Štvrtkový komentár kňaza Mariána Gavendu na tému: Sila túžby

O zdraví sa hovorí sa, že až keď ho človek stratí, uvedomí si, čo preňho znamená. V našej naskrze pretechnizovanej civilizácii čosi podobné platí, keď zrazu vypadne elektrický prúd, na niekoľko dní odstavia teplú vodu alebo niekto uzavrie kohútiky plynu. Zrazu sme ako bez rúk, bez nôh a bez očí. Právom sa zdroje energie považujú za strategické a najmä o ne sa vedú vojny posledných desaťročí.

Milí poslucháči, keď tak prechádzam ľudským mraveniskom predvianočných ulíc a námestí, o obchodoch nehovoriac, kladiem si otázku, čo to vlastne ľuďmi hýbe, čo je zdroj ľudskej energie a celého toho tak rozmanitého pohybu? A odpoveď sa zbieha do jedného slova: túžba! Namiesto obvyklého komentáru na dianie v Cirkvi a spoločnosti by som sa dnes rád tak trochu predvianočne podelil o pár myšlienok na túto všeľudskú a stále aktuálnu tému.

Túžba je obrovská hybná sila, je jedným zo základných prejavov lásky. Ale nesie v sebe hlboké protirečenie. „Je v samotnej povahe túžby“, hovorí Aristoteles vo svoje Politike, „že nemôže byť uspokojená, hoci väčšina ľudí žije práve preto, aby ju uspokojili“. Neuhasiteľnosť túžby si všíma aj pragmatický Machiavelli: „Ľudia túžia po všetkom, ale všetko dosiahnuť nemôžu. Ich túžba je teda vždy väčšia, než moc dosahovať ju. Z toho vyplýva nespokojnosť s tým, čo človek má“. Práve Vianoce v človeku zobúdzajú tie najhlbšie túžby. Nie je to len spomienka na záblesky detského šťastia. Skôr na intuíciu dieťaťa, ktoré našťastie stále v sebe nosíme, závan božského dobra, lásky a pokoja tam kdesi za horizontom bežného života, ktorým bývajú pohltení práve dospelí. Je to spiatočná adresa, ktorú Boh vpísal do každého svojho stvorenia. Ako každá energia, aj túžba nás môže tiahnuť dopredu, ale môže nás aj ničiť. Preto je tak dôležité to, čo duchovní autori nazývajú umením „rozoznávať myšlienky a hnutia srdca“.

Túžba nás neustále prenasleduje. Nič ju nevie uspokojiť. Ženie nás za hranice prítomného okamihu, z miest kde sa práve nachádzame, do budúcnosti, ktorú si ani nevieme predstaviť. Ženie nás k tomu, čo nás presahuje. „Také je šťastie na svete, ako ten motýľ na kvete“, vyjadruje ľudová múdrosť skúsenosť s ľudskou túžbou po šťastí. Len čo ho človek už–už ide uchopiť, objaví sa na inom kvete. Ale šťastie nespočíva ani v  neustálom naháňaní sa za jeho vidinami. Ak patrí k podstate človeka túžiť po nekonečne, tak ju môže naplniť len nekonečno. Nie však nejaké abstraktné „nekonečno“, ale nekonečná bytosť, zosobnené dobro, krása, sila a múdrosť, jedným slovom Boh. Mystička svätá Katarína Sienská hovorí, že v sebe „nemáme nič večné, okrem lásky a túžby našej duše“. Majster Eckhart zas upresňuje, že „dôvod prečo nie sme schopní vidieť Boha je neduživosť našej túžby“. Boh nás stvoril s túžby lásky podeliť sa o šťastie, ktorým je on sám. V ňom má túžba pôvod i cieľ.

Špecializované vedné disciplíny síce rozkúskovali aj človeka do rôznych odborov a skúmajú ho cez gastronómiu až po psychológiu. V skutočnosti však človek vždy žije ako celý človek, a preto aj túži ako úplná, jednotná bytosť. Aj keď sa prázdno v jeho žalúdku mení na túžbu po jedle a samota vyvoláva túžbu po niekom blízkom, sú to len rôzne prejavy základnej, hlbokej túžby po plnom a naplnenom živote. „Caritas in veritate - hovorí Benedikt XVI. hneď v úvode svojej poslednej encykliky - „láska v pravde - je základnou hybnou silou opravdivého rozvoja každého človeka a celého ľudstva.“ Slovo láska pričastým vhodným i nevhodným skloňovaním tak zdevalvovalo, že si už ani netrúfame vidieť v nej východisko z krízy dnešného človeka i spoločnosti. Náhradné riešenie sa však zatiaľ nikomu nepodarilo nájsť. Keď láska prestane smerovať k dobru druhého, mení sa na egoizmus, ktorý ničí všetko okolo i samotného človeka. Podobne je to i s atómovou energiou duše, ktorou je túžba. Ak sa jej zahatá cesta k Bohu, pôsobí všade ničivo. Vedie človeka k tomu, aby sa snažil nasýtiť tým, čo ho nikdy nasýtiť nemôže. Sú ľudia, ktorí nedostatok afektu nahrádzajú nadmerným požívaním sladkostí. Jestvujú však aj iné sebaklamy. Napríklad majetok, poznanie, kariéra, zmyselnosť. Je zdravé, aby človek túžil po poznaní, aby mu chutilo jesť, aby chcel v živote čosi dosiahnuť. Ak mu hriech zabráni a milosť neotvorí možnosť napĺňať svoje najhlbšie túžby účasťou na živote nekonečného Boha, snaží sa zahasiť nekonečnú túžbu konečnými vecami. Je ako zdrogovaný. Vie, že napríklad majetok mu nikdy neprináša vytúžené naplnenie, a predsa ho túži mať čoraz viac, nekonečne veľa. Práve nenaplnené, vykoľajené ľudské túžby sú koreňom ekonomickej a ľudskej krízy dnešných dní.

Nie je vzletnou frázou ak povieme, že Vianoce sú na túto krízu jediný účinný liek. Vianoce znamenajú, že Boh sa „zmenšil“ do našich ľudských mier: vieme ho vnímať našimi ľudskými zmyslami, počúvať našimi ušami, chápať našou mysľou a milovať naším ľudským srdcom. Stal sa nám ľudsky dosažiteľný a pritom zostal božsky nekonečný. Len jeho prijatie odstraňuje protirečivosť ľudskej túžby a zameriava jej nekonečnú energiu správnym smerom. Tým umožňuje harmonický rozvoj aj ostatným oprávneným ľudským túžbam.

Milí poslucháči, možno aj táto reflexia vyznieva skôr abstraktne. Ale skúste s trochou odstupu a nadhľadu sledovať to predvianočné rušné mravenisko a očami pozorovateľa sa pýtať: Čo to nami vlastne hýbe, po čom túžime a kde to hľadáme... Objavíme, že Vianoce, ako odpoveď na nekonečnú túžbu konečného človeka potrebuje každý z nás.