Clunyjská reforma a jej príspevok k identite Európy

Vatikán (11. novembra, RV) – Pri generálnej audiencii v stredu 11. novembra 2009 v Aule Pavla VI. vo Vatikáne predniesol pápež Benedikt XVI. nasledujúcu katechézu:



„Drahí bratia a sestry, v dnešné dopoludnie by som chcel hovoriť o mníšskom hnutí, ktoré malo veľký význam v storočiach stredoveku a o ktorých som sa už zmienil v predchádzajúcich katechézach. Ide o mníšsky rád z Cluny, ktorý na začiatku 12. st., v dobe jeho najväčšieho rozmachu počítal takmer 1200 kláštorov - počet skutočne obdivuhodný. Práve pred 1100 rokmi, v roku 910, bol v Cluny založený kláštor. Bol zverený opátovi Bernovi a bol výsledkom donácie Viliama Nábožného, vojvodu z Akvitánie. Západné mníšstvo, ktoré niekoľko storočí predtým prekvitalo za sv. Benedikta, v tejto chvíli prežívalo veľký úpadok, a to z rozličných dôvodov: pre nestabilné politické a sociálne pomery v dôsledku neustálych invázií a plienenia zo strany národov, ktoré neboli začlenené do európskeho kontextu, pre rozšírenú chudobu a predovšetkým pre závislosť opátstiev od miestnych mocipánov, ktorí kontrolovali všetko, čo sa nachádzalo v ich teritóriu. V takejto situácii sa kláštor Cluny stal dušou hlbokej obnovy mníšskeho života, s cieľom prinavrátiť mu pôvodného ducha.

V Cluny bolo obnovené zachovávanie reguly sv. Benedikta s niektorými doplnkami, ktoré už predtým zaviedli iní reformátori. Išlo predovšetkým o zabezpečenie ústredného miesta liturgie v kresťanskom živote. Clunyjskí mnísi sa s láskou a veľkou dôslednosťou venovali sláveniu liturgie hodín, spevu žalmov a procesiám, ktoré boli nábožné ako aj slávnostné, a na prvom mieste sláveniu svätej omše. Rozvíjali sakrálnu hudbu, záležalo im na tom, aby architektúra a umenie prispievali ku kráse a slávnostnosti obradov, obohatili liturgický kalendár o osobitné slávenia, napríklad na začiatku novembra o Pamiatku zosnulých veriacich, ktorú sme aj my nedávno slávili, a tiež obohatili kult Panny Márie. Clunyjskí mnísi pripisovali tento veľký význam liturgii, pretože boli presvedčení, že táto je účasťou na nebeskej liturgii. Mnísi sa tiež cítili zodpovednými za príhovor pred božím oltárom za živých i mŕtvych, keďže veľké množstvo veriacich ich naliehavo žiadalo o spomienku v modlitbe. Mimochodom práve tento cieľ sledoval Viliam Nábožný pri zrode opátstva v Cluny. V starobylom dokumente, ktorý potvrdzuje jeho založenie, čítame: „Touto donáciou ustanovujem, aby sa v Cluny vybudoval kláštor rehoľníkov ku cti sv. apoštolov Petra a Pavla a aby sa tam zhromaždili mnísi, ktorí žijú podľa reguly sv. Benedikta, aby sa stal ctihodným príbytkom modlitby, navštevovaný s úmyslom sľubov a prosieb a aby sa na tomto mieste všetky túžby zameriavali na vnútorný plameň nebeského života a aby sa k Pánovi obracali ustavičnou modlitbou, vzývaním a prosbami“.



Pre udržiavanie tejto atmosféry modlitby clunyjská regula zdôraznila význam mlčania, ktoré mnísi ochotne na seba prijímali, presvedčení o tom, že čistota čností, o ktoré sa usilovali, si vyžaduje vnútorné a stále sústredenie. Neprekvapuje, že pomerne skoro sa okolo kláštora v Cluny začala šíriť povesť svätosti a že mnohé ďalšie mníšske komunity sa rozhodli nasledovať jeho zvyklosti. Mnohé kniežatá a pápeži žiadali clunyjských opátov, aby rozšírili svoju reformu, takže za krátky čas sa rozvinula hustá sieť kláštorov spojených s Cluny, buď priamo na základe cirkevnoprávneho prepojenia, alebo v zmysle istej charizmatickej prináležitosti. Takýmto spôsobom sa šírili duchovné črty Európy v rozličných oblastiach Francúzska, Talianska, Španielska, Nemecka a Uhorska.



Za úspechom Cluny stála predovšetkým vysoká úroveň spirituality, ktorá sa tu rozvíjala, na jeho rozvoj však mali vplyv aj niektoré ďalšie okolnosti. Na rozdiel od predošlej praxe bola clunyjskému kláštoru a komunitám s ním spojeným priznaná výnimka z jurisdikcie miestnych biskupov a boli priamo podriadené Rímskemu biskupovi, pápežovi. Toto so sebou prinášalo osobitné puto so sídlom Petrovho nástupcu a práve vďaka ochrane a povzbudeniam zo strany pápežov, sa ideály čistoty a vernosti, ktoré si clunyjská reforma zaumienila uskutočňovať, mohli rýchlo šíriť. Navyše opáti boli volení bez akéhokoľvek zasahovania zo strany svetskej moci, na rozdiel od praxe na iných miestach. Na čele komunity v Cluny a početných pridružených mníšskych komunít sa striedali osobnosti hodné tohto úradu: opát Odo z Cluny, o ktorom som hovoril v katechéze pred dvoma mesiacmi a ďalšie osobnosti ako Emard, Maio, Odilo a predovšetkým Hugo Veľký. Títo svoju službu vykonávali počas dlhých období, čím zaistili stálosť v napredovaní reformy a v jej šírení. Ako svätci sú uctievaní okrem Oda aj Maio, Odilo a Hugo.



Clunyjská reforma priniesla pozitívne výsledky nielen pre očistenie a oživenie mníšskeho života, ale tiež aj pre život univerzálnej Cirkvi. Túžba po evanjeliovej dokonalosti bola skutočným stimulom úsilia o odstránenie dvoch závažných nešvárov, ktorými trpela vtedajšia Cirkev: simónie, čiže nadobúdania cirkevných úradov za úplatu a nemorálnosti svetského kléru. Opáti z Cluny so svojou duchovnou autoritou - clunyjskí mnísi, ktorí sa stali biskupmi a niektorí z nich dokonca pápežmi - boli hlavnými aktérmi tohto významného diela duchovnej obnovy. Dostavili sa i jeho plody: obnovilo sa vedomie hodnoty a prežívanie celibátu kňazov a zaviedla väčšia priehľadnosť vo veci obsadzovania cirkevných úradov.



Kláštory inšpirované clunyjskou reformou znamenali aj významný prínos pre spoločnosť. V období, keď jediným, kto sa staral o chudobných, boli cirkevné inštitúcie, dostala charita významné miesto. Každý dom mal svojho almužníka, ktorého úlohou bolo prichyľovať pocestných a chudobných pútnikov, kňazov a rehoľníkov na cestách a predovšetkým chudobných, ktorí prichádzali žiadať o jedlo a prístrešok na niekoľko dní. Nemenej dôležité boli ďalšie dve inštitúcie, charakteristické pre stredovekú spoločnosť, za ktoré sa zasadzovalo Cluny: takzvané „božie prímerie“ a „boží pokoj“. V období silno poznačenom násilím a duchom pomsty „božie prímerie“ zaisťovalo dlhšie trvajúce obdobia bez vojnových ťažení, pri príležitostiach stanovených náboženských sviatkov a počas niektorých dní v týždni. Takzvaný „boží pokoj“ požadoval pod hrozbou kánonického trestu rešpektovanie bezbranných osôb a posvätných miest.



Vo svedomí národov Európy takto postupne napredoval proces dlhodobého dozrievania, ktorý mal neskôr dospieť k stále jasnejšiemu vedomiu dvoch základných prvkov pre vytváranie spoločnosti, ktorými sú hodnota ľudskej osoby a prvoradý význam pokoja. Navyše, podobne ako aj v prípade majetkov iných mníšskych komunít, clunyjské kláštory disponovali veľkým vlastníctvom, ktoré ich usilovnosťou prinášalo ovocie a tak prispievali k rozvoju ekonomiky. Popri manuálnej práci nechýbali ani niektoré typické kultúrne ustanovizne, ako školy pre deti, knižnice s ich vybavením, či skriptóriá na prepisovanie kníh.



Takto, pred tisíc rokmi, v období plného rozvoja procesu formovania európskej identity, znamenala skúsenosť nadobudnutá v Cluny a rozšírená do rozsiahlych oblastí európskeho kontinentu, významný a cenný prínos. Poukázala na prvoradosť duchovných dobier, oživovala túžbu po božích veciach, inšpirovala a podporovala iniciatívy a inštitúcie pre rozvoj ľudských hodnôt a vychovávala k duchu pokoja.

Drahí bratia a sestry, modlime sa, aby všetci, ktorým leží na srdci pravý humanizmus a budúcnosť Európy, dokázali znovu objaviť, vážiť si a chrániť bohaté kultúrne a náboženské dedičstvo týchto storočí.“ – sg, jb-