Zas sú tu sviatky,
na ktoré sa všetci azda najviac tešíme. Majú svoje čaro pre malých i veľkých. Prinášajú
nám akési slávnostné tajuplné ovzdušie: stromček, jasličky, sviečky, darčeky, hračky,
pozdravné karty, rodinné návštevy, koledy a najmä spoločná večera v rodinnom kruhu.
Možno sme si zachovali aj pekné zvyky, azda k nám zavítajú aj jasličkári, rozprávky
a dojímavé programy môžu zanechať dojem milého sviatku pre deti, ktorý sa pohybuje
na hranici čarovných snov.
Pri tom všetkom Vianoce v nás obnovujú určité vzrušenie
a dojem čohosi tajomne krásneho, dobrého a veľkého. Každý z nás objaví v sebe dobrotu,
cíti sa akoby povinným prejaviť milotu k iným; pocit hlbokej ľudskosti a štedrosti
visí vo vzduchu, atmosféra je slávnostná, povznesená.
Celé to citové ovzdušie
je pekné, ak sa z Vianoc nespraví vybájená legenda, ak sa neprežijú ako „fiction“,
ako pekná rozprávka bez vzťahu k skutočnosti. Ešte aj veriaci ľudia môžu ľahko zabudnúť
na pravý význam a na ozajstnú príčinu radostnej slávnosti a prežiť vianočné sviatky
s povrchnými pocitmi, bez hĺbky. Bola by škoda, aby Vianoce prešli a nezanechali v nás
stopu. Lebo darčeky sa rýchlo opotrebujú, sviečky dohoria a namiesto duchovného obohatenia
by nám ostal v prázdnych rukách iba pozlátený obal. Po Vianociach by sme sa ocitli
bez nových síl v každodenných starostiach o chlieb a uprostred tvrdého životného zápasu
a ľudských egoizmov.
Preto sa pýtame: čo je vlastne podstata Vianoc?
Ako ich máme prežiť s úžitkom a do hĺbky? Tu nám treba odpovedať veľmi priamo: prameňom
vianočnej radosti je historická udalosť, ktorú evanjelista Lukáš opisuje s dôslednosťou
a presnosťou kronikára: stala sa za súpisu obyvateľstva, ktorý nariadil známy rímsky
cisár August, keď Sýriu spravoval Quirínius, v mestečku Betleheme, ako to dávno predpovedal
prorok Micheáš; áno v tom Betleheme, ktorý mnohí z vás navštívili. Na okolitých poliach
sa pastieri za noci dozvedeli ako radostnú novinu, určenú pre všetkých ľudí, túto
zvesť: „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes
sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ, Kristus Pán. A toto vám bude znamením:
Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach“ (Lk 2, 10-12).
Toto
dieťa je prameňom radosti pre celý svet, lebo je to Boží Syn, Božie Slovo, ktoré jestvuje
od večnosti: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh...A Slovo
sa telom stalo a prebývalo medzi nami“ (Jn 1, 1.13). To je udalosť, ktorá nemá páru
v ľudských dejinách, najväčšia senzácia všetkých storočí, skutočnosť, ktorá vrhá nové
svetlo na Boha, na celé ľudstvo i na existenciu každého človeka. Ak sa v tom dieťati
Boh stal človekom, tak ono má čo povedať každému z nás. V ňom sa nám osobitným spôsobom
prejavila Božia láska. Neviditeľný, nesmierny, všemocný, majestátny Boh sa k nám znížil
a ukázal nám svoju tvár, ako nám to dosvedčuje evanjelista Ján: „Boh je láska. A božia
láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby
sme skrze neho mali život. Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on
miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy...A my sme spoznali
lásku, akú má Boh k nám...“(Jn 4, 8-10.16).
Vianoce nám pripomínajú
fakt, že v betlehemskom Dieťati sa Boh stal človekom. Viacerí nekresťania nám vyčítajú,
že tvrdíme o Bohu čosi nedôstojné, že znižujeme Boží majestát. Majú pravdu v tom,
že „v betlehemskej maštaľke sa stretáva nebo so zemou. Nebo zostúpilo na zem“ (Benedikt
XVI.). Ale to sám Boh sa chcel takto ponížiť, skloniť k človekovi. Tu práve ukázal
svoju nesmiernu lásku: „Tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal za
nás...“ Boh sa nám stal nesmierne blízkym v betlehemskom dieťati a sám mu dal meno
„Emanuel“-„Boh s nami“.
To dieťa je už naveky náš živý brat, priateľ,
spolupútnik na životnej ceste, s ľudským citlivým srdcom, ale zároveň náš Pán a Boh.
On ako Boh si privzal ľudskú prirodzenosť, preto ako Boho-človek ostáva s nami navždy.
Francúzsky spisovateľ André Frossard, ktorý sa obrátil, dobre pochopil tajomstvo Vianoc
ako tajomstvo vtelenia, keď napísal: Ja mám stále Betlehem pred sebou, každý deň sú
pre mňa Vianoce, lebo každý deň je so mnou Boh, ktorý sa stal človekom. –Naozaj hodina
spasenia bije aj teraz, Betlehem je aj dnes blízky, v Ježišovi je Boh s nami vždy,
keď my chceme byť s ním. Aj pre nás sa narodil, aj nám priniesol tie isté duchovné
dary ako betlehemským pastierom, tú istú radosť, to isté svetlo, ten istý pokoj. Jeho
dary zasahujú naše srdce a naše vnútro, preto ich nič povrchné a blýskavé nemôže nahradiť.
Malý
Ježiško je aj dnes Boží Syn, ktorý sa stal človekom. Jeho vtelenie je už trvalý stav.
On teraz žije a pôsobí ako Bohočlovek. Toto chudobné Dieťa v jasliach je Boží dar
pre nás a dôkaz, že Boh je Láska. V ňom sa všetkým ľuďom, teda aj nám, aj našej generácii
„zjavila dobrota Boha, nášho Spasiteľa a jeho láska k ľuďom“, ako hovorí sv. Pavol
(Tit 3,4). Toto Dieťa nás učí, ako dať náplň a zmysel každodennému klopoteniu i celoživotnej
existencii; ono kladie lásku za vrcholný zákon ľudského spolunažívania. Ba čo viac,
„tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi“ (Jn 1,12).
Nemôžeme
sa diviť, že narodenie tohto dieťaťa sprevádzajú mimoriadne javy, ako je svetlo z
neba a spev anjelov, ktorý tiež dodáva Vianociam hlboký zmysel: „Sláva Bohu na výsostiach
a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“. Keď uznávame v malom Ježišovi vtelenú Božiu lásku,
vzdávame vďaku a slávu Bohu a zároveň dosahujeme vnútorný pokoj, duchovnú pohodu a ľudské
teplo. Preto sa na Vianoce cítime viac ľuďmi. Preto sa snažíme znovu prežiť kúzlo,
ktoré sme si odniesli z detstva, keď sme vedeli ďakovať za lásku, ako dieťa v Rúfusových
„Modlitbičkách“: „Iba tak Ti poviem, že dar lásky – to je koruna tých darov, čo si
ľuďom dal“. Preto si vymieňame darčeky, ozdobujeme si stromčeky, staviame betlehemy.
Objavíme v sebe dušu dieťaťa akoby sen, ktorý sa však naozaj stal, ale pritom pretrváva
dodnes ako skutočnosť Boha, ktorý sa pre nás stal človekom a ostáva s nami ako náš
Emanuel-Boh s nami, „Ježiš Kristus, ten istý včera i dnes a naveky!“(Hebr 13, 8).