Meditatívne pásmo o kňazstve - z 1. adventnej kázne R. Cantalamessu
Nasledujúce adventné
zamyslenie venované téme kňazstva približuje myšlienky pápežského kazateľa
P. Raniera Cantalamessu. Prinášame v ňom vybrané časti z jeho prvej adventnej
kázne, určenej Svätému Otcovi, členom Pápežského domu a Rímskej kúrie, ktorá
odznela v piatok 4. decembra v Pápežskej kaplnke Redemptoris Mater. ***
Slovo
Svätého písma, ktoré nám poslúži ako hlavná niť, je Prvý list Korinťanom: „Nech
nás takto každý pokladá za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev (1
Kor 4, 1)“ - Kristovi služobníci, toto je výraz, ktorý nám pomôže zachytiť
podstatu kňazského tajomstva. Je to výraz, ktorý by sa mal dotknúť nášho srdca,
a rozvibrovať ho svätou hrdosťou. Tu nehovorím o praktickej službe, ako je ohlasovanie
Božieho slova a vysluhovanie sviatostí. Nehovorím tu o službe ako o čine, ale o službe
ako stave, ako o základnom povolaní, ktoré súvisí s kňazskou identitou a ktorú apoštol
Pavol na začiatku listov vyjadruje týmito slovami: „Pavol, služobník Ježiša Krista,
povolaný za apoštola“. V neviditeľnom doklade totožnosti kňaza, ktorý sa stretáva
s Bohom a jeho ľudom, by sa v položke zamestnanie malo nachádzať „služobník
Ježiša Krista“. Podstatou služby kňaza je prinášať Krista a pokračovať v jeho diele
vo svete. „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“ (Jn 20,21). Kristus je
poslaný Bohom, apoštoli sú poslaní Kristom, biskupi sú poslaní apoštolmi...
***
Ježiš
prišiel zjaviť ľuďom spásnu vôľu a milosrdnú lásku Otca. Všetky jeho kázania sú zostručnené
v slovách, ktoré povedal svojím apoštolom pri Poslednej večeri. „Veď sám Otec vás
miluje“ (Jn 16,27). Byť pokračovateľom Kristovho diela vo svete znamená mať práve
tento vzťah lásky voči ľudom, ktorý sa prejavuje i v sympatii, solidarite a v spolucítení
s nimi.
***
Avšak, v akom zmysle môžeme hovoriť o kňazoch ako o pokračovateľoch
Kristovho diela? O každej ľudskej inštitúcii, ako za čias Rímskeho impéria, tak i dnes
platí, že nástupcovia pokračujú v diele, ale nie v osobe zakladateľa. Ten niekedy
býva i poopravený, prekonaný, a niekedy dokonca i zavrhnutý. Celkom inak to je však
v prípade Cirkvi. Ježiš nemá nástupcu, pretože nie je mŕtvy, ale živý. „Vstal
z mŕtvych. Smrť nad ním už nemá moc.“ Žije ten istý v srdciach kňazov.
V istý deň niektorí Gréci pristúpili k apoštolovi Filipovi a prosili ho: „Pane,
chceli by sme vidieť Ježiša.“ (Jn 12,21). Takúto istú otázku, viac
alebo menej vyslovenú alebo nevyslovenú, má v srdci každý, kto sa približuje i dnes
ku kňazovi: „Chcel by sme vidieť Ježiša!“ *** Sv. Gregor Nysský používal silné
vyjadrenie, ktoré sa obyčajne aplikuje na mystickú skúsenosť: „pocit prítomnosti“.
Tento pocit prítomnosti je niečo viac ako jednoduchá viera v prítomnosť Krista. Znamená
- mať živý pocit, vnímať jeho prítomnosť skoro až fyzické. Ak je toto skutočná mystika,
tak potom každý kňaz musí byť mystikom, alebo aspoň „mystagógom“, tým, kto vovedie
človeka do Božieho a Kristovho tajomstva, akoby ho držal za ruku. *** Sme
tedaslužobníci Ježiša Krista! Tento titul by však nemal nikdy stáť
osamotený. K nemu by sa mal v hĺbke nášho srdca priradiť i druhý titul: priatelia.
*** Osobný vzťah, plný dôvery a priateľstva s osobou Ježiša je duchom každého
kňazstva. Dom Chautard v knihe „Duch každého apoštolátu“ píše, že ak tento
Ježišov duch chýba, všetky naše činnosti zostanú len prázdnou aktivitou. Autor tu
nechce zmenšovať dôležitosť pastoračných aktivít, ale chce zdôrazniť, že bez života
a jednoty s Ježišom nebudú ničím iným, len akýmisi barličkami, ktoré nás povedú k
neúspešným a zbytočným aktivitám. Ježiš hovorí Petrovi: „Šimon miluješ ma? Pas moje
ovečky.“ Pastoračná aktivita každej služby v Cirkvi, počnúc pápežom a končiac posledným
kňazom, nie je ničím iným, ako konkrétnym vyjadrením lásky ku Kristovi. – „Miluješ
ma? Potom môžeš byť úspešným rybárom.“ - Láska ku Kristovi je to, čo robí rozdiel
medzi funkčným, manažérskym kňazstvom a kňazstvom služobníka Kristovho, rozdávateľa
Božích tajomstiev. ***
Čítal som jednu príhodu, ktorá sa mi zdá veľmi
dobre použiteľná i na kňazstvo. Staručkého profesora pozvali ako experta na konferenciu
o správnom využívaní času. Na zasadaní boli šéfovia veľkých severoamerických spoločností.
Pre názornosť prednášky sa profesor rozhodol urobiť jeden experiment. Zobral si
zo sebou veľkú sklenenú nádobu. Vzal si so sebou niekoľko kameňov - veľkosti tenisovej
loptičky, ktoré vložil jemne do sklenenej nádoby tak, že ju naplnil. Keď už sa ďalšie
kamene nedali vložiť, opýtal sa poslucháčov. Zdá sa vám, že nádoba je plná? Všetci
jednoznačne odpovedali. „Áno“. Potom sa zohol, vytiaol spod stola krabicu drobných
kamienkov a vysypal ich do nádoby. A opýtal sa to isté. Je už tentoraz táto nádoba
plná? Poslucháči odpovedali už opatrnejšie. „Áno, ale možno ešte nie celkom“. Staručký
profesor za zohol ešte raz a z pod stola vytiahol nádobu plnú piesku, ktorú vysypal
do nádoby. A opäť sa opýtal: „Je teraz už plná táto nádoba?“ - A všetci bez váhania
odpovedali: „Nie“. A skutočne, starček zobral fľašu s vodou, ktorá bola na stole a nalial
ju až po okraj nádoby. Potom sa ich opýtal: „Čo nám chce povedať tento experiment?“
- Jeden z poslucháčov odpovedal: „To, že keď je už náš program úplné plný, pri troche
dobrej vôle k nemu možno ešte niečo pridať.“ – „Nie“, odpovedal profesor. „Tento experiment
nám chce povedať to, že ak by sme do nádoby nevložili najprv veľké kamene, neskôr
ich tam už nedostaneme. Čo sú tie veľké kamene vložené do nádoby ako prvé? Sú to
priority vášho života? Dôležité veci musíme vložiť do nášho programu ako prvé.“ -pd-