Vianočná homília Benedikta XVI. z omše vo Svätej noci

Vatikán (26. decembra, RV) – Prinášame slová homílie pápeža Benedikta XVI., ktorú predniesol pri omši vo Svätej noci 24. decembra 2009 v Bazilike sv. Petra.




Drahí bratia a sestry,


„Chlapček sa nám narodil, daný nám je syn“ (Iz 9,5). Čo Izaiáš, hľadiaci z diaľky smerom do budúcnosti hovorí Izraelu ako útechu v jeho úzkostiach a temnote, to anjel, žiariaci veľkým svetlom ohlasuje pastierom ako skutočnosť: „Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán“ (Lk 2,11). Pán je prítomný. Od tejto chvíle, Boh je skutočne „Boh s nami“. Nie je to viac ten vzdialený Boh, ktorého možno z diaľky nejakým spôsobom vytušiť prostredníctvom stvorenstva a cez svedomie. On vstúpil do sveta. On je ten, ktorý je Blízky. Vzkriesený Kristus to povedal svojim, povedal to nám: „Hľa ja som s vami po všetky dni, až do skončenia sveta“ (Mt 28,20).



Pre vás sa narodil Spasiteľ: to, čo anjel oznámil pastierom, Boh dnes ohlasuje nám prostredníctvom Evanjelia a jeho poslov. A to je správa, ktorá nás nemôže nechať ľahostajnými. Ak je pravdivá, všetko sa mení. Ak je pravdivá, tak sa dotýka aj mňa. A preto tak ako pastieri, aj ja musím povedať: Hore sa, chcem ísť do Betlehema a vidieť to Slovo, ktoré sa tu stalo prítomným. Evanjelium nám nerozpráva príbeh pastierov len tak bezcieľne. Oni nám ukazujú, ako odpovedať správnym spôsobom na to posolstvo, ktoré je adresované aj nám. Čo nám teda hovoria títo prví svedkovia Božieho vtelenia?



O pastieroch je napísané, že to boli bdelí ľudia a že posolstvo sa k nim mohlo dostať práve preto, že nespali. My sa musíme zobudiť, aby toto posolstvo prišlo až k nám. Musíme sa stať skutočne bdelými ľuďmi. Čo to znamená? Rozdiel medzi tým, kto sníva a tým, kto bdie spočíva predovšetkým vo fakte, že ten, kto sníva sa nachádza v osobitom svete. So svojim „ja“ je uzatvorený v tomto svete sna, ktorý je iba jeho a nespája ho s ostatnými. Zobudiť sa znamená vystúpiť z tohto osobitého sveta vlastného „ja“ a vstúpiť do spoločnej reality, do pravdy, ktorá ako jediná nás všetkých spája. Konflikt vo svete, vzájomná nezmieriteľnosť, pochádzajú zo skutočnosti, že sme uzatvorení v našich vlastných záujmoch a osobných názoroch, v našom vlastnom malom súkromnom svete. Egoizmus, či už skupinový alebo individuálny, nás drží vo väzení našich záujmov a túžob, ktoré sú v rozpore s pravdou a rozdeľujú nás navzájom.



Zobuďte sa, - hovorí nám Evanjelium. Vyjdite von, aby ste vstúpili do veľkej spoločnej pravdy, do spoločenstva jediného Boha. Zobudiť sa tak znamená zdokonaliť citlivosť pre Boha, pre tiché znamenia, ktorými nás chce viesť, pre mnohé znaky jeho prítomnosti. Sú ľudia, ktorí hovoria, že „nemajú náboženský hudobný sluch“. Schopnosť vnímať Boha je zdanlivo akoby nejakým talentom, ktorý je niektorým odopretý. A skutočne, náš spôsob konania a myslenia, mentalita dnešného sveta, množstvo našich rôznych skúseností, môžu obmedziť citlivosť pre Boha a obrať nás o „hudobný sluch“ pre neho. No napriek tomu je v každej duši či už skrytým alebo otvoreným spôsobom prítomné očakávanie Boha, schopnosť stretnúť sa s ním. Za to, aby sa nám dostalo tejto bdelosti, za toto prebudenie sa voči tomu, čo je podstatné, sa chceme modliť, a to za nás samých i za ostatných, za tých, ktorí sa zdajú byť bez tohto „hudobného sluchu“, ale v ktorých je napriek tomu živá túžba po tom, aby sa Boh ukázal.

Veľký teológ Origenes povedal: keby som mal milosť vidieť tak ako videl Pavol, mohol by som teraz (počas liturgie) kontemplovať veľký zástup anjelov (porov. in Lk 23,9). Je to tak, v posvätnej liturgii nás obklopujú Boží anjeli a svätí. Sám Pán je prítomný medzi nami. Pane, otvor oči našich sŕdc, aby sme sa stali bdelými a vidiacimi, a tak mohli priniesť tvoju blízkosť aj iným!

Vráťme sa ale k vianočnému Evanjeliu. Ono nám hovorí, že pastieri, po tom, ako si vypočuli anjelovo posolstvo, si povedali: „Poďme teda do Betlehema... a išli bez meškania“ (Lk 2,15n). „Ponáhľali sa“ - hovorí doslovne grécky text. To, čo im bolo oznámené, bolo tak dôležité, že museli ísť okamžite. Totiž to, čo im bolo povedané, sa úplne vymykalo bežným veciam. Menil sa celý svet. Narodil sa Spasiteľ. Očakávaný Syn Dávidov prišiel na svet vo svojom meste. Čo mohlo byť dôležitejšie? Samozrejme, poháňala ich aj zvedavosť, ale predovšetkým vzrušenie pre veľkú vec, ktorá bolo oznámená práve im, ľuďom nízkym, ktorí zjavne neboli významní.



Ponáhľali sa - bez otáľania. V našom bežnom živote to tak nie je. Väčšina ľudí Božie veci nepovažuje za prioritu, nedoliehajú na nás bezprostredne. A tak v drvivej väčšine sme schopní ich odsunúť. Najprv robíme to, čo sa momentálne zdá byť urgentné. V zozname priorít sa Boh často nachádza takmer až na poslednom mieste. Myslíme si, že toto sa bude dať robiť donekonečna. Evanjelium nám hovorí: Boh má najvyššiu prioritu. Ak si v našom živote niečo zasluhuje bezodkladné náhlenie, tak je to jedine Boh. Jedno z pravidiel reguly sv. Benedikta hovorí: „Ničomu nedať prednosť pred božou činnosťou“ (pred posvätným ofíciom - liturgiou hodín). Liturgia je pre mníchov prvou prioritou. Všetko ostatné prichádza až potom. Vo svojom jadre však táto veta platí pre každého človeka. Boh je dôležitý, je absolútne najdôležitejšou realitou v našom živote. A práve tejto priorite nás učia pastieri. Od nich sa chceme naučiť, ako sa nenechať privaliť všetkými tými naliehavými vecami každodenného života. Od nich sa chceme naučiť vnútornej slobode, aby sme dali iné starosti na druhé miesto - akokoľvek by boli dôležité - aby sme sa mohli nasmerovať k Bohu a aby tak on mohol vstúpiť do nášho života a do nášho času. Čas, ktorý venujeme Bohu a od neho vychádzajúc ho venujem blížnemu, nie je nikdy časom strateným. Je tým časom, v ktorom žijeme opravdivo, v ktorom žijeme samotným bytím ľudskej osoby.

Niektorí komentátori poznamenávajú, že pastieri, ako jednoduchí ľudia, prišli ako prví k Ježišovi k jasličkám, a tak mohli stretnúť Spasiteľa sveta. Mudrci, ktorí prišli z Východu a predstavujú tých, ktorí majú postavenie a meno, prišli oveľa neskôr. Komentátori dodávajú: toto je celkom samozrejmé, keďže pastieri bývali neďaleko. Stačilo im „zabehnúť“ (porov. Lk 2,15), tak ako sa prechádza krátky úsek, keď sa ide k susedom. Mudrci však naopak bývali ďaleko. Oni museli prejsť dlhú a ťažkú cestu, aby prišli do Betlehema. A potrebovali sprievodcu a znaky.



Aj dnes existujú jednoduché a skromné duše, ktoré bývajú veľmi blízko pri Pánovi. Oni sú, mohli by sme povedať, jeho susedmi a môžu ľahko k nemu zájsť. Ale väčšina z nás moderných ľudí žije ďaleko od Ježiša Krista, od toho, ktorý sa stal človekom, od Boha, ktorý prišiel medzi nás. Žijeme vo filozofiách, v podnikoch a zamestnaniach, ktoré nás totálne vypĺňajú a od ktorých je cesta k jasličkám veľmi dlhá. Boh nás musí rozmanitými spôsobmi opakovane povzbudzovať a pomáhať nám, aby sme mohli nájsť východ zo spleti našich myšlienok a našich povinností, a tak nájsť cestu k nemu. Ale cesta existuje pre všetkých.



Pán pripravuje znamenia, primerané pre každého z nás. On volá všetkých nás, aby sme si aj my mohli povedať: Vstaňme, poďme, zájdime do Betlehema - k tomu Bohu, ktorý nám vyšiel naproti. Áno, Boh nám vyšiel v ústrety. Sami nemôžeme k nemu prísť. Táto cesta presahuje naše sily. Ale Boh zostúpil. Ide nám v ústrety. On prešiel najdlhšiu časť cesty. A teraz nás prosí: Príďte a pozrite ako veľmi vás milujem. Príďte a pozrite sa, že som tu. „Transeamus usque Bethleem“, hovorí latinská Biblia. Zájdime tam! Prekročme seba samých! Staňme sa pútnikmi, ktorí kráčajú k Bohu rozličnými cestami, aby sme boli vnútorne nasmerovaní k nemu. Sú to zároveň i cesty veľmi konkrétne - v liturgii Cirkvi, v službe blížnemu, v ktorom na mňa čaká Kristus.



Ešte raz sa započúvajme priamo do slov Evanjelia. Pastieri jeden druhému hovoria o dôvode, prečo sa vydávajú na cestu: „Pozrime sa, čo sa to stalo“. Grécky text doslovne hovorí: „Pozrime sa na toto Slovo, ktoré sa tam stalo“. Áno, takáto je novosť tejto noci: na Slovo možno hľadieť. Pretože sa stalo telom.



Ten Boh, ktorého neslobodno zobrazovať, pretože akýkoľvek obraz by ho mohol iba umenšovať, či dokonca zahmlievať, tento Boh sa sám urobil viditeľným v tom, ktorý je jeho pravým obrazom, ako hovorí Pavol (porov. 2 Kor 4,4; Kol 1,15). V postave Ježiša Krista, v celom jeho živote a diele, v jeho smrti a zmŕtvychvstaní, môžeme hľadieť na Božie Slovo, a teda na tajomstvo samotného živého Boha. Boh je takýto. Anjel povedal pastierom: „Toto vám bude znamením: nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach“ (Lk 2,12; porov. 16). Božie znamenie, znamenie, ktoré je dané pastierom i nám, nie je dojemným zázrakom. Znamením Boha je jeho poníženosť. Božím znamením je to, že on sa stáva maličkým - stáva sa dieťaťom, dáva sa nám dotknúť a prosí o našu lásku.

Ako len my ľudia túžime po inom znamení, impozantnom, neotrasiteľnom znamení Božej moci a jeho veľkosti. No jeho znamenie nás pozýva k viere a láske, a preto nám dáva nádej: takýto je Boh. On má moc a on je sama Dobrota. Pozýva nás, aby sme sa stali jemu podobní. Áno, staneme sa podobní Bohu, ak sa necháme formovať týmto znamením. Ak sa my sami naučíme poníženosti a takýmto spôsobom pravej veľkosti. Ak sa zriekneme používania násilia a budeme používať iba zbrane pravdy a lásky. Origenes, sledujúc jedno zo slov Jána Krstiteľa, videl vyjadrenie podstaty pohanstva v symbole kameňov: pohanstvo je nedostatkom vnímavosti, znamená srdce z kameňa, ktoré nie je schopné milovať a pochopiť Božiu lásku. Origenes o pohanoch hovorí: „Pozbavení citu a rozumu, menia sa na kamene a drevo“ (in Lk 22,9).



Kristus, nám však chce dať srdce z mäsa. Keď vidíme jeho, Boha, ktorý sa stal dieťaťom, otvára sa nám srdce. V liturgii Svätej noci Boh prichádza k nám ako človek, aby sme sa stali skutočne ľudskými. Počúvajme ešte raz Origena: „Skutočne, načo ti je osožné to, že Kristus svojho času prišiel v tele, ak nepríde až do tvojej duše? Modlime sa, aby k nám prichádzal dennodenne a aby sme mohli povedať: Žijem, ale nežijem viac ja, lež Kristus žije vo mne“ /Gal 2,20/ (in Lk 22,3).



Áno, toto si chceme vyprosovať v túto Svätú noc. Pane Ježišu Kriste, ty, ktorý si sa narodil v Betleheme, príď k nám! Vojdi do mňa, do mojej duše. Premeň ma. Obnov ma. Urob, aby som ja a všetci my z kameňa a dreva, aby sme sa stali žijúcimi osobami, v ktorých sa sprítomňuje tvoja láska a svet sa premieňa. Amen. -lm, jb-