Katechéza Benedikta XVI. o Jánovi zo Salisbury: Zdrojom pravdy nie je človek, ale Boh

Vatikán (18. decembra, RV) – Pri generálnej audiencii v Aule Pavla VI. v stredu 16. decembra 2009 predniesol Benedikt XVI. nasledujúcu katechézu:

„Drahí bratia a sestry, dnes si predstavíme osobnosť Jána zo Salisbury, ktorý patril k jednej z najdôležitejších filozofických a teologických škôl stredoveku, ku katedrálnej škole v Chartres, vo Francúzku. Aj on, ako ostatní teológovia, o ktorých som hovoril v predchádzajúcich týždňoch, nám pomáha pochopiť, ako viera, v súlade so správnymi ašpiráciami rozumu, pobáda myslenie smerom ku zjavenej pravde, v ktorej spočíva skutočné dobro človeka.



Ján sa narodil v Anglicku, v Salisbury, medzi rokmi 1100 a 1120. Pri čítaní jeho diel a najmä jeho bohatej zbierky listov objavujeme najdôležitejšie údaje z jeho života. V priebehu asi 12 rokov od roku 1136 do roku 1148 sa venoval štúdiám, navštevoval najkvalifikovanejšie školy tej doby, v ktorých navštevoval prednášky slávnych učiteľov. Odobral sa do Paríža a potom do Chartres – do prostredia, ktoré najviac poznačilo jeho formovanie a z ktorého si najviac osvojil kultúrnu otvorenosť, záujem pre hĺbavé otázky a jeho uznanie pre literatúru. Ako sa v tom čase často stávalo, najlepších študentov oslovovali preláti a panovníci, aby sa stali ich blízkymi spolupracovníkmi. Toto sa prihodilo aj Jánovi zo Salisbury, ktorý bol svojim veľkým priateľom Bernardom z Clairvaux predstavený Teobaldovi, arcibiskupovi Canterbury - v tom čase primaciálneho sídla Anglicka -, ktorý ho ochotne prijal medzi svojich kňazov. Počas 11 rokov od roku 1150 až do roku 1161 bol Ján sekretárom a kaplánom postaršieho arcibiskupa. S neúnavnou horlivosťou, v stálom pokračovaní v štúdiu, rozvíjal stálu diplomatickú činnosť, pričom desaťkrát navštívil i Taliansko, s úmyslom upevňovať vzťahy kráľovstva a Cirkvi v Anglicku s rímskym pápežom. Pápežom bol v tých rokoch Hadrián IV., Angličan, ktorý bol s Jánom zo Salisbury v úzkom priateľskom vzťahu. V nasledujúcich rokoch, po smrti Hadriána IV., čo bolo v roku 1159, bola v Anglicku veľmi napätá situácia medzi Cirkvou a kráľovstvom. Kráľ Henrich II. sa usiloval držať si autoritu aj na vnútorným životom Cirkvi a obmedzoval jej slobodu. Tento postoj vyvolal reakciu zo strany Jána zo Salisbury a najmä odvážnu nepoddajnosť Teobaldovho nástupcu na biskupskej katedre v Canterbury, sv. Tomáša Becketa, ktorý preto odišiel do exilu do Francúzska. Ján zo Salisbury ho odprevadil a zostal v jeho službe, snažiac sa vždy o zmierenie. V roku 1170, keď Ján a rovnako aj Tomáš Becket prišli opäť do Anglicka, bol Tomáš napadnutý a zavraždený vo vnútri svojej katedrály. Zomrel ako mučeník a ako mučeníka ho ľud aj hneď začal uctievať. Ján pokračoval vo vernej službe aj u Tomášovho nástupcu, až kým nebol menovaný za biskupa Chartres, kde zostal od roku 1176 do roku 1180, teda do roku jeho smrti.



Z diel Jána zo Salisbury by som chcel upozorniť na dve, ktoré sú považované za jeho veľdiela, elegantne označené gréckymi názvami Metaloghicón (Na obranu logiky) a Polycráticus (Držiteľ moci). V prvom diele odmieta - nie bez irónie, ktorá charakterizuje mnohých vzdelancov - pozíciu tých, ktorí mali zúžené ponímanie kultúry, chápanej ako prázdnu výrečnosť, ako neužitočné slová. Ján naopak chváli kultúru ako pravú filozofiu, teda stretnutie medzi silou myslenia a komunikáciou, účinnosťou slova. Píše nasledovne: «Tak ako je totiž nielen neviazanou, ale aj slepou taká výrečnosť, ktorú neosvetľuje rozum, tak i múdrosť ktorá si neslúži výrečnosťou je nielen slabou, ale v istom zmysle okyptenou: v skutočnosti, aj keď sa niekedy múdrosti bez slov môže dariť vzhľadom k vlastnému svedomiu, zriedka však a málo sa jej darí vzhľadom na spoločnosť.» (Metaloghicón 1,1, PL 199,327). Je to veľmi aktuálna náuka. Dnes sa to, čo Ján definoval ako „výrečnosť”, čiže možnosť komunikovať stále dokonalejšími a rozšírenejšími prostriedkami, mimoriadne znásobilo. Predsa však tým viac zostáva naliehavou nevyhnutnosť komunikovať myšlienky, ktoré sa vyznačujú „múdrosťou“, to znamená inšpirované pravdou, dobrom a krásou. Toto je veľká zodpovednosť, ktorá dolieha osobitne na tých, ktorí pracujú v mnohotvárnej a komplexnej oblasti kultúry, komunikácie a médií. A toto je oblasť, v ktorej možno ohlasovať evanjelium s misionárskym zápalom.

V diele Metaloghicón sa Ján zaoberá problémami logiky, ktoré boli v tom čase predmetom veľkého záujmu a kladie si základnú otázku: čo môže poznať ľudský rozum? Do akej miery môže zodpovedať tomu základnému prahnutiu, prítomnému v každom človeku, ktorým je hľadanie pravdy? Ján zo Salisbury si osvojuje umiernenú pozíciu, založenú na niektorých traktátoch Aristotela a Cicera. Podľa neho ľudský rozum bežným spôsobom nadobúda poznatky, ktoré nie sú neodškriepiteľné, ale pravdepodobné a podliehajúce námietkam. Ján uzatvára, že ľudské poznanie je nedokonalé, pretože je podriadené konečnosti, ohraničenosti človeka. Rastie však a zdokonaľuje sa vďaka skúsenosti a správnemu a korektnému usudzovaniu, ktoré dokáže stanoviť vzťah medzi pojmami a realitou, vďaka diskusii, vďaka polemike a vďaka poznaniu, ktoré sa obohacuje z generácie na generáciu. Iba v Bohu je dokonalé poznanie, ktoré sa komunikuje človeku, aspoň čiastočne, skrze Zjavenie prijaté vo viere. Veda viery – teológia – prostredníctvom toho otvára možnosti rozumu a so skromnosťou dáva pokročiť v poznaní Božích tajomstiev.

Veriaci človek a teológ, ktorí prehlbujú poklad viery, sú otvorení aj pre praktické poznanie, ktoré riadi každodenné konanie, čiže pre morálne zákony a pre praktizovanie cností. Ján zo Salisbury píše takto: «Božia dobrotivosť nám udelila svoj zákon, ktorý stanovuje, ktoré veci je pre nás užitočné poznať, a ktorý ukazuje, koľko nám je dovolené poznať o Bohu a do akej miery je správne bádať... V tomto zákone sa totiž konkretizuje a vyjavuje Božia vôľa, aby každý z nás vedel, čo je pre neho nevyhnutné konať» (Metaloghicón 4,41, PL 199,944-945). Podľa Jána zo Salisbury existuje aj objektívna a nemenná pravda, ktorej pôvod je v Bohu, ktorá je prístupná ľudskému rozumu a vzťahuje sa na praktické konanie a na sociálnu oblasť. Ide o prirodzené právo, ktorým sa ľudské zákony a politické i náboženské autority musia inšpirovať, aby mohli podporovať spoločné dobro. Tento prirodzený zákon je charakterizovaný vlastnosťou, ktorú Ján nazýva „nezaujatosť“ („equità“), t. j. priznanie každej osobe jej práv. Z nej pochádzajú predpisy, ktoré sú legitímne u všetkých národov a ktoré v nijakom prípade nemôžu byť zrušené. Toto je ústredná myšlienka spisu Polycráticus, traktátu z filozofie a politickej teológie, v ktorom Ján zo Salisbury uvažuje nad podmienkami toho, aby konanie vládcov bolo spravodlivé a hodné súhlasu.“

Zatiaľ čo ostatné otázky, ktorými sa toto dielo zaoberá, sa viažu na historické okolnosti, v ktorých dielo vzniklo, téma vzájomného vzťahu medzi prirodzeným zákonom a pozitívnym právom skrze nezaujatosť je i dnes veľmi významná. V našej dobe totiž, predovšetkým v niektorých krajinách, sme svedkami znepokojivého vzájomného oddialenia sa medzi rozumom, ktorého úlohou je odkrývanie etických hodnôt spojených s dôstojnosťou ľudskej osoby, a slobodou, ktorá zodpovedá za ich prijatie a podporovanie. Azda by nám Ján zo Salisbury dnes pripomenul, že s nezaujatosťou sú v súlade iba tie zákony, ktoré dbajú o posvätnosť ľudského života a odmietajú beztrestnosť abortu, eutanázie a ľahkovážnych genetických experimentov. Sú to iba také zákony, ktoré rešpektujú dôstojnosť manželstva medzi mužom a ženou, ktoré vychádzajú zo správnej laicity štátu, ktorej súčasťou je vždy ochrana náboženskej slobody, a ktoré uplatňujú subsidiaritu a solidaritu na národnej i medzinárodnej úrovni. V opačnom prípade by sme skončili pri tom, čo Ján zo Salisbury nazýva „tyraniou vladára“, alebo ako by sme povedali my, pri „diktatúre relativizmu“. Relativizmu, ktorý – ako som to pripomenul pred niekoľkými rokmi – „nič nepovažuje za definitívne a ako konečnú mieru ponecháva iba vlastné ja a jeho ľubovôľu“ (Missa pro eligendo Romano Pontifice, Homília, L’Osservatore Romano, 19. apríla 2005).


V mojej poslednej encyklike Caritas in veritate, ktorou som sa obrátil na ľudí dobrej vôle, ktorí sa zasadzujú za to, aby sa sociálna a politická činnosť nikdy neoddelila od objektívnej pravdy o človeku a o jeho dôstojnosti, som napísal: «Pravdu a lásku, ktorú pravda odkrýva, nemožno vytvoriť. Možno ich len prijať. Ich posledným zdrojom nie je a nemôže byť človek, ale Boh, totiž ten, ktorý je Pravda a Láska. Tento princíp je dosť dôležitý pre spoločnosť a rozvoj, lebo ani jeden z nich nemôžu byť len ľudským produktom. Samotné povolanie k rozvoju ľudí a národov sa nezakladá jednoducho na ľudskom rozhodnutí, ale je vpísané do plánu, ktorý nás predchádza a predstavuje pre nás všetkých povinnosť, ktorú máme slobodne prijať» (č. 52). Tento plán, ktorý nás predchádza, túto pravdu bytia musíme hľadať a prijať, aby sa zrodila spravodlivosť, ale môžeme ju nájsť a prijať jedine so srdcom, vôľou a rozumom, ktoré sú očistené v Božom svetle.“ -jb, sg-