Benedikt XVI.: „Nevzdať sa vôle k zmiereniu“

Vatikán (21. decembra, RV) - Vo svojom každoročnom predvianočnom príhovore k členom Rímskej kúrie, ktoré sa konalo dnes predpoludním v Apoštolskom paláci, sa Benedikt XVI. tradične venoval bilancovaniu uplynulého roku. Osobitne sa pritom zameral na tému zmierenia - na jeho duchovný základ i na jeho význam pre praktický život, najmä pre oblasť politiky. Táto téma podľa jeho slov zarezonovala v uplynulom roku najmä v súvislosti s Africkou synodou a tiež s apoštolskou cestou do Svätej zeme. So zasadnutím Synody biskupov pre Afriku, ktoré sa konalo v Ríme v priebehu októbra, sa tiež spájala apoštolská cesta do Kamerunu a Angoly v marci 2009, zapadajúca do prípravnej fázy synody.



Benedikt XVI. pripomenul ústrednú tému Africkej synody: „Cirkev v Afrike v službe zmierenia, spravodlivosti a pokoja“. V tejto súvislosti povedal: „Ak človek nie je zmierený s Bohom, je v nesúlade i so stvorením. Nie je zmierený so sebou samým, chcel by byť niekým iným než sám je, a nakoniec nie je zmierený ani so svojím blížnym. Zmierenie je okrem iného súčasťou schopnosti spoznať svoju vinu a prosiť o odpustenie - Boha i blížnych. A napokon k procesu zmierenia patrí schopnosť činiť pokánie, schopnosť trpieť až do konca, do hĺbky, pre svoju vinu a nechať sa premeniť. K tomu patrí i nezištnosť (gratuita), o ktorej opakovane hovorí encyklika Caritas in veritate: disponovanosť ísť ďalej než len po nevyhnutnosť, nepočítať, ale vykročiť k niečomu viac než len k jednoduchým právnickým požiadavkám. Takto má človek účasť na veľkodušnosti, ktorej príklad nám dal samotný Boh. Myslime na Ježišove slová: «Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar» (Mt 5, 23)“.



Svätý Otec ďalej poukázal na aktivitu Boha v procese zmierenia. Poukázal na spôsob, akým koná Boh pre záchranu človeka: Boh totiž vedel, že nie sme zmierení, vedel, že máme niečo proti nemu, a preto nám sám vyšiel v ústrety až na kríž, aby sme dosiahli zmierenie. „Toto je veľkodušnosť. Disponibilita urobiť prvý krok. Ako prvý ísť druhému naproti, ponúknuť mu zmierenie, vziať na seba utrpenie, ktoré prináša zrieknutie sa nástojenia na vlastnej pravde. Nevzdať sa vôle k zmiereniu - v tomto nám dal Boh príklad a toto je spôsob, ako sa stať jemu podobnými. Je to prístup, ktorý vo svete stále nanovo potrebujeme. Dnes si musíme nanovo osvojiť schopnosť priznať si vinu, musíme zo seba zhodiť ilúziu o našej nevinnosti. Musíme si osvojiť schopnosť robiť pokánie, nechať sa premeniť: ísť v ústrety druhému a nechať sa obdarovať Bohom odvahou a silou pre takúto obnovu. V tomto našom dnešnom svete musíme nanovo objaviť sviatosť pokánia a zmierenia. Skutočnosť, že táto sviatosť sa z veľkej časti vytratila zo základných životných návykov kresťanov, je jedným z príznakov straty pravdivého pohľadu na nás samých i na Boha: je to strata, ktorá uvádza do nebezpečenstva našu civilizáciu a zmenšuje našu schopnosť šíriť pokoj.“



Svätý Otec na tomto mieste spomenul svätého Bonaventúru, podľa ktorého je sviatosť pokánia sviatosťou ľudskosti (humanity) v tom zmysle, že vo svojej podstate bola Bohom ustanovená hneď po prvotnom hriechu, vtedy, keď Boh Adamovi uložil pokánie, hoci plnosť tejto sviatosti priniesol až Kristus. Ako povedal Svätý Otec, „v skutočnosti je jednota viny, pokánia a odpustenia jednou zo základných podmienok skutočnej humanity, podmienok, ktoré vo sviatosti dosahujú ich kompletnú podobu, ale vo svojich koreňoch sú bytostnou súčasťou ľudskej osoby ako takej.“

Benedikt XVI. sa dotkol potreby zmierenia i v širšom rozsahu. Ako povedal, zmierenie je pojem, ktorý predchádza politiku, je to pre-politická skutočnosť a preto má pre politiku nesmierny význam. Ak sa v srdci nevytvára sila zmierenia, chýba i politické úsilie o pokoj.

Pri úvahách o zmierení sa pápež v mysli vrátil i ku svojej  ceste do Svätej zeme. Vyjadril vďačnosť za to, že jeho návšteva mala pokojný priebeh, ako i za to, že na verejných liturgických slávnostiach v Jeruzaleme, Nazarete a v Betleheme sa moli verejne zúčastniť miestne komunity veriacich. Svoje zážitky vyjadril týmito slovami: „Stretnutie s miestami spásy - s Chrámom Zvestovania v Nazarete, s Jaskyňou Narodenia v Betleheme, s miestom ukrižovania na Kalvárii, s prázdnym hrobom ako svedectvom o zmŕtvychvstaní - bolo ako dotyk s príbehom Boha s nami. Viera nie je mýtus. Sú to reálne dejiny, ktorých stôp sa môžeme dotýkať rukami. Tento realizmus viery je nám mimoriadne užitočný v našich dnešných námahách.“ 

Pápež zakončil svoje uvažovanie o zmierení slovami: „Pri všetkej svojej veľkosti, Boh je predsa len ten, ktorý je blízky, je Boh-s-nami. On nás neustále volá: Nechajte sa zmieriť so mnou i medzi sebou navzájom. On neustále kladie do nášho osobného i spoločenského života úlohu zmierenia.“ -pd, jb-