1. Pri príležitosti začiatku nového roku chcem zo srdca zaželať
pokoj všetkým kresťanským spoločenstvám, predstaviteľom štátov, mužom i ženám celého
sveta. Na 43. svetový deň pokoja som zvolil tému: Ak chceš napomáhať pokoj, ochraňuj
stvorenstvo. Úcta voči stvorenstvu nadobúda veľký význam aj preto, že „stvorenie je
počiatkom a základom všetkých Božích diel“ (1), a preto je dnes ochrana stvorenstva
základom pokojného spolužitia ľudstva. Ak sa totiž v dôsledku krutosti človeka voči
človeku nad pokojom a autentickým rozvojom človeka vznášajú mnohé hrozby – ako sú
vojny, medzinárodné a regionálne konflikty, teroristické akty a porušovanie ľudských
práv –, nemenej znepokojujúce sú aj ohrozenia pochádzajúce z nedbanlivého či dokonca
nesprávneho zaobchádzania so zemou a prírodnými dobrami, ktoré nám Boh daroval. Preto
je nevyhnutné, aby ľudstvo obnovilo a posilnilo „spojenectvo medzi človekom a životným
prostredím, ktoré má byť zrkadlom stvoriteľskej lásky Boha, od ktorého pochádzame
a ku ktorému na našej ceste smerujeme“ (2).
2. V encyklike Caritas in veritate
som zdôraznil, že integrálny rozvoj človeka je úzko spojený s povinnosťami vyplývajúcimi
zo vzťahu človeka k prírodnému prostrediu. Toto prostredie treba chápať ako dar od
Boha pre všetkých a jeho používanie predpokladá spoločnú zodpovednosť voči celému
ľudstvu, zvlášť voči chudobným ľuďom a budúcim generáciám. Okrem toho som poukázal
na to, že keď sa príroda a najmä ľudská bytosť považujú len za plod náhody alebo evolučného
determinizmu, hrozí, že sa vo vedomí ľudí oslabí pocit zodpovednosti (3). Naopak,
ak v stvorenstve vidíme Boží dar ľudstvu, pomáha nám to pochopiť povolanie a hodnotu
človeka. Plní údivu môžeme spolu so žalmistom zvolať: „Keď hľadím na nebesia, dielo
tvojich rúk, na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril: čože je človek, že naň pamätáš,
a syn človeka, že sa ho ujímaš?“ (Ž 8, 4 – 5). Úvahy nad krásou stvorenia nás podnecujú
k tomu, aby sme spoznali Stvoriteľovu lásku, tú Lásku, ktorá „pohýna Slnko i ostatné
hviezdy“ (4).
3. Približne pred dvadsiatimi rokmi pápež Ján Pavol II., venujúci
sa v Posolstve k svetovému dňu pokoja téme Pokoj s Bohom Stvoriteľom, pokoj so všetkým
stvorením, upriamil našu pozornosť na vzťah, ktorý máme ako Božie stvorenia ku všetkému,
čo nás obklopuje. „V dnešnej dobe“ – píše – „pozorujeme rastúce povedomie o tom, že
svetový mier je ohrozený... aj v dôsledku chýbajúcej úcty voči prírode.“ A dodáva,
že ekologické povedomie „nesmie byť oslabené, ale je potrebné ho oveľa viac podporovať,
aby sa rozvinulo a dozrelo, nachádzajúc primerané vyjadrenie v konkrétnych programoch
a iniciatívach“ (5). Aj ďalší moji predchodcovia poukazovali na úzky vzťah medzi človekom
a jeho životným prostredím. Napríklad v roku 1971 pri príležitosti osemdesiateho výročia
encykliky Leva XIII. Rerum novarum zdôraznil Pavol VI., že ľudia „nerozvážnym vykorisťovaním
prírody riskujú, že bude zničená a že sa sami stanú obeťou takéhoto zneužívania“.
A dodáva, že „nielen materiálne životné prostredie je trvale ohrozené, napríklad znečisťovaním
a odpadkami, novými chorobami či totálnou devastáciou, ale ani ľudské prostredie človek
už viac nemá pod kontrolou, čo môže v budúcnosti viesť k takým životným podmienkam,
ktoré pre neho budú neznesiteľné. Ide o taký rozsiahly sociálny problém, že sa týka
celej ľudskej rodiny“ (6).
4. Hoci Cirkev sa vyhýba tomu, aby sa vyjadrovala
k špeciálnym technickým riešeniam, ako „odborníčka na ľudskosť“ sa zo všetkých síl
usiluje poukazovať na vzťah medzi Stvoriteľom, človekom a stvorenstvom. V roku 1990
Ján Pavol II. hovoril o „ekologickej kríze“ a zdôraznil, že má predovšetkým etický
charakter, pričom označil za „naliehavú morálnu povinnosť novú solidaritu“ (7). Táto
výzva je dnes ešte naliehavejšia zoči-voči rastúcim prejavom krízy, ktorú by bolo
nezodpovedné nebrať vážne. Ako by sme mohli ostať ľahostajní k problémom, ktoré plynú
z takých javov, ako sú klimatické zmeny, rozširovanie púští (dezertifikácia), pokles
či strata úrodnosti rozsiahlych poľnohospodárskych oblastí, znečisťovanie riek a vodných
plôch, strata biodiverzity, nárast počtu mimoriadnych prírodných javov, výrub lesov
v rovníkovej a tropickej oblasti? Ako možno prehliadať, že narastá počet takzvaných
„ekologických utečencov“: ľudí, ktorí museli v dôsledku devastácie – často aj so svojím
majetkom – opustiť prostredie, v ktorom žili, aby čelili rôznym nebezpečenstvám a
neznámej budúcnosti núteného presídlenia? Ako nereagovať na prebiehajúce i tie potenciálne
konflikty, spojené s prístupom k prírodným zdrojom? To všetko sú otázky, ktoré majú
hlboký dosah na uplatňovanie ľudských práv, ako je napríklad právo na život, výživu,
zdravie a rozvoj.
5. Pritom treba mať na mysli, že ekologickú krízu nemožno
posudzovať oddelene od ďalších s ňou súvisiacich otázok, keďže je úzko spojená so
samotnou koncepciou rozvoja a pohľadom na človeka a jeho vzťahy s ostatnými ľuďmi
i so stvorenstvom. Preto je rozumné urobiť hlbokú a prezieravú revíziu modelu rozvoja
a tiež sa zamyslieť nad významom ekonomiky a jej cieľmi, aby sa mohli napraviť rôzne
nedostatky a deformácie. Vyžaduje si to ekologický stav našej planéty, ako aj – a
predovšetkým – kultúrna a morálna kríza človeka, ktorej symptómy sú už dlhší čas evidentné
v každej časti sveta (8). Ľudstvo potrebuje hlbokú kultúrnu obnovu; potrebuje znovu
objaviť tie hodnoty, ktoré predstavujú solídny základ, na ktorom možno vybudovať lepšiu
budúcnosť pre všetkých. Krízové situácie, ktoré dnes prežívame – či už sú ekonomického,
potravinového, ekologického, alebo sociálneho charakteru –, sú v základe aj morálnymi
krízami, ktoré spolu súvisia. Zaväzujú k tomu, aby sa spoločná cesta ľudstva nanovo
naplánovala. Zaväzujú zvlášť k takému spôsobu života, ktorý charakterizuje striedmosť
a solidarita, ako aj nové pravidlá a formy angažovania sa, a ktorý si s dôverou a
odvahou osvojuje už získané pozitívne skúsenosti a rozhodne odmieta tie negatívne.
Iba tak sa súčasná kríza môže stať príležitosťou na rozlišovanie a nové plánovanie.
6.
Či vari neplatí, že na začiatku toho, čo v kozmickom zmysle voláme „príroda“, je „plán
lásky a pravdy“? Svet „nie je výtvorom nevyhnutnosti ani slepého osudu či náhody...
pochádza zo slobodnej vôle Boha, ktorý chcel dať stvoreniam účasť na svojom bytí,
na svojej múdrosti a na svojej dobrote“ (9). Kniha Genezis nás na prvých stranách
oboznamuje s múdrym plánom vesmíru, ktorý je plodom Božej myšlienky a ktorého vrcholom
sú muž a žena, stvorení na obraz a podobu Stvoriteľa, aby „naplnili zem“ a „podmanili
si ju“ ako „správcovia“ samého Boha (porov. Gn 1, 28). Harmóniu medzi Stvoriteľom
ľudstva a stvorenstvom, ktorú opisuje Sväté písmo, narušil hriech Adama a Evy, muža
a ženy, ktorí túžili zaujať Božie miesto a odmietli uznať, že sú jeho stvoreniami.
Dôsledkom toho sa narušila aj úloha človeka „podmaniť si“ zem, „obrábať ju a strážiť“,
a medzi ním a ostatným stvorenstvom vznikol konflikt (porov. Gn 3, 17 – 19). Človek
sa nechal ovládnuť egoizmom a stratil zmysel pre Božie poverenie. Vo vzťahu k stvoreniu
sa začal správať ako vykorisťovateľ či absolútny vládca. No pravý význam pôvodného
Božieho príkazu jasne zaznačeného v Knihe Genezis nespočíva len v odovzdaní moci,
ide skôr o výzvu na zodpovednosť. Nakoniec aj známa antická múdrosť vraví, že príroda
nám nie je k dispozícii ako „kopa náhodne rozptýlených smetí“ (10), a biblické Zjavenie
nám dáva poznať, že príroda je darom od Stvoriteľa, ktorý jej dal vnútorný poriadok,
aby v nej človek mohol nájsť náležité usmernenie, ako ju „obrábať a strážiť“ (porov.
Gn 2, 15), (11). Všetko, čo existuje, patrí Bohu, ktorý to zveril ľuďom, no nie na
to, aby s tým zaobchádzali svojvoľne. A keď sa človek namiesto toho, aby splnil svoju
úlohu spolupracovníka Boha v diele stvorenia, stavia na jeho miesto, vyvolá tým napokon
vzburu prírody, ktorú „skôr tyranizuje, ako spravuje“ (12). Človek má povinnosť vládnuť
nad stvorenstvom zodpovedne, ochraňovať ho a zveľaďovať (13).
7. Treba, žiaľ,
konštatovať, že množstvo ľudí v rozličných krajinách a regiónoch sveta prežíva v dôsledku
nedbalého zaobchádzania s prírodou alebo odmietania zodpovedného prístupu zo strany
mnohých čoraz väčšie problémy. Druhý ekumenický vatikánsky koncil pripomenul, že „Boh
určil zem so všetkým, čo obsahuje, na užívanie všetkým ľuďom a národom“ (14). Veď
bohatstvo stvorenstva patrí celému ľudstvu. Terajšie tempo ťažby však vážne ohrozuje
dostupnosť niektorých prírodných zdrojov nielen pre súčasné generácie, ale predovšetkým
pre tie budúce (15). Nie je ťažké si teda uvedomiť, že škody na životnom prostredí
sú často dôsledkom nedostatku prezieravých politických plánov alebo sledovania krátkozrakých
ekonomických záujmov, ktoré sa, žiaľ, často menia na vážnu hrozbu pre stvorenstvo.
Aby bolo možné čeliť tomuto javu, vychádzajúc z toho, že „každé ekonomické rozhodnutie
má dôsledok morálnej povahy“ (16), je nutné, aby každá ekonomická aktivita čo najviac
rešpektovala životné prostredie. Keďže nám prírodné zdroje slúžia, treba sa starať
o ich zachovanie, predvídajúc aj náklady – čo sa týka životného prostredia i sociálnej
oblasti –, aby bolo možné posúdiť ich miesto v rámci samotnej ekonomickej aktivity.
Medzinárodné autority a národné vlády nesú zodpovednosť za správne podnety, ktoré
pomôžu účinne odporovať takým spôsobom využívania prírody, ktoré sú pre ňu škodlivé.
V záujme ochrany prírody, prírodných zdrojov a podnebia treba na jednej strane dodržiavať
správne stanovené normy – tak z pohľadu práva, ako aj ekonomiky – a na druhej strane
treba mať na mysli náležitú solidaritu s tými, ktorí obývajú najchudobnejšie oblasti
zeme, a tiež s budúcimi generáciami.
8. Zdá sa, že je skutočne najvyšší čas
dospieť k čestnej solidarite medzi generáciami. Náklady plynúce z využívania spoločných
prírodných zdrojov nemôžu ísť na úkor budúcich generácií: „Sme dedičmi predchádzajúcich
pokolení a máme účasť na dobrodeniach práce našich súčasníkov, a tak máme povinnosti
voči všetkým a nemôžeme sa nestarať o tých, čo prídu po nás rozšíriť kruh ľudskej
rodiny. Všeobecná spolupatričnosť skutočne jestvuje a je pre nás nielen dobrodením,
ale aj povinnosťou. Ide o zodpovednosť, ktorú majú súčasné generácie voči budúcim,
o zodpovednosť, ktorá patrí jednotlivým štátom i medzinárodnému spoločenstvu“ (17).
Využívanie prírodných zdrojov by malo byť také, aby bezprostredné výhody nemali negatívne
následky na ľudí alebo na iné živé bytosti, v súčasnosti alebo budúcnosti; aby ochrana
súkromného majetku neprekážala všeobecnému určeniu dobier (18); aby zasahovanie človeka
nepoškodzovalo úrodnosť zeme pre dnešné i zajtrajšie dobro. Okrem poctivej medzigeneračnej
solidarity sa zdôrazňuje naliehavá morálna povinnosť obnoviť vnútrogeneračnú solidaritu,
osobitne vo vzťahoch medzi rozvojovými krajinami a tými s vysoko rozvinutým priemyslom:
„Neodkladnou úlohou medzinárodného spoločenstva je nájsť inštitucionálne cesty, ako
zaviesť poriadok do využívania neobnoviteľných prírodných zdrojov aj za účasti chudobných
krajín, aby sa budúcnosť plánovala spoločne“ (19). Ekologická kríza ukazuje naliehavosť
solidarity, ktorá sa premieta do priestoru a času. V rámci príčin aktuálnej ekologickej
krízy je skutočne dôležité uznať historickú zodpovednosť industriálnych krajín. Hoci
ani rozvinuté krajiny a zvlášť takzvané prahové krajiny nie sú zbavené vlastnej zodpovednosti
za stvorenstvo, pretože všetci majú povinnosť postupne si osvojiť účinné opatrenia
na ochranu životného prostredia. Ľahšie by sa to však realizovalo vtedy, ak by pri
poskytovaní pomoci, odovzdávaní vedomostí a čistých technológií neprevládala sebecká
vypočítavosť.
9. Nepochybné je, že jedným z kľúčových bodov, s ktorými sa musí
medzinárodná komunita zaoberať, je nájsť spoločné a navzájom zastupiteľné stratégie
pre energetické zdroje slúžiace na uspokojenie potreby energie súčasných i budúcich
generácií. Technologicky rozvinuté spoločnosti musia byť pripravené s týmto cieľom
podporiť správanie, ktoré sa vyznačuje striedmosťou, redukuje vlastnú spotrebu energie
a zlepšuje podmienky na využívanie týchto zdrojov. Zároveň treba podporovať výskum
a využívanie energií, ktoré majú menší škodlivý vplyv na životné prostredie, ako aj
„celosvetové prerozdeľovanie energetických zdrojov, aby k nim mali prístup aj tie
krajiny, ktoré sú ich zbavené“ (20). Ekologická kríza teda ponúka historickú príležitosť
na vypracovanie kolektívnej odpovede, ktorá by zmenila model globálneho rozvoja tak,
aby smeroval k väčšej úcte voči stvorenstvu a integrálnemu rozvoju človeka, ktorý
bude inšpirovaný typickými hodnotami lásky k blížnemu v pravde. Preto dúfam, že sa
prijme taký model rozvoja, ktorý bude založený na centrálnom postavení ľudskej bytosti,
na podpore spoločného dobra a účasti na ňom, ako aj na rozvážnosti, čnosti, ktorou
je charakterizované dnešné konanie s ohľadom na to, čo sa môže stať zajtra (21).
10.
Preto, aby ľudstvo dospelo k takémuto trvalému hospodáreniu so životným prostredím
a s prírodnými zdrojmi, sú jednotlivci povolaní využívať svoj rozum v oblasti vedeckého
a technologického výskumu a tiež v aplikácii z neho plynúcich objavov. „Nová solidarita“,
ktorú Ján Pavol II. pripomenul v Posolstve na Svetový deň pokoja 1990 (22), a „globálna
solidarita“, ktorú sám spomínam v Posolstve na Svetový deň pokoja 2009 (23), sa zdajú
tými základnými postojmi, ktoré majú viesť úsilie o zachovanie stvorenstva pomocou
takého systému využívania zdrojov Zeme, ktorý bude na medzinárodnej úrovni lepšie
koordinovaný. Platí to najmä v terajšej situácii, keď sa čoraz evidentnejšie prejavuje
úzky vzájomný vzťah medzi bojom proti poškodzovaniu životného prostredia a podporou
integrálneho rozvoja človeka. Ide o nevyhnutnú dynamiku, keďže „integrálny rozvoj
človeka sa nemôže uskutočniť bez solidárneho rozvoja ľudstva“ (24). Dnes existujú
mnohé vedecké možnosti i potenciálne inovatívne postupy, vďaka ktorým možno poskytnúť
uspokojivé a harmonické riešenie vzťahu medzi človekom a prostredím. Napríklad treba
podporiť výskum zameraný na stanovenie účinnejších spôsobov na využitie veľkých možností
solárnej energie. Rovnako sa pozornosť obracia na momentálne celosvetovú otázku vôd
a globálneho hydrologického systému, ktorého cyklus má pre život na zemi prvoradú
dôležitosť a ktorého stabilita je klimatickými zmenami vážne ohrozená. Práve tak treba
preskúmať vhodné stratégie rozvoja vidieka zamerané na maloroľníkov a ich rodiny,
ako aj pripraviť vhodné opatrenia na obhospodarovanie lesov, na odstraňovanie odpadu
a zhodnotenie existujúcej synergie medzi opatreniami proti klimatickým zmenám a bojom
proti chudobe. V tejto oblasti sú nutné náročné opatrenia na národnej úrovni, doplnené
nevyhnutným medzinárodným úsilím, ktoré sú výhodné zo strednodobého a dlhodobého hľadiska.
Celkovo je nutné zanechať logiku čistého konzumu, aby sa podporili také formy poľnohospodárskej
a industriálnej produkcie, ktoré budú rešpektovať poriadok stvorenia a uspokoja primárne
potreby všetkých. Ekologická otázka sa nerieši iba z dôvodu hrozivých perspektív,
ktoré sa črtajú na horizonte v dôsledku degradácie životného prostredia. Podnetom
by malo byť predovšetkým úsilie o autentickú solidaritu celosvetového rozmeru, inšpirovanú
hodnotami lásky, spravodlivosti a spoločného dobra. Navyše, ako som už mal možnosť
spomenúť, „technika nikdy nie je len technikou. Je prejavom človeka a jeho túžob po
rozvoji, vyjadruje úsilie ľudskej duše o postupné prekonávanie istých materiálnych
podmieneností. Technika je preto súčasťou poslania obrábať a strážiť zem (porov. Gn
2, 15), ktorú Boh zveril človeku, a má byť zameraná na posilňovanie spojenia medzi
človekom a životným prostredím, ktoré má byť zrkadlom stvoriteľskej Božej lásky“ (25).
11. Čoraz jasnejšie sa zdá, že téma devastácie životného prostredia volá na zodpovednosť
správanie každého z nás, ako aj prevládajúci spôsob života, konzumné vzory a produkciu,
ktoré sú často zo spoločenského, ekologického a finančno-ekonomického uhla pohľadu
neudržateľné. V tejto chvíli sa ukazuje ako nevyhnutná efektívna zmena myslenia, ktorá
všetkých povedie k prijatiu nového spôsobu života, v ktorom „hľadanie pravdy, krásy
a dobra a spoločenstvo s inými v záujme spoločného rozvoja budú určovať spotrebu,
úspory a investovanie“ (26). Čoraz viac je potrebné podporovať výchovu k budovaniu
pokoja prostredníctvom širokého spektra rozhodnutí na osobnej, rodinnej, spoločenskej
a politickej rovine. Všetci sme zodpovední za ochranu a starostlivosť o stvorenstvo.
Táto zodpovednosť nepozná hranice. V zmysle princípu subsidiarity je dôležité, aby
sa každý na jemu zodpovedajúcej úrovni usiloval a pracoval s cieľom prekonať prevládajúce
partikulárne záujmy. Úloha vychovávať k väčšej citlivosti na tieto otázky spočíva
najmä na rôznych subjektoch občianskej spoločnosti a na nevládnych organizáciách,
ktoré sa rozhodne a veľkodušne zasadzujú za rozširovanie ekologickej zodpovednosti,
ktorá by mala byť vždy zakotvená v rešpektovaní „humánnej ekológie“. Okrem toho treba
zdôrazniť aj zodpovednosť médií v tejto oblasti, predložiac im pozitívne vzory, ktorými
sa môžu inšpirovať. Zaoberať sa životným prostredím si vyžaduje širokú a globálnu
predstavu sveta; spoločné a zodpovedné úsilie na prechod od logiky zameranej na egoistické
národné záujmy k pohľadu neustále zahrnujúcemu potreby všetkých národov. Nemôžeme
byť ľahostajní k tomu, čo sa deje okolo nás, pretože znečistenie ktorejkoľvek časti
planéty dopadne na všetkých. Vzťahy medzi ľuďmi, spoločenskými skupinami a štátmi,
tak ako aj medzi človekom a jeho prostredím, majú mať charakter úcty a „lásky v pravde“.
V takom širokom kontexte je nanajvýš žiaduce, aby úsilie medzinárodného spoločenstva
bolo účinné a koordinované, aby sa dosiahlo postupné odzbrojenie a svet bez nukleárnych
zbraní, ktorých prítomnosť ohrozuje život na našej planéte i proces integrálneho rozvoja
ľudstva v prítomnosti i v budúcnosti.
12. Cirkev má zodpovednosť za stvorenstvo
a cíti, že ju musí uplatňovať aj verejne, aby bránila zem, vodu a vzduch ako dary
od Boha Stvoriteľa pre všetkých, aby predovšetkým chránila človeka pred nebezpečenstvom
sebazničenia. Degradácia prírody je totiž úzko spojená s kultúrou ľudského spolužitia,
a preto „keď je vnútri spoločenstva rešpektovaná ,humánna ekológia‘, má z toho osoh
aj ekológia životného prostredia“ (27). Preto nemožno od mladých vyžadovať, aby rešpektovali
životné prostredie, ak im v rodine a v spoločnosti nepomáhame rešpektovať seba samých:
kniha prírody je jedinečná, tak po stránke životného prostredia, ako aj osobnej, rodinnej
a spoločenskej etiky (28). Povinnosti voči životnému prostrediu vyplývajú z povinností
voči osobe ako takej i osobe v jej vzťahoch s druhými. Ochotne preto povzbudzujem
do výchovy k ekologickej zodpovednosti, ktorá – ako som naznačil v encyklike Caritas
in veritate – chráni „humánnu ekológiu“, a teda znovu presvedčivo potvrdzuje nenarušiteľnosť
ľudského života v každej jeho fáze a za každých okolností, dôstojnosť ľudskej osoby
a nenahraditeľné poslanie rodiny, v ktorej sa vychováva k láske k blížnemu a k rešpektovaniu
prírody (29). Treba chrániť aj ľudské dedičstvo spoločnosti. Toto dedičstvo hodnôt
má svoj pôvod v prirodzenom morálnom zákone, do ktorého sú tieto hodnoty vpísané a
ktorý je základom rešpektovania ľudskej osoby a stvorenstva.
13. Nakoniec nemožno
zabudnúť ani na často rozhodujúcu skutočnosť, že v úzkom kontakte s krásou a harmóniou
prírody mnohí nachádzajú pokoj, cítia sa obnovení a posilnení. Existuje teda istý
druh vzájomnosti: pri starostlivosti o stvorenstvo konštatujeme, že skrze stvorenstvo
sa Boh stará o nás. Na druhej strane správne chápanie vzťahu medzi človekom a životným
prostredím nevedie ani k absolutizácii prírody, ani ju nepovažuje za dôležitejšiu
ako človeka. Ak je učiteľský úrad Cirkvi rozpačitý, pokiaľ ide o koncepciu životného
prostredia inšpirovanú ekocentrizmom a biocentrizmom, je to preto, že takáto koncepcia
odstraňuje ontologický i hodnotový rozdiel medzi ľudskou osobou a ostatnými živými
bytosťami. Takýmto spôsobom sa v skutočnosti popiera vznešenejšia identita a úloha
človeka, pričom sa uprednostňuje rovnostárska predstava o „dôstojnosti“ všetkých živých
bytostí. To otvára dvere novému panteizmu s novopohanskými akcentmi, podľa ktorého
spása človeka pochádza zo samotnej prírody chápanej v čisto naturalistickom zmysle.
Cirkev však vyzýva na vyvážený prístup, rešpektujúci „gramatiku“, ktorú Stvoriteľ
vpísal do svojho diela, pričom zveril človeku úlohu zodpovedného ochrancu a správcu
stvorenstva, úlohu, ktorú zaiste nesmie zneužiť, no ktorej sa nesmie ani zriecť. No
aj opačný postoj, absolutizácia techniky a ľudskej moci, sa môže stať závažným útokom
nielen proti prírode, ale aj voči samotnej ľudskej dôstojnosti (30).
14. Ak
chceš napomáhať pokoj, ochraňuj stvorenstvo. Úsilie o pokoj zo strany všetkých ľudí
dobrej vôle bezpochyby napomôže spoločné uznanie neoddeliteľného vzťahu, ktorý existuje
medzi Bohom, ľudskými bytosťami a celým stvorenstvom. Vedení Božím zjavením a v súlade
s tradíciou Cirkvi ponúkajú kresťania svoj prínos. O vesmíre a jeho zázrakoch uvažujú
vo svetle stvoriteľského diela Otca a vykupiteľského diela Krista, ktorý svojou smrťou
a zmŕtvychvstaním zmieril s Bohom „všetko, čo je na zemi, aj čo je na nebi“ (Kol 1,
20). Ukrižovaný a zmŕtvychvstalý Kristus dal ľudstvu ako dar Ducha Posväcovateľa,
ktorý ho vedie po ceste dejín v očakávaní dňa, v ktorom slávnym návratom Pána budú
ustanovené „nové nebo a nová zem“ (2 Pt 3, 13), v ktorých bude navždy panovať spravodlivosť
a pokoj. Ochraňovať životné prostredie v záujme budovania pokojného sveta, je preto
povinnosťou každého človeka. Je to naliehavá úloha, ktorej treba čeliť s obnoveným
a kolektívnym úsilím; je to tiež prozreteľnostná príležitosť zanechať novým generáciám
perspektívu lepšej budúcnosti pre všetkých. To nech si uvedomia predstavitelia národov
i tí na rozličných úrovniach, ktorým leží na srdci osud ľudstva: ochrana stvorenstva
a napomáhanie pokoja sú úzko navzájom prepojené skutočnosti! Preto vyzývam všetkých
veriacich, aby sa s vrúcnou modlitbou obrátili k Bohu, všemocnému Stvoriteľovi a milosrdnému
Otcovi, aby každý človek vo svojom srdci prijal a prežíval túto naliehavú výzvu: Ak
chceš napomáhať pokoj, ochraňuj stvorenstvo.
Vo Vatikáne 8. decembra 2009
BENEDIKT
XVI.
_____
Poznámky
1. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 198. 2.
BENEDIKT XVI., Posolstvo k Svetovému dňu pokoja 2008, 7. 3. Porov. č. 48. 4.
DANTE ALIGHIERI, Božská komédia, Raj, XXXIII., 145. 5. Posolstvo k Svetovému dňu
pokoja 1990, 1. 6. Apoštolský list Octogesima adveniens, 21. 7. Posolstvo k
Svetovému dňu pokoja, 1990, 10. 8. Porov. BENEDIKT XVI., encyklika Caritas in veritate,
32. 9. Katechizmus Katolíckej cirkvi, 295. 10. HERAKLEITOS Z EFEZU (cca. 535
pred Kr. – 475 pred Kr.), fragment 22B124, in H. Diels-W. Kranz, Die Fragmente der
Vorsiokratiker, Weidmann, Berlin 1952. 11. Porov. BENEDIKT XVI., encyklika Caritas
in veritate, 48. 12. JÁN PAVOL II., encyklika Centesimus annus, 37. 13. Porov.
BENEDIKT XVI., encyklika Caritas in veritate, 50. 14. Pastorálna konštitúcia Gaudium
et spes, 69. 15. Porov. JÁN PAVOL II., encyklika Sollicitudo rei socialis, 34. 16.
BENEDIKT XVI., encyklika Caritas in veritate, 37. 17. PÁPEŽSKÁ RADA PRE SPRAVODLIVOSŤ
A POKOJ, Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, 467. Trnava : SSV, 2008, s. 264; porov.
PAVOL VI., encyklika Populorum progressio, 17. 18. Porov. JÁN PAVOL II., encyklika
Centesimus annus, 30-31. 43. 19. BENEDIKT XVI., encyklika Caritas in veritate,
49. 20. Tamže. 21. Porov. SV. TOMÁŠ AKVINSKÝ, STH II-II, g. 49, 5. 22. Porov.
č. 9. 23. Porov. č. 8. 24. PAVOL VI., encyklika Populorum progressio, 43. 25.
Encyklika Caritas in veritate, 69. 26. JÁN PAVOL II., encyklika Centesimus annus,
36. 27. BENEDIKT XVI., encyklika Caritas in veritate, 51. 28. Porov. tamže,
15. 51. 29. Porov. tamže, 28. 51. 61; JÁN PAVOL II., encyklika Centesimus annus,
38. 39. 30. Porov. BENEDIKT XVI., encyklika Caritas in veritate, 70.