Katechéza Benedikta XVI.: Hugo a Richard od sv. Viktora

Vatikán (25. novembra 2009, RV) – Prinášame plný text katechézy, ktorú predniesol Benedikt XVI. pri generálnej audiencii v stredu 25. novembra v Aule Pavla VI. vo Vatikáne. 
Drahí bratia a sestry, pri týchto stredajších audienciách predstavujem niektoré exemplárne postavy veriacich, ktorí sa podujali vysvetliť súlad medzi rozumom a vierou a svojim životom vydať svedectvo ohlasovania evanjelia. Dnes vám chcem porozprávať o Hugovi a Richardovi od sv. Viktora. Obaja patria medzi filozofov a teológov známych pod menom „od sv. Viktora“, pretože žili a vyučovali v opátstve sv. Viktora v Paríži, ktorý založil na začiatku 12. storočia Viliam zo Champeaux. Samotný Viliam bol renomovaným učiteľom, ktorý vtisol svojmu opátstvu pečať trvalej kultúrnej identity. U sv. Viktora bola totiž založená škola pre formovanie mníchov, otvorená i pre vonkajších študentov, kde sa uskutočňovalo šťastné zjednotenie medzi dvoma spôsobmi teológie, o ktorých som už hovoril v predchádzajúcich katechézach. Bola to monastická teológia, zameraná predovšetkým na kontempláciu tajomstiev viery vo Svätom písme a potom scholastická teológia, ktorá využívala rozum, aby skúmala tieto tajomstvá inovatívnymi metódami a vytvorila teologický systém.

Zo života Huga od sv. Viktora máme málo správ. Nie je istý ani dátum, ani miesto jeho narodenia: zrejme je to Sasko alebo Flámsko. Je známe, že keď prišiel do Paríža – vtedajšieho hlavného mesta európskej kultúry -, strávil zvyšok svojich rokov v opátstve sv. Viktora, kde bol najprv žiakom a potom učiteľom. Už pred jeho smrťou, čo bolo v roku 1141, dosiahol veľké uznanie a obdiv a to až natoľko, že ho nazvali „druhým sv. Augustínom“. Vskutku, tak ako Augustín, aj on veľa uvažoval o vzťahu medzi vierou a rozumom, medzi svetskou vedou a teológiou.

Podľa Huga od sv. Viktora všetky vedy, okrem toho, že boli užitočné na pochopenie Písma, mali hodnotu aj samy osebe, a tak je ich potrebné pestovať na rozšírenie poznania človeka, a tiež aby prinášali odpoveď na jeho túžbu po poznaní pravdy. Táto zdravá intelektuálna zvedavosť ho viedla k tomu, že svojim študentom odporúčal, aby nikdy nepotláčali túžbu po poznaní a vo svojom metodologickom traktáte o poznaní a pedagogike, s príznačným názvom Didascalicon (O vyučovaní) odporúčal: „Ochotne sa uč od druhých všetkému, čo nevieš. Najmúdrejší zo všetkých bude ten, kto sa od každého bude chcieť niečomu naučiť. Kto prijme niečo od všetkých, stane sa najbohatším zo všetkých“ (Eruditiones Didascalicae, 3,14: PL 176,774).

Veda, ktorou sa zaoberajú filozofi a teológovia nazývaní “od sv. Viktora” je osobitným spôsobom teológia, ktorá vyžaduje predovšetkým štúdium, s láskou zamerané na Sväté písmo. Aby sme spoznali Boha, je nevyhnutné vychádzať z toho, čo nám chcel o sebe odhaliť samotný Boh prostredníctvom Písma. V tomto zmysle je Hugo od sv. Viktora typickým predstaviteľom monastickej teológie, kompletne založenej na biblickej exegéze. Na vysvetľovanie Písma nám Hugo navrhuje tradičné patristicko – stredoveké členenie, teda predovšetkým historický a doslovný význam, ďalej alegorický význam, anagogický význam a nakoniec význam morálny. Ide o štyri rozmery významu Svätého písma, ktoré i dnes nanovo objavujeme, a v ktorých je vidieť, že v texte a v ním predstavovanom rozprávaní sa ukrýva hlbší poukaz, niť viery, ktorá nás vedie smerom hore a vedie nás po tejto zemi, keď nás učí tomu, ako máme žiť.

Predsa však, popri rešpektovaní týchto štyroch rozmerov významu Písma, originálnym spôsobom vzhľadom na svojich súčasníkov - a toto predstavuje nóvum - nástojí na dôležitosti historického a doslovného významu. Inými slovami, skôr než objavíme symbolickú hodnotu, najhlbšie rozmery biblického textu, je potrebné poznať a prehĺbiť význam histórie vyrozprávanej vo Svätom písme. V opačnom prípade – ako upozorňuje s trefným prirovnaním – je tu riziko že sa staneme študentmi gramatiky čo nepoznajú abecedu. Pre toho, kto pozná význam histórie opísanej v Biblii, sa ľudské udalosti javia tak, že nesú znak Božej prozreteľnosti, podľa jeho dobre usporiadaného plánu. Takto pre Huga od sv. Viktora nie sú dejiny výsledkom slepého osudu alebo absurdnej náhody, ako by sa to mohlo zdať. Naopak, v ľudských dejinách je činný Duch Svätý, ktorý vzbudzuje úžasný dialóg ľudí s Bohom, ich priateľom. Toto teologické videnie dejín jasne ukazuje na prekvapujúci a zachraňujúci zásah Boha, ktorý reálnym spôsobom vstupuje do dejín a v nich koná, takmer sa stáva súčasťou našich dejín, ale vždy chráni a rešpektuje slobodu a zodpovednosť človeka.
Pre nášho autora štúdium Svätého písma a jeho historického a doslovného významu umožňuje ozajstnú teológiu, ako systematické objasnenie právd, poznanie ich štruktúry, objasnenie dogiem viery, ktoré predstavuje dôsledne zhrnuté v traktáte De Sacramentis christianae fidei (Sviatosti kresťanskej viery), kde sa nachádza okrem iného aj definícia „sviatosti“, ktorá, neskôr zdokonalená ďalšími teológmi, obsahuje podnety, veľmi zaujímavé i dnes. Ako píše, «sviatosť je telesný alebo materiálny prvok, predkladaný vonkajším a vnímateľným spôsobom, ktorý predstavuje svojou podobnosťou neviditeľnú a duchovnú milosť, označuje ju, pretože za tým účelom bol ustanovený, a obsahuje ju, pretože je schopný posväcovať» (9,2: PL 176,317). Na jednej strane je tu viditeľnosť symbolu, „telesnosť“ Božieho daru, v ktorom sa predsa na druhej strane ukrýva božia milosť, ktorá má pôvod v dejinách - základné symboly vytvoril sám Ježiš Kristus. Sú tu teda tri prvky, ktoré spoločne vstupujú do definície sviatosti podľa Huga od sv. Viktora: ustanovenie Kristom, sprostredkovanie milosti a analógia medzi viditeľným prvkom, ktorý je materiálny a prvkom neviditeľným, ktorým sú božie dary.

Ide o víziu, ktorá ja veľmi blízka vtedajšej vnímavosti, pretože sviatosti sa predstavujú pomocou slovníka obsahujúceho symboly a obrazy schopné bezprostredne osloviť srdce človeka. I dnes je dôležité, aby liturgickí animátori a osobitne kňazi, s pastoračnou múdrosťou vedeli doceniť patričné znaky sviatostných obradov – túto viditeľnosť a hmatateľnosť Milosti – a pozorne sa im venovali v katechéze, aby každé slávenie sviatostí všetci veriaci prežívali nábožne, intenzívne a s duchovnou radosťou.
Dôstojným žiakom Huga od sv. Viktora je Richard, pochádzajúci zo Škótska. Bol priorom opátstva sv. Viktora od roku 1162 až do 1173, roku, v ktorom zomrel. Aj Richard prirodzene pripisuje zásadnú úlohu štúdiu Biblie, no na rozdiel od svojho učiteľa uprednostňuje alegorický zmysel, symbolický význam Písma, pomocou ktorého interpretuje napríklad starozákonnú postavu Benjamína, Jakubovho syna, ako symbol kontemplácie a vrchol duchovného života. Richard rozoberá túto tému v dvoch textoch, Beniamin minor a Beniamin maior, v ktorých ponúka veriacim duchovnú cestu, ktorá pozýva predovšetkým k praktizovaniu rozličných čností a učí ovládaniu a rozumnému usporiadaniu citov a vnútorných hnutí vášní a emócií. Iba ak človek dosiahne rovnováhu a ľudskú zrelosť na tomto poli, je pripravený na kontempláciu, ktorú Richard definuje ako „hlboký a čistý pohľad duše upretý na divy poznania, spojený s extatickým zmyslom úžasu a obdivu” (Benjamin Maior 1,4: PL 196,67).

Kontemplácia je teda cieľovým bodom, výsledkom horlivého putovania, ktoré predstavuje dialóg medzi vierou a rozumom, čiže ide opäť o teologickú reč. Teológia vychádza z právd, ktoré sú predmetom viery, no ide jej o prehĺbenie ich poznania, využívajúc pritom rozum, aby si osvojila dar viery. Toto využitie argumentácie na porozumenie viery sa presvedčivým spôsobom uplatňuje v Richardovom vrcholnom diele, jednom z najväčších spisov celých dejín, De Trinitate (O Trojici). V šiestich knihách, ktoré ho tvoria, uvažuje nad prenikavosťou tajomstva Trojjediného Boha. Podľa nášho autora, pretože Boh je láska, jediná božská podstata znamená komunikáciu, darovanie sa a lásku medzi dvoma Osobami, Otcom a Synom, ktorí sú navzájom vo vzťahu večnej výmeny vzájomnej lásky. No dokonalosť šťastia a dobra nepripúšťa výlučnosť a uzatvárania sa, vyžaduje si naopak večnú prítomnosť tretej Osoby, Ducha svätého. Trojičná láska sa zdieľa, je svorná a nesie v sebe hojnosť potešenia, pôžitok a neutíchajúcu radosť. Richard teda predpokladá, že Boh je láska, rozoberá podstatu lásky, to, čo z lásky v skutočnosti vyplýva, a tak prichádza k Trojici Osôb, ktorá je skutočne logickým vyjadrením faktu, že Boh je láska.

Richard si je predsa vedomý toho, že láska, hoci nám zjavuje podstatu Boha a dáva nám „porozumieť“ tajomstvu Trojice, je predsa však stále iba analógiou, aby sa tak mohlo hovoriť o Tajomstve, ktoré presahuje ľudskú myseľ. Ako básnik a mystik využíva aj iné obrazy, prirovnáva napríklad božie tajomstvo k rieke, k vlne lásky, ktorá prýšti z Otca, vlieva sa v Syna vracia sa späť, aby sa potom šťastne rozplynula v Duchu Svätom.
Drahí priatelia, autori ako Hugo a Richard od sv. Viktora dvíhajú nášho ducha ku kontemplácii božích skutočností. Zároveň nesmierna radosť, ktorú nám prináša uvažovanie, obdivovanie a chvála Najsvätejšej Trojice, je základ a opora pre konkrétne úsilie, aby sme sa inšpirovali týmto dokonalým vzorom spoločenstva v láske pri budovaní našich každodenných medziľudských vzťahov. Trojica je skutočne dokonalým spoločenstvom! Ako by sa zmenil svet, keby sa v rodinách, vo farnostiach a v každom inom spoločenstve prežívali vzťahy neustále podľa príkladu troch božských Osôb, z ktorých každá žije nielen s tou druhou, ale pre tú druhú a v tej druhej! Pripomenul som to pred pár mesiacmi pri Anjel Pána: «Jedine láska nás robí šťastnými, pretože žijeme vo vzťahu, a žijeme, aby sme milovali a aby sme boli milovaní» (L’Osserv. Rom., 8.-9. júna 2009, s. 1). Láska je to, čo uskutočňuje tento zázrak bez konca – tak ako v živote Najsvätejšej Trojice, mnohosť sa pretvára na jednotu, kde všetko je pôžitkom a radosťou. So svätým Augustínom, ktorého mala škola „od svätého Viktora“ vo vysokej úcte, môžeme aj my zvolať: «Vides Trinitatem, si caritatem vides – Kontempluješ Trojicu, ak vidíš lásku» (De Trinitate VIII, 8,12). –jb, sg-