Advent
vo Vatikáne má viacero duchovných momentov. K tým hlavným bezpochyby patria adventné
kázne pápežského kazateľa. V nasledujúcich minútach sa zastavíme pri
myšlienkach, ktoré odzneli v druhej adventnej homílii P. Raniera Cantalamessu v Pápežskej
kaplnke Redemptoris Mater. Aj tentoraz ju venoval téme kňazstva. Započúvajme
sa do vybraných častí z jeho kázne z piatku 11. decembra.
Každý
kňaz by mal vo svete šíriť „vôňu Boha“. Sú však i neverní kňazi, ktorí spôsobujú pohoršenie
u ľudí, ktorí takto odmietajú Krista. Môže sa vôňa zmeniť na zápach? Môže, pokiaľ
sa ten, kto je z milosti kňazstva poverený šíriť ju, uchýli do „suchopárneho intelektualizmu“,
alebo ešte horšie, ak sa dopúšťa škandalóznych skutkov, ktoré znemožňujú šírenie
vône, alebo spôsobujú jej skazenie. Kňazi majú byť – podľa vyjadrenia sv. Pavla –
„služobníci Ducha“. Kňaz je ako Kristus „pomazaný“ Bohom a toto „pomazanie“ so sebou
nesie konkrétne účinky.
Prijať pomazanie znamená mať v živote ako
nerozlučného sprievodcu Ducha Svätého, robiť všetko v Duchu, v jeho prítomnosti a
pod jeho vedením. To všetko sa vyjadruje navonok; raz kľudne, jemne a pokojne, inokedy
s autoritou. Je to určitý stav, charakterizovaný istým vnútorným vyžarovaním, ktoré
umožňuje ujať sa daného poslania. Niečo ako forma pre športovca, alebo inšpirácia
pre umelca.
Pomazanie teda vďaka Duchu Svätému „udeľuje“ skutočnú vnútornú
moc. Existuje tu však určité riziko, ktoré je rovnaké u všetkých sviatostí -
totiž zastaviť sa pri rituálnej a kánonickej podobe svätenia,u jeho platnosti
či dovolenosti, a neprikladať dostatočný význam duchovnému účinku, vlastnej milosti
sviatosti, v tomto prípade účinku pomazania v živote kňaza. Sviatostné pomazanie nás
robí schopnými vykonávať určité posvätné skutky, ako je kázanie a učenie. Takpovediac
nás autorizuje k vykonávaniu istých vecí, nedáva však nutne autoritu alebo zručnosť
v ich výkone; zaisťuje apoštolskú postupnosť, nie však automaticky apoštolskú úspešnosť.
Pokiaľ
je teda pomazanie dané prítomnosťou Ducha a je Božím darom, čo môžeme urobiť my, aby
sme ho mali? Predovšetkým sa modliť. Existuje výslovný Ježišov prísľub: „Nebeský Otec
dá Ducha Svätého tým, ktorí ho prosia“. Je treba rozbiť nádobu s voňavou masťou, ako
hriešnica v Šimonovom dome. Nádobou je naše ja, niekedy náš vyprahnutý intelektualizmus.
Rozbiť ho, znamená zaprieť sa, zveriť Bohu explicitným úkonom všetky ťažkosti nášho
života. Boh nemôže dať svojho Ducha tomu, kto sa neodovzdá celkom jemu.
Nie
vždy je pre kňaza samozrejmosťou pochopiť v hĺbke význam sviatostného pomazania a hlavne,
používať ho ako zdroj. Je tomu podobne ako s fľaštičkou voňavky. Môžeme ju mať vo
vrecku, držať ju v ruke tak, ako chceme, ale pokiaľ ju neotvoríme, vôňa sa šíriť
nezačne. Správa sa tak, akoby ani neexistovala.
Kňaz by mal byť vôňou
Krista vo svete! Apoštol nás ale vzápätí upozorňuje: „Máme poklad v hlinených nádobách“.
Vieme až príliš dobre, z mnohých skúsenosti, čo to znamená. Ježiš povedal apoštolom:
„Vy ste soľou zeme. Ak však soľ stratí svoju chuť, čím sa osolí? Na nič už nie je,
len aby sa vyhodila von a ľudia po nej šliapali“. Pravda týchto Kristových slov je
bolestne vystavená pred náš zrak. I pomazaný, keď stratí vôňu a skazí sa, premení
sa na svoj opak, na zápach a namiesto toho, aby ho Kristus priťahoval, vzďaľuje od
neho.“
Mnohí kňazi sú však svetu neznámi a šíria vo svojom prostredí
vôňu Krista a evanjelia. Francúzsky dominikán Dominique Lacordaire z 19. storočia
takto načrtáva profil ideálneho kňaza:
„Žiť uprostred sveta bez
akejkoľvek túžby po jeho pôžitkoch; byť súčasťou každej rodiny a nepatriť
žiadnej z nich; mať účasť na každom utrpení, byť taktný pri každom tajomstve
a uzdravovať každé zranenie. Denne prichádzať od ľudí k Bohu a obetovať
mu ich túžby a modlitby. Od Boha sa vracať k ľuďom, aby sa k nim
dostalo jeho odpustenie a jeho nádej; mať srdce z olova vo veciach cudnosti
a srdce z mäsa vo veciach lásky. Učiť a odpúšťať, utešovať a žehnať a byť požehnaný
naveky. Ó, Bože, aký je to vlastne život? Je to tvoj život, kňaz Ježiša Krista.“
-pd-