Posolstvo Africkej synody nielen pre Afriku

Rozhovor s kolegami z Africkej redakcie ako poohliadnutie sa za nedávnou synodou a jej posolstvom nielen pre Afriku. Pripravila sr. Jaroslava Kochjarová.

Od ukončenia Africkej synody na tému: „Cirkev v Afrike v službe zmierenia, spravodlivosti a pokoja”, ubehlo niekoľko dní. Od 4. do 25. októbra sa na jej zasadnutiach vo Vatikáne zúčastňovalo asi 400 biskupov, zasvätených i laikov. Odišla zo zorného poľa médií a my sme si možno aj vydýchli. Veď už bolo toho dosť a aj tak sa to netýka nás. No nesignalizuje takýto postoj akési zúženie srdca?

Neprieči sa učeniu sv. Pavla o Cirkvi ako tajomnom Kristovom tele? V tomto duchu sa nás nemôže nedotýkať, čo sa deje hoci aj na druhom konci sveta - ďaleko aj od nášho pohodlia, aj od našich problémov. Nejde ani o montovanie sa do záležitostí, ktorým aj tak pre kultúrne a spoločenské rozdiely nerozumieme. Aj toto je námietka so slabo maskovaným pokusom ospravedlniť vlastnú ľahostajnosť a egoizmus. Tu je potrebné len jedno: postoj milosrdného Samaritána – dobrá vôľa všimnúť si, zastaviť sa a pomôcť. Spôsobov, ak chceme, nájdeme niekoľko, lebo núdza je veľká- volá po skutkoch telesného i duchovného milosrdenstva.



Ako to vyzerá z pohľadu obyvateľov tohto kontinentu, čo vyplynulo zo synody pre Afriku samotnú? O tom hovorili s Birgit Pottler z nemeckej redakcie dvaja africkí kolegovia z Vatikánskeho Rozhlasu: Maria Dulce Aruajová z Kapverdských ostrovov, západne od afrického kontinentu a Festus Tarawalie zo Sierraleonskej republiky v západnej Afrike. My vám, vážení poslucháči, prinášame v dnešnej rubrike krátený preklad tohto rozhovoru.



Záverečné posolstvo synody bolo markantné „Afrika, vstávaj!“

Dostane sa táto výzva k ľudom v Afrike?

FT: Áno, dostane. Biskupi sa vrátia domov a veľa ľudí videlo aj prenos záverečnej omše. Jedným z praktických riešení, ktoré vzišli zo synody je práve toto: Afrika, teraz sme na rade my. My sa musíme nad sebou zamýšľať, robiť rozhodnutia, osud nášho kontinentu zobrať do vlastných rúk. My musíme niečo zmeniť a konať, aby Afrika bola spravodlivejšou a solidárnejšou, bez tejto takpovediac biedy, ktorú tu máme dnes.

MDA: Myslím, že k tomu, aby posolstvo prišlo k ľuďom, potrebuje sprostredkovateľov. Predovšetkým biskupov a ich rozhodnú vôľu. Oni ho musia priniesť ľuďom a zaangažovať ostatných. Nekatolícke médiá majú prirodzene oveľa väčší dosah, a tak táto úloha zostáva skutočne veľkou výzvou. Či posolstvo zasiahne adresáta, závisí v prvom rade od toho, kto ho prináša.

FT: Synoda tiež zdôraznila, že malé kresťanské spoločenstvá sa musia sústrediť nielen na svoje farnosti, ale otvoriť sa viac dialógu. Dialóg je nevyhnutný, nielen s Islamom, ale aj s tradicionalistickými africkými náboženstvami. Skrze dialóg posolstvo príde tam, kam sa má dostať. Synodálni otcovia sa okrem toho zhodli na väčšej spolupráci, nielen v rámci biskupskej konferencie, ale s dosahom na Africkú úniu. Cez cirkevné inštitúcie sa dá prísť k politikom a politici sa naopak môžu dostať k ľuďom ich krajiny.

Ktoré sú tie najdôležitejšie témy, najdôležitejšie problémy, na ktorých sa musí teraz pracovať? Predovšetkým vnútri Cirkvi?

MDA: Z môjho pohľadu boli biskupi veľmi pokorní v sebakritike ohľadom rozdelenia vnútri Cirkvi, ktoré v podstate odráža rozdelenie v spoločnosti. Biskupi sú ľudia a je normálne, že toto rozdelenie jestvuje aj v Cirkvi. Ale predsavzali si zmeniť svoje správanie, aby tak boli príkladom pre spoločnosť. Nakoľko sa im to podarí, ukáže sa neskôr. No je to naliehavé. Byť svedectvom - je najlepší spôsob evanjelizácie. Synoda tiež navrhla zriadiť Komisie pre spravodlivosť a pokoj, ktoré majú napomáhať vzájomnému zmiereniu. Vieme však, akou veľkou ťažkosťou Cirkvi v Afrike je hospodárska a finančná nesamostatnosť - ako majú tieto navrhované štruktúry a inštitúcie fungovať, odkiaľ prídu prostriedky? My musíme aj nastaviť ruku pre zlepšenie života všetkých Afričanov..

Keď sa pozrieme do politických kruhov: Kde a ako by sa spolupráca mohla zintenzívniť? Na ktoré témy sa musí hľadať odpoveď?

MDA: Doposiaľ už Cirkev napísala veľa pastierskych listov, v ktorých vyzývala politikov plniť svoju povinnosť: stáť v službe ľudí, ktorými boli zvolení. Reprezentant Etiópie na synode vyšiel s návrhom mať zástupcu biskupskej konferencie v Africkej únii za katolícke sociálne učenie. Teda zabezpečiť prítomnosť Cirkvi tam, kde sa rozhoduje. To je jeden spôsob ako pozdvihnúť hlas. Cirkev však musí samozrejme aj vzdelávať ľudí v sociálnej náuke. A potom je tu aj rozdiel medzi „volať sa kresťanmi“ a „žiť ako kresťan“. Chýba nám dôslednosť. Cirkev by tu snáď mohla byť ráznejšia, nenechať svoje slová zaniknúť. Takto evanjelizovať a viesť politikov k tomu, aby plnili svoje poslanie – byť v službe ľuďom, nie sebe samým. To znamená, napr. neprivlastňovať si peniaze z cudziny, nekorumpovať iných, nenechať korumpovať seba atď.

FT: Politici sa stávajú politikmi voľbami. V tomto zmysle urobí Cirkev veľa, keď bude ľudí upozorňovať na ich právo voliť a byť volení. Aj to si vyžaduje určitú pripravenosť, vzdelanie, aby ľudia, volení za politických vodcov spĺňali požadované kritériá. Cirkev už viackrát predkladala kritériá na lídrov, aby dokázali potom ľud viesť.

Synodálni otcovia vyzývali viac ku spolupráci zasahujúcej celý kontinent.

Ale je vôbec možná taká spolupráca?

MDA: Spolupráca je vždy výzvou. Potrebuje dobrú vôľu a uznanie pravdy, že v jednote je sila. Je jasné, nikto nemôže sám uskutočniť, čo je potrebné, aby Afrika prišla do správnych koľají. Ani Cirkev, ani politici, ani občianske inštitúcie. Spolupráca je nevyhnutná. Nikdy nie je jednoduchá, ale bez nej to nepôjde. Je to úsek cesty, ktorý musíme prejsť.

FT: Odkaz, ktorý vzišiel z tejto synody je naozaj konštatovanie, že Afrika je „jedna“. Musíme prebudiť tú silu, ktorú máme spolu. Afrika musí hrať svoju rolu ako jeden celok. Aj spoločná rada afrických biskupských konferencií bude tak priebojnejšia, aby mohla napr. aj s biskupmi Európy lepšie spolupracovať. Zo strany Európanov sa urobilo už dosť, podnikli mnohé iniciatívy, poskytli finančnú pomoc. Ale my musíme obrazne povedané „hovoriť spoločnou rečou“, dať váhu našim slovám.

MDA: Afrika je kontinent s viac ako 50 štátmi. Že sú tu rozdiely, je normálne. Ale ako výskumy dokazujú, napriek rozdielnostiam existuje kultúrny aspekt, pôvod, ktorý majú všetci Afričania spoločný. Jeden jazykovedec mi povedal: Pre dieťa z Kamerunu je oveľa ľahšie naučiť sa ako ďalšiu napr. reč Zaire, než nejaký európsky jazyk. Potom teda existuje spoločný koreň týchto 2000 afrických rečí. Fenomén jednoty tu je! Len mu musíme dovoliť vyjsť najavo a podnietiť jeho rast. A rozdiely - tie musia byť vnímané ako bohatstvo, nie ako dôvod k rozdeleniu.



Vážení poslucháči, aj vy máte pocit, že Afrika je zrazu akosi bližšie? Že jej problémy sú aj našimi? Potom aj jej výzvy sú tiež našimi výzvami! Čo tak povedať si: Vstávaj, je rad na tebe...

A rozdiely nech nie sú dôvodom k rozdeleniu, ale ani k ľahostajnosti.