Príhovor d. p. Petra Holbičku pre chorých
 

Boj o cestu do neba. Autor: Peter Holbička



Milovaní bratia a sestry v Kristovi,

pred niekoľkými rokmi som stretol mladého muža, ktorý mal v zdravotnej karte zapísanú diagnózu „skleróza multiplex“. Volal sa Mirko. Sedel na invalidnom vozíku a v rukách držal ruženec. „Čo robíš?“ – spýtal som sa. Pozrel sa na mňa a pokojne, hľadiac na vežu kostola, povedal: „Bojujem o svoju cestu do neba.“

 

Prežívame mesiac, keď si spomíname na tých, ktorí už skončili pozemský boj – a veríme, že zvíťazili. Títo svätí hrdinovia túžia, aby sme aj my bojovali dobrý boj a raz sa s nimi stretli v nebi.



Zbrane, ktorými sa dobýja brána večného života, sú rôzne. Jednu z nich, výnimočnú a nie ľahkú, ste dostali aj vy, moji milovaní bratia a sestry. Je ňou choroba, utrpenie, bolesť, samota, ktorú premieňate na požehnanie pre celý svet. Sú ňou písmená vo vašich zdravotných záznamoch. Za každým z nich sa skrýva tajomstvo lásky. Pre vzdialených nepochopiteľné, no pre tých, ktorí sa s vami stretnú zblízka, plné svetla a pokoja.



Vrátim sa k Mirkovi. Aj on sa už dnes pozerá na nás z neba. Bol to obyčajný mladý muž. Študent na vysokej škole, ktorý nepotreboval Boha. Vysmieval sa z kresťanov. Rád lietal na rogale. A vždy keď sa na svet pozeral z výšky, kričal: „Bože, ak existuješ, tak sa mi ukáž! Všetci hovoria, že si tu hore, ale ja ťa tu nikde nevidím. Kto ťa vymyslel?“ Jeho tvrdé srdce sa stále presviedčalo, že Boh nie je... Až raz ochorel a jeho diagnóza znela neuveriteľne. Jeho telo začalo strácať silu, prestal chodiť... Musel sa vzdať školy, lietania, zábav i rodinnej atmosféry. Jeho prechodným bydliskom sa stala nemocnica.

Hnev vystriedala bolesť a opustenosť. Nedokázal potešovať rodinu a blízkych, ba ani seba samého. Počas nocí, keď ho prenasledovala predstava smrti, začal premýšľať nad svojím životom. Spomínal si na detstvo, na to, ako ich opustil otec, ale aj na prvé sväté prijímanie a svätú spoveď. Nezabudol, ako mu kedysi na náboženstve pán farár hovoril o Božom milosrdenstve. Predstavoval si, ako vykrikoval na Ježiša a ako sa vysmieval kresťanom, že veria v bájky...

Keď sa raz ráno prebudil, na posteli pri okne ležal dedko, ktorý sa modlil. Videl, ako ho Mirko pozoruje a povedal mu: „ Pripravujem sa na spoveď. Mal by si ísť aj ty...“ „Ja?“ – zasmial sa v duchu – „ja v Boha neverím, ja ho nepotrebujem, on ma sklamal, on mi dal chorobu... a ja mám ísť teraz za to všetko na spoveď?“ Búril sa vo svojom vnútri. Chvíľu sa s dedkom rozprával a keď sa otvorili dvere a do izby vošiel kňaz, jeho zmätok sa stratil. Zacítil pokoj. Po mnohých rokoch prijal sviatosť zmierenia i Eucharistiu. A začal bojovať...

Keď mi to rozprával, nezabudol dodať: „Koľkí ľudia si myslia, že Boh je v nebi. Hore, kde sú oblaky. Aj ja som si to myslel. Kričal som na neho, ale on nič. Až potom, keď som ležal v nemocnici... Prišiel a sklonil sa ku mne. Našiel ma. On je tu, na zemi. Plazí sa okolo človeka a chce, aby ho mal každý rád.

Ja som ho hľadal vo svojej pýche, tam hore. On si ma však našiel dole. Práve vtedy, keď som chcel všetko vzdať. Boh je blízko človeka a nie je to starček, ktorý býva v oblakoch.“

Milovaní bratia a sestry, povolaní nasledovať Krista v utrpení, Pán je tu. On je tu! Prichádza, aby sa vás dotkol, aby vám každé ráno dal nové poslanie, novú misiu. Volá vás, aby ste boli pred jeho tvárou a modlili sa aj za tých, ktorí si myslia, že Boha, Cirkev či vieru nepotrebujú. Stávajte sa jeho tvárou v tomto svete! 

Vlastníte mocnú zbraň a ňou sa podobáte Ježišovi. Jeho kríž sa spája s vašou bolesťou. Nenesiete ho sami. Kristus vám dáva svoju Matku, dáva vám svätých a tí v nebi iste nezaháľajú. Stoja pred Božou tvárou a vyprosujú nám milosti. Oni, rovnako ako každý človek, kráčali po cestách tohto sveta. Bojovali o pokoj pre svoje duše, o úľavu pre svoje telá. Padali a vstávali. Čoraz viac sa otvárali pre Krista a pre plnenie jeho vôle. A On? On ich objímal svojim utrpením lásky. Menil ich srdcia a učil ich žiť „nebo už tu na zemi.“



Aké je to nebo? Môj priateľ Mirko ho žil dvadsaťštyri hodín denne. Ráno ďakoval Bohu za to, že môže dýchať, za to že ešte vidí, za to, že môže darovať seba samého a tak zachraňovať hriešnikov. Potom sa obrátil ku svätým a prosil ich o orodovanie pre svojich blízkych. Často bolo z jeho izby počuť: „Svätá Lucia, ty choď dnes s Peťom do školy, vieš že píšu písomku a on sa nestihol učiť. Svätý Krištof, dávaj pozor na Alenku, spomínala, že ide na služobnú cestu...“ A nakoniec oslovil tú, ktorú veľmi miloval. „Mama Mária, a ty poď ku mne. Sadni si na moju posteľ a spolu budeme pozerať na Ježiša a dávať mu bolesti dnešného dňa. Aby pre našu malú lásku zachránil tých, ktorí zomierajú.“

Keď som sa ho spýtal, prečo volá na pomoc svätých, začudovane mi odpovedal: „A prečo nie? Keď ich o niečo poprosím, idú pred Božiu tvár, vezmú milosti a rozsýpajú ich na zem.... Jediné, čo si želajú je, aby boli blízko pri Pánovi... A okrem toho, keď pomáhali ľuďom na zemi, myslíš si, že im nechcú pomáhať, keď sú v nebi?“



Chcú. Áno svätí orodujú za nás pred tvárou Pána. A iste sa potešia, keď počujú, že ich mená „deti tejto zeme“ vyslovujú s láskou.

Je mesiac november. Mesiac, kedy si podávame ruky s večnosťou. Je to mesiac, kedy vy, moji milovaní bratia a sestry, môžete na príhovor svätých vyprosiť mnoho milostí pre svojich blízkych i pre tých, ktorým sa srdcia obracajú na kameň. Veď Pán prichádza, klope a nevieme, kedy pre človeka otvorí dvere večnosti.

Vyvolil si vás, aby ste boli bojovníkmi o jeho milosrdenstvo pre tých, ktorí silu hľadajú v tomto svete, aby ste svoje utrpenie dávali ako drahokam lásky za všetkých, ktorí blúdia vo tme, za rozvrátené rodiny, za mládež i za nás kňazov. Ste tými, na ktorých sa Ježiš s láskou pozerá a pre ktorých z lásky zachraňuje svet.
 Vaše modlitby, obety, vaše tiché a pokorné nesenie kríža spolu s Kristom otvorilo brány večnej blaženosti mnohým dušiam. A ja viem, že raz, keď prídete domov – do neba, sa Vám za to iste poďakujú.