Katechéza Benedikta XVI.: Viliam zo Saint-Thierry a jeho náuka o láske

Vatikán (2. decembra 2009, RV) – Pápež Benedikt XVI. predniesol pri generálnej audiencii v stredu 2. decembra na Námestí sv. Petra vo Vatikáne nasledujúcu katechézu:



„Drahí bratia a sestry, v jednej z predchádzajúcich katechéz som predstavil osobnosť Bernarda z Clairvaux, „lahodného učiteľa“ a veľkého protagonistu 12. storočia. Jeho životopiscom, priateľom a obdivovateľom bol Viliam z Saint-Thierry, pri ktorom by som sa chcel dnes pristaviť.

Viliam sa narodil v Liége medzi rokmi 1075 až 1080. Zo šľachtickej rodiny zdedil prirodzenú inteligenciu ako i lásku k štúdiu. Navštevoval slávne školy tých čias, ako boli tie, ktoré sa nachádzali v jeho rodnom meste a v Reims vo Francúzku. Zoznámil sa a kontaktoval i s Abélardom, učiteľom, ktorý aplikoval filozofiu v teológii takým originálnym spôsobom, že vyvolal mnoho zmätku a mal veľa odporcov. I Viliam vyjadril svoje vlastné výhrady, naliehajúc na svojho priateľa Bernarda, aby zaujal postoj voči Abélardovi. Odpovedajúc na tú tajomnú a neodolateľnú výzvu zo strany Boha, ktorou je povolanie k zasvätenému životu, vstúpil Viliam v roku 1113 do benediktínskeho kláštora Saint-Nicaise v Reims a o rok neskôr sa stal opátom kláštora Saint-Thierry v diecéze Reims. V tom čase bola veľmi rozšírená potreba očistiť a obnoviť mníšsky život, aby sa stal autenticky evanjeliovým. Viliam pracoval v tomto zmysle vo vnútri vlastného kláštora v duchu benediktínskej regule. Stretol sa s nemalým odporom proti svojej snahe o reformu a tak, napriek nesúhlasu svojho priateľa Bernarda, zanechal v roku 1135 benediktínske opátstvo, vyzliekol si čierny habit a odel sa do bieleho, aby sa zjednotil s cisterciánmi v Signy. Od toho momentu až do smrti v roku 1148 sa venoval kontemplatívnej modlitbe, nazeraniu Božích tajomstiev, ktoré boli vždy jeho najhlbšou túžbou, a tiež písaniu duchovnej literatúry, ktoré boli dôležité v histórii mníšskej teológie.



Jedno z jeho prvých diel má názov: De natura et dignitate amoris (Prirodzenosť a dôstojnosť lásky). Tu je vyjadrená jedna so základných Viliamových myšlienok, ktorá platí i pre nás. Hovorí, že základná energia, ktorá hýbe ľudským duchom je láska. Ľudská prirodzenosť vo svojej najhlbšej podstate spočíva v milovaní. V konečnom dôsledku je každej ľudskej bytosti zverená jediná úloha: naučiť sa mať rád, milovať - jednoducho, autenticky a nezištne. Avšak len v Božej škole sa táto úloha napĺňa a človek môže iba takto dosiahnuť cieľ, pre ktorý bol stvorený. Viliam píše: «Umením všetkých umení je umenie lásky... Láska vychádza od Stvoriteľa prirodzenosti. Láska je silou duše, ktorá ju privádza akoby prirodzenou váhou na miesto a k cieľu, ktorý jej patrí.» (La natura e la dignità dell´amore 1, PL 184,379)



Naučiť sa milovať si vyžaduje dlhú a namáhavú cestu, ktorú Viliam vyjadril v štyroch etapách, ktoré korešpondujú s vekom človeka: detstvo, mladosť, dospelosť a staroba. Na tejto ceste si osoba musí osvojiť účinnú askézu, silnú sebakontrolu, na to, aby vylúčila každý dezorientujúci cit, každý ústupok egoizmu, a zjednotila svoj život s Bohom, ktorý je prameňom, cieľom a silou lásky, až k dosiahnutiu vrcholu duchovného života, ktorý Viliam definuje ako „múdrosť“ . Na konci tejto asketickej cesty sa zakusuje veľký pokoj a sladkosť. Všetky atribúty človeka, - rozum, vôľa, city, majú svoje miesto v Bohu, poznanom a milovanom v Kristovi.



I v iných dielach Viliam hovorí o tomto radikálnom povolaní milovať Boha, v ktorom spočíva tajomstvo úspešného a šťastného života, a ktorý on popisuje ako nepretržitú túžbu a rast, inspirovaný samotným Bohom v srdci človeka. V jednej meditácii hovorí, že objekt tejto lásky je Láska s veľkým „L“, čo je Boh. On je ten, ktorý sa objavuje v srdci toho, kto vie milovať. Daruje sa a dáva nasýtenie takým spôsobom, že túžba po tomto nasýtení sa nikdy neumenšuje. Tento rozmach lásky je naplnením človeka (De contemplando Deo 6, passim, SC, 61 bis, str. 79-83).

Oslovujúca je skutočnosť, že Viliam, keď hovorí o láske k Bohu, pripisuje veľkú dôležitosť citovej dimenzii. Vo svojej podstate, drahí priatelia, naše srdce je stvorené z mäsa, a keď milujeme Boha, ktorý je samotná Láska, ako nevyjadriť v tomto vzťahu k Pánovi i naše najľudskejšie city, ako je neha, citlivosť, jemnosť. Sám Pán, keď sa stal človekom, chcel nás mať rád srdcom z mäsa.



Podľa Viliama má potom láska ďalšiu dôležitú vlastnosť: osvetľuje intelekt a dovoľuje poznať lepším a hlbším spôsobom Boha, a v Bohu osoby i udalosti. Poznanie, ktoré pochádza zo zmyslov ako i z rozumu zmenšuje, ale neodstraňuje rozdiel medzi subjektom a objektom, medzi „ja“ a „ty“. Láska však je príťažlivá a vytvára spoločenstvo až do toho momentu, kedy dôjde k premene a splynutiu (asimilácii) medzi subjektom, ktorý miluje a objektom, ktorý je milovaný. Táto citová vzájomnosť a sympatia dovoľuje teda poznanie oveľa hlbšie ako to, ktoré umožňuje čisto iba rozum. Takto sa vysvetľuje jedno slávne Viliamovo vyjadrenie: „Amor ipse intellectus est“ – „Láska je už sama osebe princípom poznania“. Milí priatelia, my sa pýtame: nie je to vlastne takto v našom živote? Nie je to naozaj tak, že skutočne poznávame len toho a to, čo milujeme? Bez istej sympatie sa nedá poznať nikoho a nič. A toto platí predovšetkým pri poznávaní Boha a jeho tajomstiev, ktoré presahujú kapacitu nášho intelektu: Boha poznávame, ak ho milujeme.



Syntéza myslenia Viliama zo Saint-Thierry je obsiahnutá v jednom rozsiahlom liste kartuziánom v Mont-Dieu,  ktorých navštívil a ktorých chcel povzbudiť a potešiť. Známy benediktín Jean Mabillon už v roku 1690 dal tomuto listu výstižný názov: Epistola aurea (Zlatý list). A skutočne, učenia o duchovnom živote ktoré sa v ňom nachádzajú, sú vzácne pre všetkých, ktorí túžia rásť v jednote s Bohom a vo svätosti. V tomto traktáte Viliam ponúka cestu v troch etapách. Má význam, hovorí, prejsť od človeka „živočíšneho“ až k „racionálnemu“, na to, aby sme sa dostali k človeku „duchovnému“. Čo chce povedať náš autor týmito tromi vyjadreniami? Na začiatku osoba prijíma predstavu života. Je inšpirovaná vierou z dôvodu poslušnosti a dôvery. Neskôr, s procesom zvnútornenia, pri ktorom rozum a vôľa zohrávajú dôležitú úlohu, viera v Krista je vtiahnutá do hlbokého presvedčenia a zažíva harmonickú zhodu medzi tým, čo sa verí a dúfa a medzi hlbšou túžbou duše, nášho rozumu a našich citov.



Prichádza sa tak k dokonalosti duchovného života, kde sú skutočnosti viery prameňom nielen radosti, ale i reálneho a uspokojujúceho spoločenstva s Bohom. Žije sa iba v láske a pre lásku. Viliam zakladá tuto cestu na solídnej vízii človeka, inšpirovanej starovekými gréckymi Otcami, hlavne Origenom. Títo svojimi odvážnymi vyjadreniami učili, že povolaním človeka je stať sa takými, ako Boh, ktorý človeka stvoril na svoj obraz a podobu. Obraz Boží, ktorý je v človeku prítomný, povzbudzuje ho smerom k podobnosti, to znamená ku stále plnšiemu stotožneniu jeho vlastnej vôle s vôľou božou. Táto dokonalosť, ktorú Viliam nazýva „jednotou ducha“, sa nedosahuje osobným úsilím, akokoľvek úprimným a veľkodušným, pretože je tu nevyhnutné niečo iné. Táto dokonalosť sa dosahuje pôsobením Ducha Svätého, ktorý sa udomácňuje v duši a očisťuje, vstrebáva a premieňa na lásku každé nadchnutie a každú túžbu po láske, ktorá je v človeku prítomná. «Jestvuje potom ďalšia podobnosť s Bohom“ - čítame v jeho diele Epistola aurea – „a tá sa už nenazýva podobnosťou, ale jednotou ducha, kde sa človek stáva jedno s Bohom, jedným duchom, nie len jednotou vôle, ale i tým, že už nie je schopný chcieť niečo iné. Takýmto spôsobom si človek zasluhuje stať sa nie Bohom, ale tým, čím je Boh: milosťou sa človek stáva tým, čím je Boh svojou prirodzenosťou.» (Epistola aurea 262-263, SC 223, str. 353-355)



Drahí bratia a sestry, tento autor, ktorého by sme mohli definovať ako „speváka lásky”, nás učí uskutočňovať v našom živote základnú voľbu, ktorá dáva zmysel a hodnotu všetkým ostatným rozhodnutiam: milovať Boha a pre jeho lásku milovať nášho blížneho. Iba takto budeme môcť stretnúť pravú radosť, vopred zakusovať večnú blaženosť. Vstúpme teda do školy svätých, aby sme sa naučili milovať autentickým a totálnym spôsobom, aby sme vstúpili do tohto putovania nášho bytia. Spolu s mladou sväticou, učiteľkou Cirkvi Teréziou od Dieťaťa Ježiša, povedzme aj my Pánovi, že chceme žiť láskou. Zakončím práve jednou modlitbou tejto svätej: «Milujem ťa, a ty to vieš, božský Ježiš! Duch lásky ma rozpaľuje svojím ohňom. Keď ťa milujem, priťahujem Otca, ktorý moje slabé srdce chráni, bezvýhradne. Ó, Trojica! Si väzenkyňou mojej lásky! Žiť láskou tu dolu je darovaním sa bez obmedzenia, bez nároku na odmenu... pri láske sa nerobia výpočty. Dala som všetko Božskému Srdcu, ktoré prekypuje nežnosťou! A bežím zľahka. Nemám viac nič, a mojím jediným bohatstvom je žiť láskou.»“ -pd, jb-