Pripravil Mons. Vladimír
Stahovec, rektor Pápežského Slovenského kolégia sv. Cyrila a Metoda.
Jednou
z charakteristických čností človeka je citlivosť, ktorá spolu s jemnosťou predstavuje
uňho základnú vlastnosť dobročinnej lásky. Aj keď niektorí skeptici tvrdia, že sa
čnosť spolucítenia s druhým človekom, ktorý je v núdzi vytratila z medziľudských vzťahov,
predsa len mnohé príklady nás presviedčajú, že ešte celkom nevymrela. Spomeňme si
len na ničivé tsunami v Indonézii, na tragické zemetrasenie v talianskom Abruzzo a iné
nešťastia, ktoré prebudili citlivosť ľudských sŕdc po celom svete k nezištnej duchovnej
a materiálnej podpore postihnutým. Alebo iný fenomén. Vo vianočnom čase sme často
svedkami rôznych benefičných akcií. Bankové inštitúty, poisťovacie spoločnosti, rôzne
podniky okázalo obdarovávajú detské domovy a dobročinné nadácie značnými finančnými
prostriedkami. Človek má hlboko vo svojom vnútri zakorenenú čnosť citlivosti, ktorá
mu otvára srdce k dobrým iniciatívam, ktoré odzrkadľujú v konečnom dôsledku jeho postoj
k Bohu a k dobru.
Evanjelium budúcej nedele nás vovádza práve do témy spolucítenia
a darovania.
Ježiš sa so svojimi učeníkmi nachádza v nádvorí Jeruzalemského
chrámu a učí zástup. Napomína svojich poslucháčov, aby sa vyvarovali správania „zákonníkov,
ktorí radi chodia v dlhých rúchach, túžia po pozdravoch..., po prvých stoličkách...
a po popredných miestach... (Mk 12,38-40) Potom – čo dohovoril - si sadol oproti
chrámovej pokladnici a pozeral sa, ako ľud hádže peniaze do pokladnice.“
Chrámová
pokladnica patrila k Jeruzalemskému chrámu. Jej obsah tvorili dobrovoľné obety veriacich,
z ktorých kňazi potom časť rozdeľovali ako dar pre chudobných a časť slúžila na zabezpečenie
všetkého, čo súviselo s praktizovaním kultu.
Evanjelista uvádza, že Ježiš a jeho
učeníci pozerajú ako sa jednotliví ľudia správajú keď dávajú svoj dar. Pravdepodobne
to prebiehalo tak, že darca mal pred kňazom nahlas vyhlásiť akú sumu obetuje a na
aký účel. Takto sa predovšetkým nechávajú zviditeľniť tí bohatší, ktorí ostentatívne
využívajú scénu, aby si za mnoho mincí kúpili nielen Božiu priazeň, ale aj obdiv a
uznanie prítomných divákov.
K pokladnici pristupuje aj žena-vdova, ktorá vhodila
dve drobné mince. Evanjelista, aby ho jeho čitateľ dobre pochopil, zvýrazňuje hodnotu
týchto dvoch židovských mincí - jeden kvadrans. Je to teda veľmi chudobná obeta, ktorá
ani nestojí za povšimnutie.
Všimol si ju však Ježiš a využíva situáciu, aby
k svojim učeníkom veľmi vážne, ako Učiteľ prehovoril: „Táto chudobná vdova vhodila
viac ako všetci... Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe
dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie.“
Táto stať Markovho evanjelia
je Ježišovou lekciou etiky nielen pre jeho učeníkov, ale pre nás všetkých, ktorí sa
s ňou konfrontujeme.
Konanie chudobnej vdovy nás zneisťuje. Ona dáva dar, hoci
to vôbec nemusí robiť. Dáva dve mince, hoci mohla dať jednu a jednu si nechať pre
seba. Žena však v tej biednej obete dala „všetko, čo mala, celé svoje živobytie!“
Mnohí bohatí hádzali podstatne vyššie sumy ako ona, ale v konečnom dôsledku to pre
nich až tak veľa neznamenalo, nakoľko „dávali zo svojho nadbytku.“
Uvedomujúc
si tieto skutočnosti, pýtame sa: Aké kritérium má pre mňa platiť ak chcem prejaviť
svoje cítenie s druhým človekom? Koľko mám obetovať pre obete tsunami, či zemetrasenia?
Akou vysokou sumou mám prispievať pre potreby spoločnosti, pre potreby Cirkvi, môjho
chrámu, na liturgický život? Z hľadiska materiálneho dať jednoznačnú odpoveď na tieto
otázky sa nedá. Dôležitá je ochota ducha a štedrosť srdca.
Dnešná Ježišova
lekcia je pre tých, ktorí majú jemné a citlivé srdce a vedia sa podeliť s druhými
o dary, ktoré dostali od nebeského Otca.