Homília Benedikta XVI. na slávnosť Panny Márie Bohorodičky
Vatikán (1. januára, RV) - Pri liturgickej slávnosti Panny Márie Bohorodičky
1. januára 2010 v Bazilike sv. Petra sa Benedikt XVI. prihovoril veriacim nasledujúcou
homíliou:
Ctení bratia, vážení páni a dámy, drahí bratia a sestry!
V prvý deň nového roku máme tú milosť a radosť, že slávime Najsvätejšiu Božiu
Matku a zároveň Svetový deň pokoja. V obidvoch prípadoch oslavujeme Krista, Božieho
Syna, narodeného z Panny Márie, ktorý je našim pravým pokojom! Všetkým vám, ktorí
ste sem prišli - zástupcom národov sveta, Rímskej a univerzálnej Cirkvi, kňazom a
veriacim, ako aj všetkým tým, ktorí sú s nami spojení prostredníctvom rozhlasu a televízie,
opakujem slová starobylého požehnania: Nech k vám Pán obráti svoju tvár a nech vám
udelí pokoj! (por. Num 6,26). A práve tému Tváre a tvárí, chcem dnes rozvinúť vo svetle
Božieho slova - Božej tváre a tvárí ľudí - je to téma, ktorá nám ponúka aj kľúč k
pochopeniu problému pokoja vo svete.
Dnes sme mohli počuť - ako v
prvom čítaní z knihy Numeri - tak aj v responzóriovom žalme, niektoré vyjadrenia,
ktoré obsahujú metaforu tváre, ktorá sa vzťahuje na Boha: „Nech ti Pán ukáže jasnú
tvár a nech ti je milostivý!“ (Num 6,25); „Bože buď nám milostivý a žehnaj nás; a
tvoja tvár nech žiari nad nami, aby sa tvoja cesta stala známou na zemi a tvoja spása
medzi všetkými národmi.“ (Ž 67,2-3). Tvár je dokonalým vyjadrením osoby, ona ju robí
rozpoznateľnou a prostredníctvom nej presvitajú pocity, myšlienky, úmysly srdca. Boh
je vo svojej prirodzenosti neviditeľný, napriek tomu však Biblia aj na neho používa
tento obraz. Odhalenie tváre je prejavom jeho dobrotivosti, zatiaľ čo jej skrytie
znamená prejav hnevu a nevôle. Kniha Exodus hovorí, že „Pán sa však rozprával s Mojžišom
z tváre do tváre, ako keď sa niekto rozpráva so svojím priateľom“ (Ex 33,11) a rovnako
Mojžišovi Pán prisľúbi svoju blízkosť veľmi jedinečným vyjadrením: „Moja tvár pôjde
s vami a darujem ti pokoj“ (Ex 33,14). Žalmy nám predstavujú veriacich, ako tých,
ktorí hľadajú Božiu tvár (por. Ž 27,8; 105,4) a ktorí sa ju snažia vidieť v bohoslužbe
(por Ž 42,3) a hovoria nám, že „ľudia statoční“ ju budú „kontemplovať“ (Ž 11,7).
Celé
biblické rozprávanie môžeme čítať ako postupné odhaľovanie Božej tváre, až po dosiahnutie
jeho úplného ukázania sa v Ježišovi Kristovi. „Ale keď prišla plnosť času - pripomenul
nám aj dnes apoštol Pavol - Boh poslal svojho Syna“ (Gal 4,4). A hneď dodáva: „narodeného
zo ženy, narodeného pod zákonom“. Božia tvár na seba zobrala ľudskú tvár a nechala
sa vidieť a spoznať v synovi Panny Márie, ktorú z tohto dôvodu uctievame s titulom
„Božia Matka“. Tá, ktorá zachovala vo svojom srdci tajomstvo božieho materstva, bola
prvá, ktorá videla tvár Boha, ktorý sa stal človekom v malom plode jej lona. Matka
má úplne špeciálny, jedinečný a istým spôsobom aj exkluzívny vzťah s práve narodeným
synom. Prvou tvárou, ktorú dieťa vidí, je tvár matky a tento pohľad je rozhodujúci
pre jeho vzťah k životu, so sebou samým, s ostatnými, s Bohom; je rozhodujúci, aby
sa on mohol stať „synom pokoja“ (Lk 10,6). Medzi rôznymi typológiami ikon Panny Márie
v byzantskej tradícii je jedna, ktorá sa nazýva „nežná“ a ktorá zobrazuje Ježiška
s tvárou opretou - líce o líce - o tvár Matky. Dieťa pozerá na Matku, a tá pozerá
na nás, skoro by sme povedali, akoby chcela odzrkadľovať Božiu nežnosť smerom k tomu,
kto sa na obraz pozerá, nežnosť, ktorá do nej zostúpila z neba a vtelila sa do toho
Syna človeka, ktorého drží v náručí. V tejto mariánskej ikone môžeme kontemplovať
niečo zo samotného Boha: znamenie nevýslovnej lásky, ktorá ho priviedla k tomu, aby
„dal svojho jednorodeného Syna“ (Jn 3,16). Tá istá ikona nám však ukazuje v Márii
tvár Cirkvi, ktorá odráža na nás a na celý svet Kristovo svetlo, Cirkvi, prostredníctvom
ktorej prichádza ku každému človeku radostná zvesť: „Už nie si otrok, ale syn“ (Gal
4,7) - ako to opäť čítame u svätého Pavla.
Bratia v biskupskej a kňazskej
službe, páni veľvyslanci, drahí priatelia! Meditovať nad tajomstvom Božej tváre a
tváre človeka, to je privilegovaná cesta, ktorá vedie k pokoju. Tá totiž začína úctivým
pohľadom, ktorý uznáva v tvári toho druhého osobu, akákoľvek by bola farba jej pleti,
jej národnosť, jej jazyk, jej náboženstvo. Ale kto, ak nie Boh, môže zaručiť, mohli
by sme povedať, „hĺbku“ ľudskej tváre? V skutočnosti iba ak máme v našom srdci Boha,
sme schopní zachytiť v tvári druhého ľudského brata, nie prostriedok, ale cieľ, nie
protivníka alebo nepriateľa, ale ďalšieho mňa samého, ďalšie spodobenie nekonečného
tajomstva ľudského bytia.
Naše vnímanie sveta a osobitne tých, ktorí
sú nám podobní, závisí v zásade od prítomnosti Ducha Svätého v nás. Je to určitý druh
rezonancie: kto má prázdne srdce, nevníma iné, než ploché obrazy pozbavené hĺbky.
Naopak, čím viac v nás prebýva Boh, tým viac sme tiež vnímaví na jeho prítomnosť v tom
čo nás obklopuje: vo všetkých stvoreniach a osobitne v iných ľuďoch, hoci nezriedka
práve ľudská tvár, poznačená tvrdosťou života a zlom, sa môže stať náročnou na docenenie
a na to, aby bola prijatá ako zjavenie, epifánia Boha. Oprávnene teda na to, aby
sme sa navzájom uznali a rešpektovali v tom, čím v skutočnosti sme, čiže ako bratia,
potrebujeme byť vo vzťahu k tvári jedného spoločného Otca, ktorý nás všetkých miluje,
bez ohľadu na naše limity a na naše chyby.
Od útleho veku je dôležitá
výchova k úcte k iným, aj vtedy, keď sa od nás líšia. Dnes možno stále bežnejšie stretať
školské triedy zložené z detí rozličných národností, no aj v iných prípadoch sú ich
tváre proroctvom toho ľudstva, ktoré sme povolaní formovať ako rodinu rodín a národov.
Čím menšie sú tieto deti, tým viac v nás vyvolávajú nehu a radosť svojou nevinnosťou
a bratstvom, ktoré sa nám zdajú evidentné. Bez ohľadu na rozdiely medzi nimi plačú
a smejú sa rovnakým spôsobom, majú tie isté potreby, spontánne komunikujú, spoločne
sa hrajú... Tváre detí sú ako odraz Božieho pohľadu na svet. Prečo teda zhasínať ich
úsmevy? Prečo vnášať jed do ich sŕdc? Žiaľ, ikona nežnej Božej Matky nachádza svoj
tragický protiklad v bolestných obrazoch toľkých detí a ich matiek vydaných napospas
vojnám a násilnostiam: ľudia na úteku, utečenci, nútení migranti. Tváre prepadnuté
od hladu a od chorôb, tváre znetvorené bolesťou a zúfalstvom. Tváre nevinných maličkých
sú tichou výzvou k našej zodpovednosti: pred ich bezbrannou situáciou padajú všetky
falošné ospravedlňovania vojny a násilia. Musíme sa jednoducho obrátiť k projektom
pokoja, odložiť zbrane každého typu a všetci spolu sa vložiť do stavby sveta, ktorý
je viac hodný človeka.
Moje posolstvo pre dnešný 43. svetový deň pokoja
– „Ak chceš napomáhať pokoj, ochraňuj stvorenie“ – má svoje miesto uprostred perspektívy
tváre Boha a ľudských tvárí. Môžeme totiž tvrdiť, že človek dokáže mať úctu k stvoreniam
v takej miere, v akej vo svojom vlastnom duchu nosí plný zmysel života. V opačnom
prípade skončí pri pohŕdaní sebou samým a tým, čo ho obklopuje a nebude mať úctu k prostrediu,
v ktorom žije, úctu k stvorenstvu. Kto dokáže rozoznať vo vesmíre odrazy neviditeľnej
tváre Stvoriteľa, ten nadobúda väčšiu lásku k stvoreniam, väčšiu vnímavosť pre ich
symbolickú hodnotu. Zvlášť Kniha Žalmov je bohatá na svedectvá o tomto opravdivo ľudskom
spôsobe vytvárať si vzťah s prírodou – s nebom, s morom, s horami, vŕškami, riekami,
so zvieratami... „Aké mnohoraké sú tvoje diela, Pane! Všetko si múdro urobil. Zem
je plná tvojho stvorenstva“ (Ž 104,24).
Osobitným spôsobom nás perspektíva
„tváre“ pozýva zastaviť sa pri tom, čo som i v tomto Posolstve nazval „humánnou
ekológiou“. Tu je v skutočnosti najtesnejšie prepojenie medzi úctou k človeku a ochranou
stvorenia. „Povinnosti voči životnému prostrediu vyplývajú z povinností voči osobe
ako takej i k osobe v jej vzťahoch s druhými“ (č. 12). Ak upadá človek, upadá aj životné
prostredie, v ktorom žije. Ak má kultúra sklon k nihilizmu, či už teoretickému alebo
praktickému, príroda bude musieť splácať dôsledky. V skutočnosti možno povedať, že
existuje vzájomný vplyv medzi tvárou človeka a „tvárou“ životného prostredia: „keď
je vnútri spoločenstva rešpektovaná ´humánna ekológia´, má z toho osoh aj ekológia
životného prostredia“ (porov. Caritas in veritate, 51).
Znova
preto pripomínam svoju výzvu investovať do vzdelávania, ktoré si bude klásť za cieľ
okrem nevyhnutného odovzdávania vedecko-technických poznatkov aj širšiu a hlbšiu „ekologickú
zodpovednosť“, založenú na rešpektovaní človeka a jeho základných práv a povinností.
Iba takýmto spôsobom sa záväzok voči životnému prostrediu môže stať skutočnou výchovou
k pokoju a k vytváraniu pokoja.
Drahí bratia a sestry, vo vianočnom
čase sa opakuje jeden žalm, v ktorom okrem iného nachádzame nádherný príklad toho,
ako príchod Boha pretvára stvorenie a vytvára tak istý druh kozmickej oslavy. Tento
hymnus začína univerzálnym pozvaním ku chvále: „Spievajte Pánovi pieseň novú; spievaj
Pánovi, celá zem! Spievajte Pánovi, velebte jeho meno“ (Ž 95,1). Avšak v istom momente
sa táto výzva ku chvále rozširuje na celé stvorenie: „Tešte sa, nebesia, plesaj, zem;
nech more zahučí a čo ho napĺňa, nech plesá pole a všetko, čo je na ňom. I zajasajú
všetky stromy lesa“ (Ž 95,11-12). Oslava viery sa stáva oslavou človeka a stvorenstva.
Tá oslava, ktorá sa cez Vianoce vyjadruje aj ozdobenými stromčekmi na námestiach a v domácnostiach.
Všetko rozkvitá, pretože Boh sa zjavil uprostred nás. Panna Mária ukazuje Ježiška
betlehemským pastierom, ktorí sa radujú a chvália Pána (porov. Lk 2,20). Cirkev obnovuje
toto tajomstvo pre ľudí každej generácie, ukazuje im Božiu tvár, aby s jeho požehnaním
mohli kráčať po ceste pokoja. -lm, jb, js-