Homília Benedikta XVI. z prvých adventných vešpier

Vatikán (30. novembra, RV) – Pri vstupe do Adventu slávením Prvých vešpier 1. adventnej nedele v sobotu 28. novembra 2009 v Bazilike svätého Petra predniesol pápež Benedikt XVI. nasledujúcu homíliu:

Drahí bratia a sestry,

touto bohoslužbou vešpier vstupujeme do liturgického obdobia Adventu. V biblickom čítaní, ktoré sme počuli a ktoré je z Prvého listu Solúnčanom, apoštol Pavol povzbudzuje, aby sme sa pripravili na príchod nášho Pána Ježiša Krista (5,23) a s pomocou Božej milosti sa zachovali v bezúhonnosti. Pavol používa práve slovo príchod, latinsky „adventus”, od ktorého pochádza termín advent.

Zamyslime sa krátko nad významom tohto slova, ktoré by sme mohli preložiť ako „prítomnosť” alebo „príchod”. V jazyku antického sveta to bol výraz používaný k označeniu príchodu významného človeka, návštevy kráľa či cisára v nejakej provincii.

Mohol však znamenať aj príchod božstva, ktoré vychádza zo svojej skrytosti, aby zjavilo svoju moc alebo sa sprítomnilo v bohoslužobnom kulte. Kresťania prijali slovo advent, aby ním vyjadrili svoj vzťah k Ježišovi Kristovi. Ježiš je Kráľ, vstúpil do tejto chudobnej provincie nazývanej zem, aby navštívil všetkých. Pri slávnosti svojho príchodu dáva účasť na liturgickom stretnutí tým, ktorí v neho veria, ktorí veria v jeho prítomnosť. Slovom „adventus” sa chce vlastne povedať: Boh je tu, nevzdialil sa zo sveta, nenechal nás samých. Aj keď ho nemôžeme vidieť či dotknúť sa ho, ako je to možné u vecí, ktoré vnímame telesnými zmyslami, on tu je a prichádza rôznymi spôsobmi, aby nás navštívil.

Význam vyjadrenia „advent“ obsahuje aj význam „visitatio“, ktorý znamená v jednoduchom a vlastnom zmysle slova „návštevu“. V tomto prípade ide o návštevu Boha. On vstupuje do môjho života a chce sa na mňa obrátiť. Z každodenného života máme všetci skúsenosť, že máme málo času na Pána a málo času aj pre seba. Dochádza k tomu, že sme celkom pohltení „činnosťou“. Nie je snáď pravdou, že často je to práve aktivita, ktorou sme posadnutí, spoločnosť s jej rozmanitými záujmami, ktoré majú monopol na našu pozornosť? Nie je azda pravdou, že venujeme veľa času zábave a rozptýleniu najrozličnejšieho druhu? Niekedy nás tie veci strhnú. Advent, toto výrečné liturgické obdobie, ktoré začíname, nás pobáda zastaviť sa v mlčaní a vnímaní prítomnosti. Je to výzva, aby sme pochopili, že jednotlivé udalosti dňa sú znameniami, ktoré nám dáva Boh, znameniami pozornosti, ktorú prejavuje každému z nás. Ako často nám Boh dáva vnímať niečo zo svojej lásky. Bolo by krásnym a spásonosným úkonom nášho života, viesť si akýsi vnútorný denník tejto lásky. Advent nás pobáda a povzbudzuje ku kontemplácii prítomného Pána. Nemala by nám snáď istota jeho prítomnosti pomáhať vidieť tento svet inými očami? Nemala by nám pomáhať chápať celú našu existenciu ako „návštevu“, ako spôsob, ktorým On môže prísť k nám, aby nám bol v každej situácii nablízku?



Ďalším základným prvkom Adventu je očakávanie. Očakávanie, ktoré je súčasne nádejou. Pobáda nás chápať zmysel času a dejín ako „kairos“ – vhodnú príležitosť k našej spáse. Ježiš vykreslil túto tajomnú skutočnosť mnohými prirovnaniami: v rozprávaní o služobníkoch čakajúcich na návrat pána, v podobenstve o pannách, ktoré čakajú na ženícha alebo v podobenstve o sejbe a zbere úrody. Vo svojom živote je človek v nepretržitom očakávaní: keď je dieťaťom, chce dospieť, ako dospelý sa usiluje o realizáciu a úspech, keď mu pribudnú roky, čaká na zaslúžený odpočinok. Príde však čas, keď objaví, že dúfal príliš málo, ak mu okrem jeho profesie alebo spoločenského postavenia nezostane nič iného, v čo by dúfal. Putovanie ľudstva je poznačené nádejou, ale pre kresťanov je oživované istotou: Pán je prítomný v  našom živote, sprevádza nás a jedného dňa zotrie aj naše slzy. Jedného dňa, nie vzdialeného, všetko nájde svoje zavŕšenie v Božom kráľovstve, kráľovstve spravodlivosti a pokoja.

Existuje však mnoho rôznych spôsobov očakávania. Pokiaľ tento čas nie je vyplnený prítomnosťou obdarenou zmyslom, stane sa očakávanie neznesiteľným. Pokiaľ sa na niečo čaká, ale momentálne sa nedeje nič, pokiaľ prítomnosť zostane prázdnou, javí sa každý okamih prehnane dlhým a čakanie sa mení na obrovskú záťaž, pretože budúcnosť zostáva úplne neistá. Ak je však čas naplnený zmyslom a v každom okamihu vnímame niečo zvláštneho a platného, potom radosť z očakávania robí prítomnosť vzácnejšou.

Drahí bratia a sestry, intenzívne žime prítomnosť, v ktorej už zakúšame Pánove dary, žime ju nasmerovaní na budúcnosť, budúcnosť plnú nádeje. Kresťanský advent bude tak príležitosťou k prebudeniu pravého zmyslu očakávania, ak sa vrátime k jadru našej viery, ktorým je tajomstvo Krista, Mesiáša po stáročia očakávaného a narodeného v chudobe Betlehema. Prišiel medzi nás, obdaroval a stále nás obdarúva svojou láskou a svojou spásou. Je medzi nami prítomný, hovorí k nám rôznymi spôsobmi: vo Svätom písme, v liturgickom roku, cez svätých, v udalostiach všedného života, v celom stvorení, ktoré mení tvár podľa toho, či je za ním on, alebo je azda prikryté hmlou jeho neistého pôvodu a neistej budúcnosti. My sa k nemu môžeme obrátiť slovami, predstaviť mu trápenia, ktoré nás sužujú, netrpezlivosť, otázky, ktoré vychádzajú z nášho srdca. Sme si istí, že nás stále počuje! Ak je Ježiš prítomný, neexistuje už nijaký okamih, ktorý by bol prázdny a ktorému by chýbal zmysel. Ak je prítomný on, môžeme dúfať neustále, aj keby nám už iní nemohli poskytnúť nijakú oporu, aj keby sa prítomnosť stala namáhavou.

Drahí priatelia, Advent je časom prítomnosti a očakávania večnosti. Práve z tohto dôvodu je predovšetkým časom radosti, vnútornej radosti, ktorú nemôže odňať nijaké utrpenie. Radosť zo skutočnosti, že Boh sa stal dieťaťom. Táto radosť, neviditeľne v nás prítomná, nás povzbudzuje, aby sme putovali s dôverou. Príkladom a oporou tejto vnútornej radosti je Panna Mária, prostredníctvom ktorej nám bolo dané Dieťa Ježiš. Nech nám ona, verná učeníčka svojho Syna, vyprosí milosť žiť toto liturgické obdobie v bdelom a činorodom očakávaní. Amen! –jk-