokon aj to dávne biblické pomätenie jazykov - v časoch
keď miesto do neba sa týčiaceho a Boha nahrádzajúceho európskeho mrakodrapu stavali
v Babylone veľkú vežu - podľa výkladu neznamenalo vznik nových rečí, ale vnútornú
nejednotu, to, že každý pod tým istým pojmom myslel na niečo iné, zmätok v hodnotách
a záujmoch. Rastúci zmätok, príslovečný pre jednotlivcov i spoločnosť, ktorá stratila
cieľ cesty, zasahuje a zaťahuje aj náboženskú sféru.
Prvú časť problému najlepšie
vystihuje ľudovo nazývané „miešanie hrušiek a orechov“. Rôzni teológovia a pseudoteológovia,
či takzvaní experti na cirkevnú problematiku, miešajú, čo môžu. Zápas o kríže na školách
s útokmi na černochov na Sicílii, náboženský dialóg s moslimským náboženstvom s polemikou
a napätím ohľadom statusu občanov moslimských krajín v európskych krajinách, právo
na výchovu vo vlastnom náboženstve s potrebou informovať žiakov aj o iných náboženstvách...
Hovoria pritom ako o „svojom názore, na ktorý majú slobodné právo“, ale takým tónom,
že vyznieva ako odpísaný hlupák, kto by si v mene tej istej slobody dovolil myslieť
niečo iné. A najmä v takom duchu, že cirkev, a medzi riadkami rozumej Katolícku cirkev,
tu je vždy hlavným vinníkom. Hrozí nová vlna obviňovania náboženstva z netolerancie,
ktorú však v skutočnosti zapríčiňuje neriešenie veľmi vážnych občianskych a nie náboženských
problémov. Extrémizmus je vždy chorý. Je to nesprávna reakcia na extrémnu situáciu.
To, že nachádza v ľuďoch podporu je však dôsledkom, že je chorá výchova, legislatíva,
sociálna a bezpečnostná politika, ktorá by mala extrémne situácie riešiť normálnym
spôsobom. Ako príklad naznačím len istú „pospolitosť“, ktorá sa spája s národnými
a náboženskými ideami. Čoraz väčšiu podporu však nachádza práve u občanov, ktorí sú
nahnevaní pre dôvody, ktoré nie sú ani národné, ani náboženské. Je to konkrétna skrytá
pasca. Či ju niekto naschvál nastavil alebo vznikla ako spontánna reakcia, nie je
podstatné. Hlavné je do nej nespadnúť. Pre veriacich je tento rastúci zmätok výzvou
vytvárať si na veci vyrovnaný postoj, nenechať sa zatiahnuť do zdanlivého boja za
dobrú vec a vedieť argumentovať aj v diskusii s inými. Zbavovať sa komplexu názorovej
menejcennosti a vsugerovaného pocitu spoločenského previnilca.
Ďalšia vec,
čo nás isto čaká a neminie, sú parlamentné voľby. Celkom isto ich budú predchádzať
dve tendencie. Prvou budú snahy sľubmi si získať hlasy veriacich. Všetci budú sľubovať
a všetkým pôjde navonok len o to najlepšie. Druhým úskalím bude riziko nechať sa pohltiť
politickou nenávisťou. Tá má dva dôsledky. Ako každá nenávisť, aj táto oslepuje rozum,
bráni hodnotiť veci vyvážene. Kto tvrdí, že jedni sú len dobrí a tí druhí iba zlí,
je celkom isto slepý. Druhé riziko číha na srdce. Je normálne, že tak, ako každé dobro
človeka poteší, skutočné zlo v ňom vyvolá buď bolesť alebo hnev. Keď si však zlo politika,
podnikateľa, mafiána, právnika vpustíme do srdca, pridávame sa fakticky na stranu
toho, koho zloba nás roztrpčuje. Sme plní jeho zloby a jej spolušíriteľmi. Práve ten
odporný politik, podnikateľ či mafián žije a pôsobí aj priamo v nás. Treba si pripomínať,
že v podstate stále ide o boj dobra a zla. Nenávistné horlenie za možno objektívne
dobrú vec znamená búrať ju v jej základoch.
Ďalšia oblasť sa priamo týka aj
„mníšskych šiat“. Je to prúdenie vo vnútri Cirkvi, kde to takpovediac sčiernieva.
Najlepšie to vidno v Ríme. Mladučkí seminaristi v elegantných čiernych oblekoch so širokými
čiernymi klobúkmi, odmeraná, neprimeraná, chladná dôstojnosť. Prejav obnovy, vonkajšie
vyznávanie vernosti Cirkvi? Alebo pokrytectvo a odporná zbožná pýcha? Kto to rozozná?
Jedno i druhé sa tak na seba podobá! Jediné riešenie: „strom sa pozná po ovocí“. Názorne
zvyknem duchovný vývoj vyjadrovať obrazom živej vody, ktorou je náuka evanjelia, sviatosti
ba Kristus sám. Túto vodu možno likvidovať dvomi spôsobmi. Môžeme ju vypariť, a to
spravil náboženský liberalizmus. Čo mohol, spochybnil, rozpustil, sprofanizoval...
V zúfalej snahe zachrániť, čo ešte zostalo, tu podsunul Rožkatý opačný extrém: vložiť
vodu do mrazničky, zakonzervovať, spútať ju slepo a bez zmyslu zachovávanými predpismi,
vonkajškovosťou, zbožným oblekom, za ktorý sa najľahšie skryjú nedostatky a neresti.
Ani z pary ani z ľadu sa však človek nenapije. Hoci obe skupenstvá majú v sebe čosi
z ozajstnej vody. Len ich treba znormalizovať. O cirkevnom odeve platí, čo o uniforme
všeobecne. Ak sa s ním človek vnútorne stotožní, ak ním navonok vyjadruje, čo vo vnútri
prežíva, stáva sa svedectvom, ohlasovaním a jeho nositeľa vychováva, formuje, aby
sa správal tak, aby to zodpovedalo jeho vnútornému presvedčeniu. Ak je zvonku nanútený,
potláča slobodu a človeka deformuje. Ak je dobrovoľne prijatý, no iba zvonku, stáva
sa nástrojom zradného pokrytectva, lacnou formou ako si vymáhať od úprimných ľudí
úctu a podporu a zakrývať ňou svoje pohodlie a biedu. Keď ide o druhých, „nesúďme,
aby sme neboli súdení“. Keď ide o nás, berme odev ako dvojsečnú zbraň a snažme sa
aby popri praktickom účely bol prostriedkom svedectva a formácie. A najmä čo sa odevu
týka, neide len o odev, „habitus non facit monachum“ ani formalizmus kresťana.