Katechéza Benedikta XVI.: „Menší bratia a Bratia kazatelia"
Vatikán (13. januára, 2010, RV) – Pápež Benedikt XVI. predniesol pri generálnej
audiencii v stredu 13. januára v Aule Pavla VI. vo Vatikáne nasledujúcu katechézu:
„Drahí bratia a sestry,
na začiatku nového roku nazrime do
kresťanských dejín, aby sme sa presvedčili, ako sa tieto dejiny vyvíjajú a ako môžu
byť obnovené. Môžeme v nich pozorovať, že svätci vedení Bohom sú autentickými reformátormi
života Cirkvi a spoločnosti. Ako učitelia skrze slovo a svedkovia skrze svoj príklad,
svätci dokážu podnecovať neustálu a dôkladnú obnovu Cirkvi, pretože sami sú hlboko
obnovení, sú v kontakte s opravdivou novosťou: s prítomnosťou Boha vo svete. Táto
potešujúca skutočnosť, že v každej generácii sa rodia svätci a prinášajú kreativitu
obnovy, neustále sprevádza dejiny Cirkvi, aj uprostred smutných a negatívnych prejavov
počas jej putovania. Vidíme naozaj, že v každom storočí sa rodia sily reformy a obnovy,
pretože Božia novosť je nepremožiteľná a dáva stále ďalšiu silu na ceste vpred. Tak
tomu bolo aj v 13. storočí, kedy sa zrodili a výnimočným spôsobom rozvinuli žobravé
rehole: vzor veľkej obnovy a novej historickej epochy. Volali ich tak preto, že ich
charakteristikou bolo „žobranie“, teda pokorné spoliehanie sa na materiálnu pomoc
ľudí pri prežívaní sľubu chudoby a rozvíjaní vlastného evanjelizačného poslania. Zo
žobravých reholí, ktoré vznikli v tomto období, najznámejšími a najdôležitejšími sú
Menší bratia a Bratia kazatelia, známi ako františkáni a dominikáni. Takto ich volajú
podľa ich zakladateľov, teda podľa svätého Františka z Assisi a Dominika z Guzman.
Títo dvaja veľkí svätci mali schopnosť inteligentne čítať „znamenia čias“, vytušiac
výzvy, ktoré v danom čase stáli pred Cirkvou.
Jednou z prvých výziev
bol rozmach rozličných skupín a hnutí veriacich, ktorí – hoci inšpirovaní legitímnou
túžbou autentického kresťanského života – sa často dostávali mimo cirkevného spoločenstva.
Boli v rozhodnej opozícii proti bohatej a krásnej Cirkvi, ktorá sa takou stala počas
rozkvetu mníšstva. V posledných katechézach som sa pozastavil pri mníšskej komunite
kláštora Cluny, ktorá vždy priťahovala mladých, a teda životné sily, ako aj materiálne
dobrá a bohatstvá. Tak logicky vyrástla Cirkev bohatá na majetky i nehnuteľnosti.
Proti tejto Cirkvi sa stavala myšlienka, že Kristus prišiel na zem chudobný a že skutočná
Cirkev by mala byť práve cirkvou chudobných; túžba po skutočnej kresťanskej autentickosti
sa tak postavila proti vtedajšej realite cirkevného života. Išlo o takzvané žobravé
(pauperistické) hnutia stredoveku. Ostro sa stavali proti spôsobu života kňazov a
rehoľníkov tej doby, obviňujúc ich, že zradili Evanjelium a že nepraktizujú chudobu
ako prvotní kresťania. Tieto hnutia postavili proti samotnému úradu biskupov akúsi
vlastnú „paralelnú hierarchiu“. Okrem toho, aby zdôvodnili svoje počínanie, rozširovali
doktríny nezlučiteľné s katolíckou vierou. Napríklad hnutie Katarov a Albigéncov znova
predložilo staré herézy, ako opovrhovanie a odmietanie materiálneho sveta: opozícia
proti bohatstvu sa rýchlo stáva opozíciou proti materiálnemu svetu ako takému – negáciou
slobodnej vôle a potom dualizmom, tvrdením o existencii druhého princípu, princípu
zla, ktorý je postavený na roveň Bohu. Tieto hnutia mali úspech, najmä vo Francúzsku
a v Taliansku, nielen pre svoju dobrú organizovanosť, ale aj preto, že označovali
skutočný neporiadok v Cirkvi, spôsobený nie príliš príkladným správaním viacerých
členov kléru.
Františkáni a Dominikáni, nasledujúc príklad svojich zakladateľov
naopak ukazovali, že je možné žiť evanjeliovú chudobu a evanjeliovú pravdu ako takú
bez toho, že by bolo potrebné oddeľovať sa od Cirkvi. Ukazovali, že Cirkev zostáva
skutočným, autentickým miestom Evanjelia a Svätého písma. Ba čo viac, Dominik a František
práve z intímneho spoločenstva s Cirkvou a s pápežstvom čerpali silu svojho svedectva.
Voľbou, ktorá bola celkom nová a originálna v dejinách zasväteného života, členovia
týchto rádov nielenže sa zriekali vlastníctva osobných dobier, ako robievali mnísi
od staroveku, ale nechceli ani, aby sa do vlastníctva ich spoločenstiev dostávali
pozemky a nehnuteľnosti. Chceli tak vydávať svedectvo skutočne striedmeho života,
byť solidárni s chudobnými a spoliehať sa jedine na Prozreteľnosť, žiť každý deň podľa
Prozreteľnosti a v dôvernom odovzdaní sa do Božích rúk. Tento osobný a komunitný štýl
žobravých reholí, spojený s úplným priľnutím k učeniu Cirkvi a k jej autorite, bol
veľmi ocenený pápežmi tej doby, ako boli Inocent III. a Honórius III., ktorí týmto
novým cirkevným skúsenostiam ponúkli svoju plnú podporu, rozpoznajúc v nich hlas Ducha.
A ovocie prišlo: žobravé skupinky, ktoré sa odlúčili od Cirkvi, sa vrátili do cirkevného
spoločenstva alebo sa postupne zmenšovali, až kým celkom nevymizli. Aj dnes, i keď
žijeme v spoločnosti, v ktorej často „mať“ znamená viac než „byť“, sú ľudia veľmi
citliví na príklady chudoby a solidarity, ktoré veriaci ponúkajú robiac odvážne rozhodnutia.
Aj dnes nechýbajú podobné iniciatívy: hnutia, ktoré vychádzajú skutočne z novosti
evanjelia a žijú ho radikálne i teraz, odovzdávajúc sa do rúk Božích, aby slúžili
blížnym. Svet, ako pripomínal Pavol VI. v Evangelii nuntiandi, rád počúva učiteľov,
keď sú zároveň svedkami. Toto je poučka, na ktorú nesmieme nikdy zabudnúť v diele
šírenia evanjelia: žiť ako prví to, čo ohlasujeme, byť zrkadlom Božej lásky.
Františkáni
a dominikáni boli svedkami, ale aj učiteľmi. Vskutku, druhou potrebou, veľmi rozšírenou
v ich dobe, bola potreba náboženského vyučovania. Mnohí laickí veriaci, ktorí žili
v rýchlo sa rozvíjajúcich mestách, túžili praktizovať duchovne intenzívny kresťanský
život. Snažili sa teda prehlbovať poznanie viery a nechať sa viesť na namáhavej, ale
oduševňujúcej ceste svätosti. Žobravé rehole vedeli skvelým spôsobom vyjsť v ústrety
i tejto potrebe: ohlasovanie evanjelia v jednoduchosti a v jeho hĺbke a veľkosti bolo
jedným cieľom, azda hlavným cieľom ich hnutia. S veľkým zápalom sa venovali ohlasovaniu.
Veľmi početnými boli veriaci, ktorí často tvorili skutočné davy, zhromaždení na počúvaniu
kazateľov v kostoloch a na verejných miestach – spomeňme si napríklad na sv. Antona.
Hovorilo sa o témach blízkych životu ľudí, najmä o praxi teologálnych a morálnych
čností, s konkrétnymi príkladmi, ktoré boli ľahko pochopiteľné. Okrem toho sa vyučovali
spôsoby ako vyplniť život modlitbou a zbožnosťou. Napríklad Františkáni veľmi rozšírili
úctu ku Kristovmu božstvu v úsilí nasledovať Pána. Neprekvapuje preto, že veľký počet
veriacich, mužov aj žien sa nechával sprevádzať na tejto ceste bratmi františkánmi
a dominikánmi, ktorí boli vyhľadávanými a cenenými duchovnými vodcami a spovedníkmi.
Zrodili sa tak združenia laických veriacich, ktorí sa nechávali inšpirovať duchovnosťou
sv. Františka a Dominika, prispôsobenou k ich životnému stavu. Ide o Tretí rád, tak
františkánsky ako dominikánsky. Inými slovami, ponuka „laickej svätosti“ si získala
mnohých ľudí. Ako pripomenul II. vatikánsky koncil, povolanie k svätosti nie je rezervované
pre niektorých, ale je univerzálne (por. Lumen gentium, 40). Vo všetkých životných
stavoch, podľa potrieb každého z nich, sa nachádza možnosť žiť evanjelium. Aj dnes
každý kresťan musí sa snažiť o „vysokú mieru kresťanského života“, nech už patrí ku
ktorémukoľvek stavu.
Dôležitosť žobravých reholí v stredoveku rástla natoľko,
že laické inštitúcie – ako pracovné organizácie, staroveké korporácie, cechy a samotné
verejné autority –obracali sa často na duchovné rady členov týchto rádov pri písaní
svojich pravidiel a niekedy aj pri riešení vnútorných alebo vonkajších sporov. Františkáni
a dominikáni sa stali duchovnými vodcami stredovekých miest. S veľmi dobrou intuíciou
dali do pohybu pastoračnú stratégiu prispôsobenú premenám spoločnosti. Pretože mnohí
sa sťahovali z dedín do miest, zakladali svoje konventy nie viac vo vidieckych oblastiach,
ale v mestských zónach. Aby mohli rozvinúť vlastné aktivity pre dobro duší, premiestnili
sa podľa pastoračných potrieb. Ďalším a celkom inovatívnym rozhodnutím bolo, že žobravé
rehole opustili princíp stability, klasický pre staroveké mníšstvo, aby tak začali
nový spôsob života. Menší bratia i Kazatelia cestovali z jedného miesta na druhé s
misijným zápalom. Následkom toho si stanovili spôsob organizácie života odlišný od
spôsobu väčšiny rehoľných rádov. Namiesto tradičnej autonómie, ktorú požíval každý
kláštor, dávali viac dôležitosti reholi ako takej a generálnemu predstavenému, ako
aj štruktúre provincií. Takto boli žobravé rády viac otvorené pre potreby univerzálnej
Cirkvi. Táto flexibilita umožnila vysielanie bratov, ktorí boli najvhodnejší pre rozvoj
zvláštnych poslaní: žobravé rády tak dosiahli severnú Afriku, Blízky východ a severnú
Európu. S touto flexibilitou sa obnovil misijný dynamizmus.
Ďalšou
veľkou výzvou boli kultúrne premeny odohrávajúce sa v tomto čase. Nové otázky oživovali
diskusiu na univerzitách, ktoré sa zrodili v 12. storočí. Menší bratia i Kazatelia
neváhali prijať aj túto úlohu a ako študenti i profesori vstupovali na v tom čase
najslávnejšie univerzity, vytvárali študijné centrá, produkovali texty veľkej hodnoty,
priviedli na svet skutočné myšlienkové školy, boli protagonistami scholastickej teológie
v jej najlepších časoch, mali významný vplyv na rozvoj myslenia. Najväčší myslitelia,
svätý Tomáš Akvinský a svätý Bonaventúra, boli žobravými mníchmi, pracujúcimi s týmto
dynamizmom novej evanjelizácie, ktorá obnovila aj odvahu myslenia v dialógu medzi
vierou a vedou. Aj dnes existuje „láska pravdy a v pravde“, „intelektuálna láska“,
ktorú treba praktizovať, aby boli osvietené mysle a spojila sa viera s kultúrou. Horlivosť
františkánov a dominikánov na stredovekých univerzitách je pozvaním, drahí veriaci,
aby sme boli prítomní na miestach, kde sa kultivuje poznanie, aby sme s rešpektom
a presvedčením predkladali svetlo evanjelia pre základné otázky, ktoré zaujímajú človeka,
jeho dôstojnosť a večný osud. Mysliac na úlohu františkánov a dominikánov v stredoveku,
na duchovnú obnovu, ktorú vzbudili, na závan nového života, ktorý sprostredkovali
svetu, jeden rehoľník povedal: „V tom čase svet starol. Dva rády sa však zrodili
v Cirkvi a obnovili jej mladosť – ako mladosť, ktorá sa obnovuje orlovi“
(Burchard d´Ursperg, Chronicon).
Drahí bratia a sestry, vzývajme
práve na začiatku tohto roku Ducha Svätého, večnú mladosť Cirkvi: nech dá pocítiť
každému naliehavosť vydávania odvážneho a jednotného svedectva evanjeliu, aby nechýbali
svätí, ktorí dajú znovu zažiariť Cirkvi ako neveste vždy čistej a krásnej, bez škvrny
a vrásky, schopnej neodolateľne pritiahnuť svet ku Kristovi, k jeho spáse.“ –mk-