Štvrtkový komentár Mariána Gavendu: Novembrové otázniky

Dnešný komentár pripravil kňaz Marián Gavenda. Novembrové otázniky 

November: hmly, padajúce lístie, cintoríny, sviečky a náhrobné kríže... Tak nám rezonuje v mysli. Závan konca, prežiarený svetlom nádeje. A „novembrová“...! Už dvadsať rokov považujeme „novembrové udalosti“ za doteraz posledný zásadný zvrat našich osudov. „Nežný november“ premohol „víťazný február“. Veď sme aj patrične oslavovali. O minulom režime, týždňoch tranzitu i nasledujúcom vývoji hovoril cez ostatné dni ozaj všelikto. Dokonca sa občas ušlo pár slov aj tým, čo k veci mali skutočne čo povedať. Zdá sa, že odpovedí bolo viac než otázok. Podľa rovnakého už chronicky zaužívaného scenáru. Vynárajúce sa otázniky zostali kdesi pod pokrievkou.

Skúsme ju trochu nadvihnúť. A začnime hneď prvou otázkou:

Bola takzvaná „nežná revolúcia“ naozaj revolúciou? Keď zasadíte hrušku kdekoľvek, vždy z nej vyrastie len hruška. Aj semeno revolúcie sa správa podobne. Revolúcie už vypukli v tak rôznych kontextoch, no v mnohom majú až neuveriteľnú podobu, či už to bola „francúzska“, „októbrová“, „mexická“, „kultúrna“, „februárová“ alebo „novembrová“. Revolúcia sa ujíma, keď sa v spoločnosti nahromadí určitý kvas, ako krajná bieda či potláčané slobody. Nedostatok rodí v srdciach túžbu a tá keď sa násobí miliónmi, stáva sa mohutnou hybnou silou. Žiadnu revolúciu netvorili masy. Ani intelektuáli. Explodovala, keď niekto šikovne vniesol iskru idey do rozbušky tvorivého napätia alebo nahromadeného hnevu. Zaostalosť roľníkov v cárskom Rusku, napríklad, mala svoje vlastné príčiny. Roľníci mali aj svoje túžby a sny. Idey marxistickej revolúcie sa však rodili a vyvíjali v absolútne iných kontextoch a s ruským mužikom a jeho biednou rodinou nemali nič spoločné. Stačil jeden demagóg s lákavým „pôda patrí tým, čo na nej pracujú“ a z miliónov hladných nádenníkov sa na chvíľu stali milióny nájomných zlodejov. Pobrali pôdu cárovi a kulakom a vložili ju k nohám „vykupiteľovi z Zurichu“. A na ďalšie desaťročia im zo sľubovaného opäť zostalo len to „pracujú“. Akurát s tým rozdielom, že zo zisku ich mozoľov sa už neplatili cárske radovánky ale svetová revolúcia.



Aj „novembrová“ bola ozajstnou revolúciou. A bola aj nežnou. Jej hybný potenciál tvorili ušľachtilé túžby človeka, ktoré sa práve pod tlakom očisťovali a mohutneli. Tí, ktorí si dnes prisvojujú revolučné zásluhy, no najmä tí, čo nemenili režim ale kabáty a kontá, však s ušľachtilými túžbami bežných ľudí nemali nič spoločné. Nanajvýš to, že ich na chvíľu potrebovali zapriahnuť do svojich projektov, aby ich potom v novej podobe ďalej potláčali.

Cez okrúhle novembrové výročie sa na obrazovkách objavilo mnoho zaujímavých dokumentov. Zaujal ma krátky prierez reťazou „revolúcií“, ktorými rad za radom padali desaťročiami budované policajné systémy. Išlo o vazalské krajiny, ktorých despoti otrocky poslúchali nariadenia z hora a desaťročia si chránili svoje výhody a maskovali zločiny dokonalým mocenským aparátom. Teraz sa poslušne vzdávali svojich teplých postov, strihali pohraničné drôty, vyhadzovali sa z vlastnej strany... Ako dobre nacvičený orchester! Alebo dobre zahraná komédia? Výrok, že nežná revolúcia u nás dopadla nežne preto, že ju robili profesionáli, teda herci, zdá sa že nemá ďaleko od pravdy. Ak mohli ešte „za starého režimu“ chodiť západní novinári robiť interviá rovno do cieľ disidentov a takzvaní disidenti cestovať voľne na Západ, človeku by museli zlyhať ozaj všetky zmysly, aby sa netopil v otázkach. A predsa sa pýtať bojíme, aj keď vraj posledná, na rozdiel od predchádzajúcich revolúcií priniesla demokraciu a slobodu. Prečo a čoho sa teda bojíme?



Patrí to už k rukopisu revolúcie, že si vytvorí určitý symbol, revolučného maskota. Vo Francúzsku to bolo dobytie Bastily, v ktorej nikto nebol, v Rusku výstrel z Auróry, ktorá nemala kanón... Sto krát opakovaná lož sa stáva tak silnou pravdou, že sa priam osopíme na toho, kto by nám búral naše predstavy. Myslieť a najmä hovoriť inak sa za totality všeobecne považovalo za „protištátne“. Každý presne vedel čo ho čaká, ak by určitú otázku a nebodaj názor povedal nahlas. Čo bolo donedávna protištátne, dnes je „politicky nekorektné“. A kto je nekorektný, toho odpíše masa „korektných“, teda kotkodákajúcich v oficiálne určenej tónine.

Slovenským veriacim podľa všetkého bránia klásť si otázky dva druhy strachu. Jedným je nainfikované všeobecné presvedčenie, že pýtať sa a spochybňovať oficiálne podávané verzie je automaticky hriechom konšpiracionalizmu. A konšpirovať, vidieť za každým tieň nepriateľa, je predsa psychická porucha... Nuž sa radšej na nič nepýtajme. Druhým je strach, že prídeme o ilúziu „našej“ revolúcie. Je nepochybné, že skutočný a tvrdo zaplatený odpor proti ohavnostiam socialistickej totality viedli na Slovensku takmer výlučne veriaci. Veď práve na nich bolo ostrie totality najviac zamerané. Spolu s duchovnými hodnotami bojovali za hodnoty skutočnej demokracie a slobody, za ktoré aj teraz treba rovnako ťažko bojovať. Pripustiť, že ich manifestácia za práva veriacich sa stala figúrkou celkom inej hry sa im javí ako zaprieť vlastné ideály. Veriaci by sa mali na vývoj udalostí pozerať očami viery. A vo viere fungujú paradoxy. Vypočítavý veľkňaz prorokuje, keď hovorí že „je lepšie, ak jeden zomrie za mnohých“ a zbabelý Pilát sarkastickou tabuľkou, označujúcou židovského kráľa, vydáva svedectvo pravde, ktorú zo strachu pred chvíľou odsúdil na smrť. Modlitby, obety i odvážne aktivity Boh vypočul a vyslyšal aj cez „nežnú revolúciu“, a jeho plánom neprekáža, že prvoplánovo mala celkom iné záujmy i aktérov. Božie dejiny sa priamo i kľukato píšu uprostred ľudských dejín.

Sviatok boja za demokraciu a slobodu je programový aj pre veriacich. Od nich sa čaká odvaha a rozum, ktorý sa bez viery nemá ako stať zdravým rozumom. Treba sa vracať aj k totalitnej minulosti, no nie z nostalgie či revanšizmu. Ešte stále verejnosť nevie, prečo bol socializmus otrasná, zlá ideológia v svojej podstate, stavajúca na nenávisti a triednom boji (veď tak nám to na hodinách marxizmu sami tlačili do hlavy). A ani po dvadsiatich rokoch života v relatívnej slobode a demokracii neprebieha verejná diskusia o podstate a druhoch demokracií a stále je aktuálna Maritainova poznámka, že „tragédiou moderných demokracií je, že sa im zatiaľ nepodarilo realizovať demokraciu“ alebo Attleeho narážka, že „demokracia znamená vládu, založenú na diskusii, ale funguje len ak dosiahne, že ľudia prestanú diskutovať“. November je čas otázok a príhodný čas na hľadanie odpovedí. Aby sme vedeli byť svetlom sveta, samým nám musí byť jasné.