Homília Benedikta XVI. pri udeľovaní krstu v Sixtínskej kaplnke
Vatikán (10. januára, RV) - V nedeľu Krstu Pána pri svätej omši spojenej
s udeľovaním krstu deťom v Sixtínskej kaplnke predniesol pápež Benedikt XVI. homíliu,
ktorá nasleduje v plnom znení.
Drahí bratia a sestry! Aj tento
rok, na sviatok Krstu Pána, mám veľkú radosť, že môžem udeliť sviatosť krstu niekoľkým
novorodencom, ktorých rodičia predstavujú Cirkvi. Vitajte, drahí otcovia a mamy týchto
maličkých, a tiež aj vy krstní rodičia, priatelia a príbuzní, ktorí ich sprevádzate.
Vzdajme vďaku Bohu za to, že dnes povoláva týchto sedem dievčat a sedem chlapcov,
aby sa stali jeho synmi v Kristovi. Obklopujme ich modlitbou a láskou a prijmime ich
s radosťou v kresťanskej komunite, ktorá je oddnes aj ich rodinou.
Sviatkom
Ježišovho krstu pokračuje cyklus zjavení Pána, ktorý sa začal na Vianoce narodením
vteleného Slova v Betleheme, a ktoré kontemplovali Mária, Jozef a pastieri v pokore
jasličiek. Pokračovali dôležitou etapou v Epifánii, keď sa Mesiáš prostredníctvom
Mudrcov ukázal všetkým ľuďom. Dnes sa Ježiš ukazuje na brehu rieky Jordán Jánovi a
Izraelskému ľudu. Je to prvá príležitosť, keď už ako zrelý muž vstupuje na verejnú
scénu po svojom odchode z Nazaretu. Nachádzame ho pri Krstiteľovi, ku ktorému prichádza
veľa ľudí, v nezvyčajnej scéne. V evanjeliovom úryvku, ktorý sme si pred chvíľou vypočuli,
svätý Lukáša na prvom mieste zvýrazňuje, že ľud „žil v očakávaní” (3,15). Takýmto
spôsobom zdôrazňuje očakávanie Izraela. V týchto ľuďoch, ktorí zanechali domovy a
každodennú prácu, zachytáva hlbokú túžbu po rozdielnom svete a nových slovách. A zdá
sa, že nachádzajú odpoveď práve v prísnych a náročných slovách, ktoré sú ale plné
nádeje Predchodcu. Jeho je krst pokánia, znamenie, ktoré vyzýva k obráteniu, k zmene
života, pretože sa blíži ten, ktorý „bude krstiť Duchom Svätým a ohňom“ (3,16). A
je pravdou, že nemôžeme ašpirovať na nový svet a zostať ponorení v egoizme a zvykoch
spojených s hriechom. Aj Ježiš opúšťa dom a pravidelné práce, aby prišiel k Jordánu.
Prichádza doprostred zástupu, ktorý počúva Krstiteľa a postaví sa do radu, ako všetci
ostatní, aby bol pokrstený. Hneď ako ho Ján videl prichádzať vytušil, že v tomto Človeku
je niečo jedinečné, že je to ten tajomný Iný, ktorého očakával a ku ktorému smeroval
celý jeho život. Chápe, že stojí pred niekým, kto je väčší ako on a že nie je hodný
rozviazať mu ani remienky na sandálach.
Ježiš sa pri Jordáne ukazuje
s výnimočnou pokorou, ktorá pripomína chudobu a jednoduchosť Dieťaťa položeného do
jaslí a anticipuje pocity s ktorými na konci svojich pozemských dní bude umývať nohy
apoštolom a podstúpi strašné poníženie kríža. Boží Syn, ten, ktorý je bez hriechu,
sa postaví medzi hriešnikov, ukazuje blízkosť Boha k ceste obrátenia človeka. Ježiš
berie na svoje plecia váhu viny celého ľudstva, začína svoje poslanie postaviac sa
na miesto hriešnikov v perspektíve kríža.
Zatiaľ čo pohrúžený do modlitby
vychádza po krste z vody, otvárajú sa nebesia. Je to chvíľa, na ktorú čakali zástupy
prorokov. „Kiež by si prelomil nebesá a zostúpil!” vzýval Izaiáš (63,19). Podľa svätého
Lukáša sa zdá, že v tejto chvíli je táto modlitba vypočutá. Vskutku, „otvorilo sa
nebo a zostúpil na neho Duch Svätý” (3,21-22) a zazneli slová, ktoré predtým nikdy
nebolo slýchať: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie” (v. 22). Ježiš, vychádzajúc
z vody, ako to uvádza sv. Gregor Naziánsky, „videl ako sa nebesia otvorili, tie nebesia,
ktoré Adam pre seba a pre celé svoje potomstvo uzavrel” (príhovor 39 ku Krstu Pána,
PG 36). Otec, Syn a Duch Svätý zostupujú medzi ľudí a zjavujú nám ich lásku, ktorá
je spásou. Ak anjeli oznamujú pastierom zvesť o narodení Spasiteľa a hviezda Mudrcom,
ktorí prišli z Východu, teraz je to hlas samotného Otca, ktorý ukazuje ľuďom na prítomnosť
jeho Syna vo svete, a ktorý pozýva, aby sme pozerali na vzkriesenie, na víťazstvo
Krista nad hriechom a smrťou.
Radostné ohlasovanie evanjelia je odrazom
tohto hlasu, ktorý zostupuje zhora. Pavol má pravdu, keď tak ako sme to počuli v druhom
čítaní, píše Títovi: „Veď zjavila sa Božia milosť na spásu všetkým ľuďom” (2,11).
Evanjelium je totiž pre nás milosťou, ktorá dáva radosť a zmysel životu. Ona, pokračuje
apoštol, „nás vychováva, aby sme sa zriekli bezbožnosti a svetských žiadostí a žili
v tomto veku triezvo, spravodlivo a nábožne” (v.12). Vedie nás to k šťastnejšiemu,
krajšiemu a solidárnejšiemu životu, k životu podľa Boha. Môžeme povedať, že dnes aj
pre tieto deti sa otvárajú nebesia. Prijmú dar milosti krstu a Duch Svätý v nich bude
prebývať ako v chráme a v hĺbke premení ich srdce. Od tej chvíle Otcov hlas aj ich
bude nazývať svojimi synmi v Kristovi a vo svojej rodine, ktorou je Cirkev, daruje
každému vznešený dar viery. Tento dar, ktorý teraz nemôžu naplno pochopiť, bude vložený
do ich srdca, ako semienko plné života, ktoré bude čakať, aby vyklíčilo a prinieslo
ovocie. Dnes budú pokrstení vo viere Cirkvi, vyznanej rodičmi, krstnými rodičmi a
prítomnými kresťanmi, ktorí ich budú viesť za ruku ku Kristovi. Obrad krstu od začiatku
upriamuje pozornosť na tému viery, keď celebrant pripomína rodičom, že žiadajúc krst
pre vlastné deti, berú na seba záväzok „vychovávať ich vo viere”. Táto úloha sa rodičom
a krstným rodičom pripomína ešte silnejším spôsobom v tretej časti obradu, ktorá začína
slovami adresovanými práve im: „Usilujte sa vychovávať tieto deti tak, aby sa v nich
božský život stále zveľaďoval. Ak ste teda v duchu viery ochotní vziať na seba túto
úlohu... vyznajte vieru v Ježiša Krista. V tejto viere sa udeľuje deťom krst“.
Slová
obradu istým spôsobom napovedajú, že vyznanie viery a vzdanie sa hriechu zo strany
rodičov a krstných rodičov predstavujú potrebný predpoklad, aby Cirkev mohla udeliť
krst ich deťom. A tesne pred tým, ako sa leje voda na hlavu novorodenca je ďalšie
pripomenutie viery. Celebrant kladie poslednú otázku: „Chcete teda, aby vaše dieťa
prijalo krst vo viere Cirkvi, ktorú sme teraz všetci vyznali?“. A iba po ich kladnej
odpovedi je udelená sviatosť. Aj vo vysvetľujúcich obradoch - pomazanie krizmou, odovzdanie
bielej košieľky a zapálenej sviece, gesta „Effeta“ - má viera centrálne postavenie.
„Dbajte o to - hovorí text, ktorý sprevádza zažatie sviece – aby vaše deti… žili vždy
ako deti svetla, aby vytrvali vo viere a išli so všetkými svätými v ústrety Pánovi”.
„Nech ti Pán Ježiš – uvádza opäť celebrant v obrade „Effeta“ – dá schopnosť čo najskôr
počuť jeho slovo a vyznávať tvoju vieru na chválu a slávu Boha Otca“. Všetko potom
korunuje záverečné požehnanie, ktoré opäť pripomína rodičom ich snahu byť pre svoje
deti „prvými svedkami viery“.
Drahí priatelia, tieto deti majú dnes
veľký deň. Krstom, ktorým sa stali účastnými na smrti a zmŕtvychvstaní Krista, začínajú
s ním radostné a nadšené dobrodružstvo učeníka. Liturgia ho predstavuje ako skúsenosť
svetla. Keď Cirkev každému z nich odovzdáva zažatú sviecu, uvádza: „Prijmite svetlo
Kristovo!“ Krst osvecuje Kristovým svetlom, otvára oči jeho nádhere a vovádza do Božieho
tajomstva prostredníctvom božieho svetla viery. Deti, ktoré pokrstíme, budú kráčať
vo svetle tejto viery po celý život, a to s pomocou rodičov a krstných rodičov. Práve
oni budú musieť živiť svojimi slovami a svedectvom svojho života plamene viery detí,
aby mohla zažiariť v tomto našom svete, ktorý často tápe v temnotách pochybností,
a priniesť svetlo evanjelia, ktoré je životom a nádejou. Iba tak, ako dospelí, budú
môcť vyznať s plným vedomím slová, ktoré sa nachádzajú na konci vyznania viery v krstnom
obrade: „Toto je naša viera. Toto je viera Cirkvi. Túto vieru vyznávame a ona je našou
slávou v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi“.
Viera je aj v našich dňoch
darom, ktorý musíme objavovať, pestovať a svedčiť o ňom. Nech každému z vás Pán touto
slávnosťou krstu dá prežívať krásu a radosť z toho, že sme kresťanmi, aby sme tak
mohli uviesť pokrstené deti k plnej príslušnosti ku Kristovi. Zverme týchto maličkých
do materského príhovoru Panny Márie. Prosme ju, aby oblečení do bieleho odevu, ktorý
je znamením novej dôstojnosti Božích synov, boli počas celého života vernými Kristovými
učeníkmi a odvážnymi svedkami evanjelia. Amen. -lm-