Pripravil Juraj Vittek,
kňaz Bratislavskej arcidiecézy a duchovný správca Slovenskej katolíckej misie v Ríme.
Čo
sa nám vybaví, keď počujeme „koniec sveta“? Väčšine sa asi vybaví scéna podobná tej
z evanjelia nasledujúcej nedele, ktorú nám ponúka liturgia 33. cezročnej nedele: „Slnko
sa zatmie, mesiac nevydá svoj jas, hviezdy budú padať z neba a nebeské mocnosti sa
budú chvieť.“ Dnešní filmoví tvorcovia už natočili nejeden film, v ktorom ešte
aj prekračujú našu bežnú fantáziu o hrôzach konca sveta. Rozličné prírodné katastrofy
sú obyčajne obrazom toho, čo si predstavujeme pod koncom sveta: zemetrasenia, tsunami,
tornáda, katastrofy spôsobené obrovskými meteoritmi, ktoré sa zrazia so zemou, príp.
atómová katastrofa.
Cirkev nás na sklonku liturgického roka pozýva rozjímať
o posledných veciach, a teda o konci sveta. Načo je kresťanovi takéto rozjímanie?
Čo asi v kresťanovi má vyvolať? Mnohí kritici kresťanskej viery kritizujú takéto rozjímanie
ako zastrašovanie ľudí. Hovoria, že kresťania, ktorí budú rozmýšľať nad takýmito vecami,
nebudú mať vôbec chuť do života, budú sa utiekať k inému svetu a nič na tomto svete
ich nemôže baviť. Často sa kresťanstvo predkladá ako takýto útek od sveta. Byť kresťanom
a žiť pre druhý svet by znamenalo polovičatým spôsobom sa zúčastňovať na aktivitách
v tomto svete, byť šedým priemerom, všetkého sa zriekať, do ničoho sa príliš nepúšťať,
aby ho to neodviedlo od Krista, a ospravedlniť tak priemernosť svojej existencie.
Francúzsky kňaz a jezuita Pierre Theilhard de Chardin prežíval tento konflikt veľmi
osobne, lebo okrem toho, že bol kňazom, bol i vedcom, paleontológom, stal sa i členom
Francúzskej akadémie vied. V roku 1957 napísal: „Najlepší medzi pohanmi uvažujú takto:
Kresťanstvo nedodáva kresťanom nadšenie, ale ich oslabuje a kriví ich. Ak s nami pracuje
niektorý katolík, máme stále dojem, že to nerobí úprimne. Vyzerá, že je činnosťou
zaujatý. Ale v skutočnosti pod vplyvom svojho náboženstva jednoducho neverí v ľudské
úsilie. Jeho srdce už nie je s nami. Kresťanstvo vychováva dezertérov, a to mu nevieme
odpustiť.“
Koniec sveta sa často jednostranne berie len ako zničenie, ako katastrofa.
Koniec sveta pritom bude aj veľkou premenou, očistením a pretvorením tohto sveta na
nové nebo a novú zem. Každý človek túži niečo vybudovať, niečo zanechať, niečo vytvoriť.
Najmä na konci života sa človek pýta, či jeho život mal nejaký zmysel, či tu niečo
zanechal. Prečo oddávna mali ľudia radi hrdinov gréckych bájí, prečo dnes dobrodružné
thrillery neprestávajú mať úspech? V človeku drieme túžba po tom, aby jeho život a jeho
činy ovplyvnili tento svet, aby nezostali zabudnuté a nepovšimnuté. Prorok Daniel
v prvom nedeľnom čítaní hovorí, že na konci sveta „sa rozumní budú skvieť
ako lesk oblohy a tí, čo mnohých priviedli k spravodlivosti, budú ako hviezdy na večné
veky.“ Teilhard de Chardin vidí nesmiernu dôležitosť aj toho najnepatrnejšieho
ľudského úsilia kresťana vo veľkých Božích dejinách: „Jedna vec je veľmi skľučujúca,
to pripúšťam: mnoho kresťanov si príliš málo uvedomuje «božskú» zodpovednosť svojho
života; žijú ako iní ľudia, ich úsilie je polovičaté, nikdy nezakúsia osteň alebo
opojenie z úlohy pracovať pre Božie kráľovstvo v každej ľudskej oblasti. Ale tu kritizujte
len našu slabosť. V mene svojej viery máme právo i povinnosť byť vášnivo zaujatí vecami
tohto sveta. ...ja totiž môžem predĺžiť do nekonečna perspektívy svojho úsilia. Nie,
kresťanstvo nie je dodatočná záťaž úkonov a povinností, záťaž, ktorá robí ešte ťažším
a náročnejším bremeno už aj tak dosť ťažké. Kresťanstvo je v skutočnosti mocnou dušou,
ktorá dáva význam, pôvab a novú ľahkosť tomu, čo už robíme.“
Kresťan si nemá
vyberať medzi nábožnosťou a profesionalitou, medzi nasadením vo svojej práci a Bohom,
medzi modlitbou a činnosťou. V skutočnosti je Boh, nábožnosť, modlitba, duchovný život,
mocnou dušou jeho snáh. Teilhard hovorí, že kresťan „je súčasne najpripútanejším a najodpútanejším
z ľudí. Nebeské svetlo sa pre neho stáva viditeľným v krištáli stvorených vecí. Ale
on chce iba toto svetlo, a ak toto svetlo vyhasne, potom i tá najdrahocennejšia látka
sa v jeho očiach stáva obyčajným popolom.“