P. Milan Bubák: Vianoce, sviatky komunikácie

V 6. diele cyklu Spiritualita súčasného človeka nám P. Milan Bubák SVD predstavuje Vianoce ako sviatky komunikácie. Dokonalým vzorom komunikácie je Ježiš, v ktorom nám Boh komunikuje sám seba. 

6. Vianoce, sviatky komunikácie 

Naposledy sme si hovorili o náboženstve ako o vzťahu; „náboženstvo je vzťah“, povedali sme si. Využime dnes ešte atmosféru Vianoc a poďme v tejto téme pokračovať. Dnes si povieme o tom, čo je pre vzťah najdôležitejšie: o komunikácii. Vianoce by sme totiž mohli nazvať aj sviatkami komunikácie. A to z dvoch dôvodov: 1) Boh sa nám dal definitívne spoznať, t.j. ukázal nám, kto je a ako vyzerá a 2) takto nám dal lekciu ako i my máme v našich vzťahoch rásť a umožňovať iným, aby nás spoznávali. Inými slovami, na Bohu a na tom, čo urobil pre nás na Vianoce, máme najlepší príklad toho, ako aj my môžeme spolu čo najúčinnejšie komunikovať tak, aby sme sa v našich vzťahoch zbližovali. Poďme však na to po poriadku.



Autor listu Hebrejom na jeho samom začiatku hovorí „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril v minulosti Boh naším Otcom ústami prorokov. V poslednom čase prehovoril k nám ústami Syna…“ (1, 1-6). Čo tieto tajomné slová znamenajú?

Znamenajú toľko, že Boh sa usilovať od začiatku vekov, vlastne odvtedy, čo sme si to s ním obrazne povedané rozhádzali, dať ľuďom najavo čo najviac o sebe samom. Robil to cez svoje stvorenie, ale aj tým, že im zjavoval svoje myšlienky prostredníctvom rozličných ľudí, hlavne prorokov. No zdá sa, že to nestačilo. Ľudia mu buď nerozumeli alebo nechceli rozumieť. Preto sa rozhodol pre inú metódu, totiž „ísť priamo so svojou kožou na trh“, ako by sme povedali slovami ľudového príslovia. Boh sa rozhodol, že sa stane jedným z nás. Rozhodol sa pre to, čo v misijnej terminológii nazývame slovom insercia, t.j. zasunutie sa, kompletné začlenenie sa do prostredia tých, s ktorými žijeme. Rozhodol sa pre stať sa jedným z nás, byť a prebývať s nami najintímnejšej možnej blízkosti.



Pred pár rokmi som bol na jednej konferencii o spravodlivosti a pokoji a integrite stvorenia v Lisabone. Súčasťou konferencie bola návšteva slumov (chatrčí) na okraji mesta. Bol som, z toho, čo som videl šokovaný. Lisabon bol krásnym mestom. V tom čase sa v ňom čulo stavalo, pretože sa blížila svetová výstava (bola r. 1998). No toto bola chudoba v tej najextrémnejšej podobe. Takým ostrovom občerstvenia bola pre nás komunita Malých sestier Ježišových, ktoré žili uprostred týchto chudobných, životným štýlom presne takým, aký viedli oni. Bolo to povzbudzujúce. Bolo to, o čom píše sv. Pavol v liste Filipanom, keď hovorí o Kristovi: „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom...“ (2, 6-7). Pavol tu používa grécke slovo kenosis, vyprázdniť sa. Vyprázdnil sa zo seba samého, zo svojho božstva a prijal prirodzenosť sluhu.



Toto je veľmi dôležité vedieť, nielen preto, aby sme vedeli, kto je Boh, ale aj pre to, aby sme vedeli, ako musí vyzerať účinná komunikácia. Ježiš prijal svoje človečenstvo naplno. Hoci tento fakt nikdy nebolo ľahké naplno pochopiť a prijať, a okolo neho sa rozvinulo množstvo teologických debát, niekedy veľmi horúcich, on je predsa realitou a nemožno sa ho zrieknuť, lebo patrí k podstate kresťanstva. Ježiš – Boh – sa stal ako my, zo všetkým tým, čo k tomu patrí. Mal emócie, mal pochybnosti, mal problémy s rozhodovaním, mal svoje čierne chvíle a neistoty. Mal toto všetko a ani na chvíľu z toho neutiekol, napríklad povedzme v pri rozhodovaní: nestalo sa, že by bol na chvíľu použil výhody svojho božstva: že by vtedy, keď nevedel ako sa rozhodnúť, si poslúžil nejakým nadprirodzeným svetlom. Neurobil to preto, lebo my ľudia také niečo nemáme možnosť urobiť. A on chcel byť ako my. Prijal teda naplno svoje človečenstvo, svoje „ja“, so všetkým tým, čo k tomu patrilo, a ani nachvíľu sa toho nezriekol.



Keď toto svoje „ja“ Ježiš prijal, potom sa aj otvoril. Potom začal rozprávať o sebe, o svojich pocitoch, úzkostiach, strachoch. Ježiš hovorí v Jánovom evanjeliu, že už nás nenazýva sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán, ale že nás nazval priateľmi, pretože nám zvestoval všetko, čo počul od svojho Otca. Otvoril sa pred nami, ako pred priateľmi. A zvestoval nám všetko, úplne všetko. A v tomto spočíva pravá komunikácia, v zvestovaní všetkého, čo je v mojom vnútri.

V tejto Božej komunikácii s nami ľuďmi sa nachádza jedna zaujímavá skutočnosť. Totiž, že on vlastne nekomunikoval s nami, ale že „on komunikoval seba nám“. Keď my komunikujeme, je možné, že komunikujeme svoje myšlienky, svoje postoje, svoje názory, svoje presvedčenia. Ale pri tom všetkom môžeme nekomunikovať seba samých. Napríklad v koľkých manželstvách vie manželka, ako zmýšľa jej manžel, aké má postoje, politické názory, pracovné presvedčenia a podobne, ale pritom má dojem, že žije s úplným cudzincom. Alebo koľkí mladí ľudia, ktorí práve dospievajú, vedia o svojich rodičoch všetko, a pritom nevedia, čo je v nich, čo za ľudí sú títo jeho rodičia. Alebo koľkí veriaci môžu to isté povedať o svojom kňazovi v kostole, občania o svojich politikoch, snúbenci vzájomne o sebe, a pod.



Komunikovať s niekým ešte nemusí znamenať komunikovať. Správna komunikácia začína vtedy, keď sa znížim na úroveň toho, s kým komunikujem a keď mu poviem, kto som. A to nielen v zmysle tom, že sa mu predstavím, ale aj v zmysle tom, že mu poviem, čo prežívam, keď sa on voči mne tak a tak zachoval, že čo všetko sa odohráva vo mne, keď ten alebo ten robí tak alebo tak. Komunikovanie vlastne ani nie tak veľmi o myšlienkach, ako skôr o svojich pocitoch. A komunikovať niekomu svoje pocity bude znamenať stať sa veľmi zraniteľným. No to je riziko, ktoré je nevyhnutné na to, aby naše vzťahy a naša vzájomná blízkosť navzájom rástli.



A presne týmto sa stal Boh. Stal sa na Vianoce zraniteľným, tak ako sme my. A stal sa zraniteľným predovšetkým voči nám, a my sme ho začali zraňovať. No to mu neprekážalo komunikovať sa nám ešte viacej. Takýto je teda Boh. Na Vianoce sa nám v Ježišovi začal Boh zjavovať v celej svojej kompletnosti a úplnosti. Ak máme pochybnosti vedieť, aký je Boh, potom nám stačí pozrieť sa na Ježiša. Na Ježišovi môžeme o Bohu vyčítať všetko. A hlavne môžeme sa na ňom i my naučiť navzájom komunikovať.

Milan Bubák, SVD