Katechéza Benedikta XVI.: Stredoveké katedrály a cesta k Bohu prostredníctvom krásy

Vatikán (18. novembra, RV) – Prinášame plný text katechézy, ktorú predniesol Benedikt XVI. pri generálnej audiencii v stredu 18. novembra 2009 v Aule Pavla VI. vo Vatikáne:

„Drahí bratia a sestry, v predchádzajúcich katechézach som predstavil niektoré aspekty teológie stredoveku. Ale kresťanská viera, ktorá sa tak hlboko zakorenila v mužoch a ženách tej doby, nebola príčinou vzniku iba významných teologických prác, úvah alebo náboženskej literatúry. Bola inšpiráciou aj pre najvznešenejšie umelecké diela celej ľudskej civilizácie. Boli to katedrály, skutočná sláva kresťanského stredoveku. V skutočnosti, od začiatku 11. storočia a počas nasledujúcich troch storočí sme v Európe svedkami mimoriadneho umeleckého rozmachu. Jeden z kronikárov tej doby opisuje tento entuziazmus a pracovné nadšenie tých rokov takto: „Deje sa to, že na celom svete ale osobitne v Itálii a Galii sa začali rekonštruovať kostoly, hoci mnohé z nich nepotrebovali obnovu, pretože boli vo veľmi dobrom stave. Vyzeralo to, akoby obyvatelia miest medzi sebou súťažili; akoby chceli presvedčiť, že svet chce strhnúť staré handry a úplne sa preobliecť do bieleho šatu nových kostolov. Napokon veriaci v tej dobe opravili takmer všetky katedrály, veľa kláštorných kostolov a tiež aj malé dedinské kostolíky“ (Rodolfo il Glabro, Historiarum 3,4).

K tejto obnove náboženskej architektúry prispeli mnohé faktory. Predovšetkým to boli vhodné historické podmienky, akými boli rozmáhajúca sa mierová politika, rast obyvateľstva, rozvoj miest, obchodu a bohatstva. Okrem toho architekti vyvinuli nové technologické riešenia, ktoré umožňovali stavbu čoraz väčších budov, pevnejších a majestátnejších. Bolo to však hlavne vďaka nadšeniu a duchovnému zanieteniu rozvíjajúceho sa kláštorného života, ktoré bolo príčinou výstavby kláštorných kostolov, kde sa mohla sláviť liturgia s väčšou úctou a vznešenosťou a kde veriaci mohli pobudnúť v modlitbe, ku ktorej ich pozývali ostatky svätých, ktoré boli cieľom mnohých pútnikov. Takto sa zrodili románske kostoly a katedrály, ktoré sú charakteristické predĺžením jednotlivých lodí, ktoré tak mohli pojať veľký počet veriacich.

Kostoly veľmi pevné, s hrubými múrmi, kamennými oblúkmi, jednoduchých a základných čŕt. Novinkou sa stáva osadenie sôch do interiéru. Keďže románske kostoly boli miestom kláštornej modlitby a kultu veriacich, sochári sa starali skôr než o umeleckú dokonalosť o to, aby boli kostoly miestom vzdelávania. Pretože bolo potrebné vyvolať v dušiach veriacich silné dojmy a pocity, ktoré by viedli k odvráteniu sa od zla a začatiu pestovania dobrých čností, znázorňovala sa téma Krista ako univerzálneho sudcu, obklopeného postavami z Apokalypsy. Vo všeobecnosti sú to vstupné brány románskych kostolov, ktoré ponúkajú tieto obrazy aby sa zdôraznilo, že Kristus je Brána, cez ktorú sa prichádza do neba. Veriaci prekročením prahu posvätnej stavby vstupovali do priestoru a času odlišného od bežného života. Okrem vstupnej brány kostola, mohli veriaci v Krista, umelcami zobrazeného ako zvrchovaného, spravodlivého a milosrdného, vopred zakusovať slávu večnosti v slávení liturgie a v prejavoch nábožnosti vo vnútri posvätného priestoru.
V 12. a 13. storočí sa zo severu Francúzska začína šíriť iný typ architektúry sakrálnych budov. Je to gotika, ktorá prichádza v porovnaní s románskym štýlom s dvoma novými charakteristikami. Sú nimi vertikálne rozšírenie a svetlosť. Gotické katedrály ukazovali syntézu viery a umenia, ktorú harmonicky vyjadrovali prostredníctvom univerzálneho a očarujúceho jazyka krásy, ktorá ešte aj dnes vzbudzuje úžas. Vďaka zavedeniu lomených oblúkov, ktoré sa opierali o mohutné piliere, bolo možné tieto stavby výrazne zvýšiť. Zvýšený priestor pozýval k modlitbe a on samotný bol modlitbou. Gotická katedrála chcela takto prostredníctvom svojich architektonických prvkov povzniesť duše veriacich k Bohu. Navyše, s novými technickými riešeniami bolo možné osadiť do vonkajších múrov zdobené vitráže. Inými slovami, okná sa stávali veľkými žiarivými obrazmi, ktoré ľudí poučovali vo viere. Prostredníctvom nich – scéna za scénou – boli vyrozprávané: život niektorého svätého, podobenstvo alebo iné biblické príbehy. Svetlo, ktoré sa rozlievalo na veriacich cez maľované vitráže, im tak rozprávalo históriu spásy a zároveň ich do tejto histórie zapájalo.

Ďalšou významnou a hodnotou charakteristikou gotických katedrál je tá skutočnosť, že na ich výstavbe a výzdobe sa síce rozličným ale vzájomne zladeným spôsobom podieľalo tak kresťanské ako aj civilné spoločenstvo. Jednoduchí, ale aj mocní, nevzdelaní ako aj učenci, pretože v tomto spoločnom dome boli rovnakým spôsobom vychovávaní vo viere všetci. Gotické sochárstvo urobilo z katedrál Kamennú Bibliu, ktorá predstavuje evanjeliové príbehy a vykresľuje obsah liturgického roku od Narodenia až po Oslávenie Pána. V týchto storočiach sa navyše začalo viacej vnímať Ježišovo človečenstvo a pašiové obrazy jeho utrpenia sa začali zobrazovať v realistickejšej podobe. Trpiaci Kristus (Christus patiens) sa stane obrazom, ktorý všetci milujú, a ktorý môže inšpirovať veriacich k ľútosti a pokániu. Nechýbali osobnosti starého Zákona ktorého história sa stane pre veriacich natoľko známou, že návšteva katedrál vytvárala vedomie, že sa jedná o jedinú, spoločnú históriu spásy. Svojimi tvarmi, plnými krásy, jemnosti a zrozumiteľnosti, gotické sochárstvo 13. stor. ukazuje pokojnú a radostnú nábožnosť, ktorá sa zameriava na synovskú oddanosť k Panne Márii, ktorú často predstavuje ako mladú ženu s materinským úsmevom, ale hlavne ako kráľovnú neba i zeme, mocnú a milosrdnú.

Veriaci, ktorí zapĺňali gotické katedrály, obľubovali umelecké výtvory, ktoré im pripomínali svätých, vzory kresťanského života a orodovníkov pred Božou tvárou. A nechýbali ani laické prejavy, nachádzame ich tu a tam, - z oblasti ľudskej práce, vedy a umenia. Všetko bolo zamerané a obetované Bohu na mieste, kde sa slávila liturgia. Môžeme lepšie pochopiť zmysel, ktorý bol daný gotickej katedrále a to tým, že si všimneme text, ktorý sa nachádza nad hlavnou bránou katedrály Saint-Denis v Paríži: „Ty, ktorý prechádzaš touto bránou, ak chceš oslavovať nádheru tejto brány, nenechaj sa zaslepiť ani zlatom ani veľkoleposťou či namáhavou prácou. Tu žiari chýrna práca, ale túžba neba je, aby táto chýrna práca, ktorá oslňuje tvár a pozdvihuje ducha, spolu so žiarivou pravdou, privádzala k pravému svetlu, ku ktorému je pravou bránou Kristus.“

Bratia a sestry, chcem teraz podčiarknuť dva prvky románskeho a gotického umenia, ktoré sú užitočné aj pre nás. Na prvom mieste: Významné umelecké diela, ktoré vznikli v Európe v minulých storočiach sa nebudú dať pochopiť ak sa nebude vnímať náboženský duch, ktorý ich inšpiroval. Umelec, ktorý vždy svedčil o stretnutí medzi estetikou a vierou, Marc Chagall, napísal, že: „maliari počas storočí namáčali svoje štetce do tej abecedy farieb, ktorou je Biblia“. Keď sa viera, osobitným spôsobom slávená v liturgii, stretáva s umením, tvorí sa hlboký súzvuk, pretože rovnako môžu a chcú hovoriť o Bohu, robiť viditeľným Neviditeľného. S týmto sa chcem podeliť s umelcami počas stretnutia 21. novembra a znovu obnoviť ponuku priateľstva medzi kresťanskou spiritualitou a umením, ktoré si priali moji ctihodní predchodcovia, osobitne boží služobníci Pavol VI. a Ján Pavol II.

Druhým prvkom je to, že sila románskeho štýlu a lesk gotických katedrál nám pripomínajú, že via pulchritudinis, cesta krásy, je výnimočnou a očarujúcou cestou, ktorá nás približuje k Božiemu tajomstvu. Čo je krása, ktorú spisovatelia, básnici, hudobní skladatelia a umelci kontemplujú a prekladajú do ich jazyka, ak nie odraz nádhery večného Slova, ktoré sa stalo telom? Sv. Augustín potvrdzuje: „Opýtaj sa krásy zeme, opýtaj sa krásy mora, opýtaj sa krásy rozšíreného a rozptýleného vzduchu, opýtaj sa krásy neba, opýtaj sa poriadku hviezd, opýtaj sa slnka, ktoré osvetľuje žiarou deň, opýtaj sa mesiaca, ktorý svojim svitom krotí tmy noci. Opýtaj sa dravcov, čo sa hýbu vo vodách, čo kráčajú po zemi, čo lietajú vo vzduchu: duše, ktoré sa ukrývajú, telá, ktoré sa ukazujú, viditeľné, ktoré sa necháva viesť, neviditeľné, ktoré vedie. Opýtaj sa ich! Všetky ti odpovedia: Pozri, aké sme krásne! Ich krása je ich vyznaním. Kto urobil tieto premenlivé krásy, ak nie nemeniteľne Krásny?“ (Sermon CCXLI, 2: PL 38, 1134).
Drahí bratia a sestry, nech nám Pán pomáha znovu objaviť cestu krásy, ako jednu z prístupových ciest - azda tú najúžasnejšiu a najočarujúcejšiu - k tomu, aby sme stretli a milovali Boha.“ –js-