Plný text príhovoru Benedikta XVI. vo FAO

Príhovor Benedikta XVI. na Svetovom summite o potravinovej bezpečnosti FAO, ktorý predniesol v sídle FAO v Ríme dňa 16. novembra 2009, pri príležitosti otvorenia summitu v rámci 36. generálneho zasadnutia Organizácie Spojených národov pre výživu a poľnohospodárstvo FAO.

  

Pán predseda, dámy a páni!



1. S veľkým potešením som prijal pozvanie pána Jacquesa Dioufa, generálneho riaditeľa FAO, aby som sa prihovoril na otváracom zasadnutí Svetového stretnutia o potravinovej bezpečnosti. Srdečne ho pozdravujem a ďakujem mu za jeho zdvorilé uvítacie slová. Pozdravujem vysokých predstaviteľov tu prítomných a všetkých účastníkov. Mojím želaním je v nadväznosti na mojich ctených predchodcov Pavla VI. a Jána Pavla II. obnoviť uznanie pre činnosť organizácie FAO, ktorú Katolícka cirkev pozorne sleduje a so záujmom hľadí na každodennú službu tých, ktorí v nej pracujú. Vďaka vášmu veľkodušnému dielu, ktoré v sebe nesie motto Fiat Panis, zostávajú rozvoj poľnohospodárstva a potravinová bezpečnosť prioritami medzinárodnej politickej činnosti. Som si istý, že v tomto duchu sa budú niesť rozhodnutia tohto zasadnutia, ako aj tie, ktoré sa budú prijímať neskôr, so spoločným cieľom čím skôr zvíťaziť v boji s hladom a podvýživou vo svete.





2. Medzinárodné spoločenstvo čelí v týchto rokoch vážnej ekonomicko – finančnej kríze. Štatistiky svedčia o dramatickom náraste počtu trpiacich hladom, k čomu sa pridružuje nárast cien potravinových výrobkov, zníženie ekonomickej disponibility chudobnejších krajín, obmedzený prístup k trhu a k potravinám. A toto všetko napriek faktu, že zem má dostatok výživy pre všetkých jej obyvateľov. Vskutku, aj keď v niektorých oblastiach pretrváva nízky stupeň poľnohospodárskej produkcie aj z dôvodu klimatických zmien, v globálnom meradle je táto produkcia dostatočná na uspokojenie či už aktuálneho dopytu, ako aj toho, ktorý je predvídateľný v budúcnosti. Tieto údaje naznačujú, že nejestvuje vzťah príčiny a dôsledku medzi rastom populácie a hladom, ďalším dôkazom čoho je aj poľutovaniahodné ničenie potravinových tovarov za účelom ekonomického zisku.



V encyklike Caritas in veritate som poznamenal, že „hlad nepramení natoľko z materiálneho nedostatku, ako skôr z nedostatku sociálnych zdrojov, z ktorých ten najdôležitejší má inštitucionálnu povahu. Chýba totiž vhodné usporiadanie ekonomických inštitúcií schopných zabezpečiť pravidelný a primeraný prístup k potrave a vode ... a riešiť požiadavky spojené s primárnymi potrebami, ako aj skutočné potravinové krízy...“ A doplnil som, že „problém potravinovej neistoty treba riešiť v dlhodobej perspektíve odstraňovaním štrukturálnych príčin, ktoré ju vyvolávajú, a presadzovaním poľnohospodárskeho rozvoja najchudobnejších krajín investíciami do vidieckych infraštruktúr, do zavlažovacích systémov, dopravy, organizácie trhu, vyvíjaním a šírením vhodných poľnohospodárskych techník, schopných lepšie využívať ľudské a lokálne prístupnejšie prírodné a sociálno – ekonomické zdroje tak, aby bola aj dlhodobo zaručená ich udržateľnosť.“ (č. 27).



V takomto kontexte je potrebné postaviť sa proti využívaniu istých foriem podpory, ktoré vážne narúšajú poľnohospodársky sektor, proti pretrvávaniu modelov výživy nasmerovaných čisto na konzum, bez perspektívy širšieho dosahu, a predovšetkým proti egoizmu, ktorý dáva priestor špekulatívnemu vstupovaniu dokonca aj na trh s obilninami, a zo strany ktorého je jedlo považované za tovar ako každý iný.



3. O slabosti súčasných mechanizmov potravinovej bezpečnosti a o potrebe ich prehodnotenia svedčí v istom zmysle aj zvolanie tohto zasadnutia. Napriek tomu, že najchudobnejšie krajiny sú začlenené do svetovej ekonomiky vo väčšej miere ako v minulosti, smerovanie medzinárodných trhov ich robí viac zraniteľnými a núti ich žiadať o pomoc medzivládne inštitúcie, ktoré nepochybne vykonávajú vzácnu a nenahraditeľnú službu. Koncepcia spolupráce však musí byť jednotná s princípom subsidiarity: dôležité je „zahrnúť miestne komunity do rozhodovania o využívaní obrábateľnej pôdy“ (tamtiež), pretože integrálny ľudský rozvoj si vyžaduje zodpovedné rozhodnutia zo strany všetkých a požaduje solidárny postoj, ktorý by nepovažoval pomoc či akútnu potrebu za účelové - pre tých, ktorí dávajú k dispozícii zdroje, či pre elitné skupiny prítomné medzi adresátmi pomoci.



V prípade krajín, ktoré vykazujú nevyhnutnosť príspevkov zvonka, má medzinárodné spoločenstvo povinnosť pomáhať nástrojmi spolupráce a cítiť sa zodpovedné za ich rozvoj, „prostredníctvom solidarity účasti, sprevádzania, formácie a rešpektu.“ (tamtiež, č. 47). V tomto kontexte zodpovednosti má svoje miesto právo každej krajiny definovať vlastný ekonomický model, s perspektívami spôsobmi garantovania vlastnej slobody výberu a cieľov. Z takéhoto pohľadu sa spolupráca musí stať účinným nástrojom, oslobodeným od previazaností a záujmov, ktoré môžu pohlcovať nezanedbateľnú časť zdrojov, určených na rozvoj. Okrem toho je dôležité zdôrazniť to, ako by sa solidárny postup pre rozvoj chudobných krajín mohol stať tiež spôsobom vyriešenia prebiehajúcej globálnej krízy. Keď sa s plánmi financovania inšpirovanými solidárnosťou podporujú takéto národy, aby tak sami mohli uspokojiť vlastné požiadavky spotreby a rozvoja, nejde tu len o podporu ekonomického rastu v ich vnútri, ale môže to mať aj v pozitívny dopad na integrálny ľudský rozvoj v iných krajinách (porov. tamtiež, č. 27).

4. V súčasnej situácii ešte stále pretrváva nerovnosť v úrovni rozvoja medzi národmi a v ich vnútri, ktorá v mnohých oblastiach planéty určuje podmienky neistoty, pričom vystupujú do popredia protiklady medzi chudobou a bohatstvom. Takáto konfrontácia sa už nevzťahuje iba na modely rozvoja, ale predovšetkým na samotné vnímanie fenoménu potravinovej neistoty, ktoré sa zdá byť zaužívaným. Je tu riziko, že sa hlad bude považovať za štrukturálnu, neoddeliteľnú súčasť sociálno-politickej reality slabších krajín, za predmet rezignácie, bezútešnosti, ak nie priamo ľahostajnosti. Nie je to tak, a nesmie to tak byť!



Pre boj s hladom a víťazstvo nad ním je nevyhnutné začať s novým zadefinovaním koncepcií a princípov doposiaľ uplatňovaných v medzinárodných vzťahoch, aby takto bolo možné dať odpoveď na otázku: Čo môže nasmerovať pozornosť štátov, a následne aj ich správanie, k potrebám tých najposlednejších? Odpoveď nie je treba hľadať v operatívnej zložke spolupráce, ale v princípoch, ktoré ju musia inšpirovať: jedine v mene prináležitosti k univerzálnej ľudskej rodine je možné požadovať od každého národa a teda od každej krajiny, aby boli solidárne, teda ochotné vziať na svoje plecia konkrétnu zodpovednosť pri vychádzaní druhým v ústrety v ich potrebách, s ochotu k skutočnému deleniu sa navzájom na základe lásky.



5. Predsa však, hoci by aj solidárnosť inšpirovaná láskou presahovala spravodlivosť, pretože milovať znamená darovať, ponúknuť z „môjho“ blížnemu, táto nie je nikdy bez spravodlivosti, ktorá pobáda dávať blížnemu to, čo je „jeho“, a čo mu prislúcha na základe jeho bytia a jeho práce. Nemôžem teda „darovať“ blížnemu z „môjho“ bez toho, aby som mu dal na prvom mieste to, čo mu podľa spravodlivosti patrí (porov. tamtiež, č. 6). Ak je cieľom odstránenie hladu, medzinárodná činnosť je povolaná nielen k podpore vyváženého a udržateľného ekonomického rastu a politickej stability, ale aj k hľadaniu nových parametrov – nevyhnutne etických a potom právnych a ekonomických – schopných inšpirovať činnosť spolupráce pre budovanie vzťahu rovnosti medzi krajinami, ktoré sa nachádzajú na rozličných stupňoch rozvoja.



Toto by okrem preklenutia existujúcich priepastných rozdielov mohlo podporiť aj schopnosť každého národa cítiť sa protagonistom, potvrdzujúc takýmto spôsobom, že základná rovnosť odlišných krajín má svoje korene v spoločnom pôvode ľudskej rodiny, prameni tých princípov „prirodzeného zákona“, ktoré majú motivovať voľby a smerovania v politickej, právnej a ekonomickej rovine medzinárodného života (porov. tamtiež, č. 59). Na túto záležitosť vrhajú svetlo slová sv. Pavla: „Veď nejde o to, aby sa iným poľahčilo a vám priťažilo, ale o isté vyrovnanie. Teraz váš prebytok im pomôže v nedostatku, aby zasa ich prebytok pomohol v nedostatku vám; a tak sa to vyrovná, ako je napísané: Kto mal mnoho, nemal prebytok, a kto málo, nemal nedostatok“ (2 Kor 8, 13-15).



6. Pán predseda, dámy a páni, pre zdolanie hladu a pre podporu integrálneho ľudského rozvoja je potrebné chápať aj potreby vidieckeho sveta a tiež vyhnúť sa tomu, že by sa pri tendencii znižovania príspevkov od dobrodincov zneistilo financovanie aktivít spolupráce: treba predísť riziku, že by svet vidieka mohol byť krátkozrakým spôsobom považovaný za druhoradý. Zároveň je treba umožniť prístup na medzinárodný trh produktom pochádzajúcim z chudobnejších oblastí, dnes často viazaným na limitovaný priestor. Pre dosiahnutie týchto cieľov je potrebné oslobodiť pravidlá medzinárodného obchodu od logiky samoúčelného zisku a nasmerovať ich v prospech ekonomických iniciatív krajín, ktoré najviac potrebujú rozvoj – keď tieto budú disponovať väčšími príjmami, budú môcť pokročiť smerom k sebestačnosti, ktorá je predzvesťou potravinovej istoty.



7. Netreba tiež zabúdať na základné práva ľudskej osoby, medzi ktorými sa vyníma právo na dostatok potravy, zdravej a výživnej, ako aj vody. Tieto zohrávajú dôležitú úlohu pre uplatnenie ďalších práv, počínajúc tým prvoradým, právom na život. Preto je nevyhnutné, aby vyzrievalo „solidárne svedomie, ktoré bude považovať výživu a prístup k vode za všeobecné práva všetkých ľudí bez rozdielov a diskriminácií” (Caritas in veritate, 27). Veľa v týchto rokoch s trpezlivosťou dosiahla organizácia FAO: na jednej strane podporila rozšírenie cieľového obsahu tohto práva na viac než čisto iba záruku uspokojenia primárnych potrieb, na druhej strane vyzdvihla potrebu adekvátnej normatívnej úpravy.



8. Potravinárske výrobné postupy si vyžadujú taktiež pozornú analýzu vzťahu medzi rozvojom a ochranou životného prostredia. Túžba vlastniť a využívať zdroje planéty nadmerne a bez riadnych pravidiel je prvou príčinou každej degradácie životného prostredia. Ochrana životného prostredia tu vystupuje ako aktuálna výzva vzhľadom na zaručenie harmonického rozvoja, rešpektujúceho Boží plán stvorenia, a teda schopného zachrániť planétu (porov. tamtiež, 48-51). Ak je celé ľudstvo povolané k tomu, aby si bolo vedomé vlastných záväzkov voči budúcim generáciám, je tiež pravdou, že povinnosť chrániť životné prostredie ako spoločné bohatstvo pripadá štátom a medzinárodným organizáciám. Z tohto pohľadu je potrebné prehlbovať existujúce prepojenia medzi bezpečnosťou životného prostredia a znepokojujúcim fenoménom klimatických zmien, majúc ako stredobod centrálne miesto ľudskej osoby a osobitne tých národov, ktoré sú najviac zraniteľné z pohľadu oboch spomenutých fenoménov. Nepostačujú však nariadenia, legislatíva, plány rozvoja či investície. Potrebná je zmena v životných štýloch – ako osobných, tak i spoločenských – vo veci spotreby a skutočných potrieb, no predovšetkým je nevyhnutné mať na zreteli morálnu povinnosť rozlišovať v ľudských skutkoch dobro od zla a takto nanovo objaviť spoločné puto, spájajúce človeka so stvorenstvom.



9. Dôležité je pamätať – ako som to opäť uviedol v encyklike Caritas in veritate – že „degradácia prírody je úzko spojená s kultúrou vytvárajúcou ľudské spolužitie: keď je vnútri spoločenstva rešpektovaná «ekológia človeka», má z toho osoh aj ekológia životného prostredia“ Je to pravda, že „ekologický systém stojí na rešpektovaní plánu, týkajúceho sa tak zdravého spolužitia v spoločnosti, ako aj dobrých vzťahov s prírodou.“ A „rozhodujúcim problémom je celkový morálny stav spoločnosti.“ Preto „povinnosti, ktoré máme voči životnému prostrediu, sa spájajú s povinnosťami, ktoré máme voči ľudskej osobe chápanej v sebe samej a vo vzťahu s druhými. Nemožno vymáhať jedny a šliapať po druhých. Toto je závažné protirečenie dnešnej mentality a praxe, ktorá ponižuje ľudskú osobu, otriasa životným prostredím a škodí spoločnosti“ (porov. tamtiež, 51).



10. Hlad je najkrutejším a najkonkrétnejším znakom chudoby. Nie je možné ďalej akceptovať nadbytok a plytvanie v čase, keď dráma hladu naberá stále väčšie rozmery. Pán predseda, dámy a páni, zo strany Katolíckej cirkvi tu bude stála pozornosť voči snahám o prekonanie hladu. Bude tu úsilie slovom i skutkami podporovať solidárnu činnosť - plánovanú, zodpovednú a usporiadanú - na ktorú budú povolané vynakladať úsilie všetky súčasti medzinárodného spoločenstva. Cirkev nemá úmysel miešať sa do politických rozhodnutí. Cirkev sa pripája k úsiliu na odstránenie hladu rešpektujúc poznatky a výdobytky vedy, ako aj rozhodnutia stanovené rozumom, keď sú tieto zodpovedne urobené vo svetle skutočných ľudských hodnôt. Toto je celkom bezprostredný a konkrétny znak solidárnosti inšpirovanej láskou, znak, ktorý nenecháva priestor pre omeškania a kompromisy. Takáto solidárnosť sa opiera o techniku, zákony a inštitúcie pre naplnenie túžob ľudí, spoločenstiev a celých národov, ale nesmie pri tom vylúčiť náboženský rozmer s jeho mocnou duchovnou silou a s jeho podporou ľudskej osoby. Uznanie nadprirodzenej hodnoty každého muža a každej ženy zostáva prvým krokom k uskutočneniu toho obrátenia srdca, na ktorom stojí úsilie o vykorenenie biedy, hladu a chudoby vo všetkých ich podobách.



Ďakujem za láskavú pozornosť a na záver chcem v oficiálnych jazykoch FAO vysloviť pozdrav a prianie všetkým členským štátom tejto organizácie:

God bless your efforts to ensure that all people are given their daily bread.

Que Dieu bénisse vos efforts pour assurer le pain quotidien à chaque personne.

Dios bendiga sus esfuerzos para garantizar el pan de cada día para cada persona.

(Nech Boh žehná vaše úsilie zaistiť všetkým ľuďom každodenný chlieb.)



Preklad: Slavka Golisová, Jozef Bartkovjak SJ