Štvrtkový komentár Jozefa Kováčika: Úctyhodný jubilant

„Keď zomrieť ako kňaz, tak radšej ako mladý. Lebo potom za tebou už nikto neplače...“- zvykol s trochou nadsádzky, no vždy so šibalským úsmevom hovoriť kňaz Gusto Držka. To, že sa aj on môže mýliť, sme mali možnosť zažiť na jeho pohrebe. Bratislavská katedrála i kostol v rodných Kútoch boli preplnené.
Jeho optimizmus a nezlomná túžba žiť naplno boli nákazlivé.
Našťastie, tak v prípade tohto a verím, že i v osobách mnohých iných kňazov, máme možnosť čítať z dejín ľudských životov. Je potrebný odstup, prežité chvíle, veselé i smutné... Dnes i ja úplne inak vnímam dobre mienenú radu od kňaza na mojom prvom kaplánskom mieste- „Len rob, nespávaj, snaž sa byť všade. Po čase pochopíš, že aj kňaz potrebuje odpočinok a čas na to, aby mohol načerpať.“ Pravdupovediac, práve prvá kaplánka, hoci len na krátky čas, mi dala pre kňazstvo veľmi veľa. A znovu bola pri tom životná múdrosť staršieho spolubrata, kňaza.
Všetko mi to napadá nielen v súvislosti s rokom kňazov, kedy si možno viac spomínam na príklady a oporu tých, ktorí ma ku kňazstvu viedli, či v ňom povzbudzovali a podopierali, či preto, že je v plnom prúde jeseň, keď zvykne človek v súvislosti s opadávajúcim lístím a zberom úrody tiež viac hodnotiť...
Premýšľam tak i v súvislosti s výročím katolíckeho periodika, ktoré na dlhé desaťročia poznačilo kultúru nášho národa. Katolícke noviny slávia 160 rokov. Až človeka zamrazí pri tom, keď si uvedomí, čo toto číslo znamená. 160 rokov.
Pri sledovaní niektorých amerických dokumentárnych filmov s úžasom sledujeme, že kým pre nás, Európanov, je objekt, či iná pamiatka výnimočná, ak siaha minimálne do 15.-16. storočia, pre Američana všetko, čo má viac ako sto rokov je už niečo výnimočné.
Aj dejiny žurnalistiky majú svoje rekordy. Dnes je zaujímavé odvolávať sa na bohaté korene. Ak ich ovšem máme. Katolícke noviny majú korene zapustené hlboko. Zaiste, každý z nás môžeme mať názor na ten, či onen článok. A to je dobre. Bol aj čas, keď sme ho síce mohli mať, no prezentovať ho už nebolo až také ľahké.
Dnes sa možno tak trochu dostávame i do druhého extrému. Mladučkí tzv. „novinári“, ktorí prídu do redakcie pričuchnúť k novinárskemu remeslu, sa častokrát tvária ako tí, na ktorých pleciach stojí či padá celá história periodika. A pozor, ak mu to aj naznačíte, či nebodaj poviete... Aj v uplynulých týždňoch som bol svedkom nechutnej diskusie mladého redaktora, ktorý plne spĺňa vyššie spomenuté kritériá. A hoci vehementne vypočítava všetko zlé, s čím sa v redakcii stretol, akosi rýchlo dokázal reagovať na všetky názory, ktoré jeho pseudoargumenty vyvracali- jednoducho ich zo svojej stránky vymazal. Nestojí mi tento incident za viac miesta v komentári, no základný zákon 10-tora platí pre všetkých. Nepreriekneš krivého svedectva voči blížnemu svojmu.
Nevdojak si spomínam na príklad pápeža Jána XXIII., ktorý s obľubou pripomína i kardinál Jozef Tomko. Keď ho prišli navštíviť kňazi sláviaci 10. výročie svojho kňazstva, každého z nich sa pápež pýtal, čo robia. Odpovede boli rôzne- „som špirituálom v seminári“, „vyučujem v seminári“, „som farárom v dôležitej farnosti“... Ján XXIII. sa len usmieval. Na záver roztiahol ruky a jeho srdečným tónom v hlase a širokým úsmevom poznamenal: „Och, akí ste mladučkí“... A nebolo treba nič dodávať.
Som vďačný ľuďom, ktorí vyučujú tým, že prežili kus života a večné pravdy vyučujú svojim životným príkladom. Netreba veľa kázní, netreba veľa slov. Stačí, že sú.
Prajem aj Katolíckym novinám, všetkým, ktorí sa podieľajú na ich tvorbe i všetkým čitateľom, aby z ich existencie boli svedkami živého Boha. A ako hovorí novozvolený predseda KBS, aby sme mohli svedčiť o tom, že Boh je a že je dobrý.